JUDr. Dana Jelínková Dudzíková, členka Súdnej rady SR

Mystifikácia súvisiaca s Úradom na ochranu oznamovateľov

Policajná stránka Podvody a hoaxy zrejme  nestíha monitorovať verejne šírenú mystifikáciu živenú hlavne médiami, ktoré sa v tradičnej terminológii nazývajú aj ako mainstream, ohľadom postavenia a právomoci Úradu na ochranu oznamovateľov a vplyvu jeho právomocí na rozhodovanie v administratívnom konaní v personálnych otázkach príslušníkov Policajného zboru. Inak si totižto neviem vysvetliť, prečo je slovenská verejnosť zavádzaná a zahlcovaná právnymi nezmyslami.

Zarážajúce je, že vyššie uvedené médiá absolutne nekriticky preberajú právne názory osôb zainteresovaných na výsledku konkrétneho súdneho konania,  a to bez toho, aby podrobili ich vyjadrenia krížovej kontrole vykonanej nezávislou osobou znalou práva.

Tento trend naberá rozmery majúce znaky davovej psychózy, v ktorej dôsledku môže dôjsť k deformácii právneho povedomia verejnosti a občan ako človek právny môže byť ovplyvnený mystifikačnými praktikami, ktoré majú vo výsledku jasný prvoplánový cieľ nekalého charakteru – manipulovať verejnú mienku a vyvíjať verejný tlak na rozhodovaciu činnosť súdov. Úskok nie je znakom chytrosti a nekalé konanie svedčí praktikám  tzv. „šmejdov“. Zatiaľ čo spotrebiteľov pred nekalými praktikami chráni zákon a môžu sa brániť, konzumentov informácií, ktorí sú vo svojej podstate tiež len spotrebiteľmi, nechráni nič.

Nedá sa na to pozerať s kľudom Angličana a nedá sa prijať vedomú manipuláciu ako súčasť politickej hry, ktorá  zatiahla právo do politického programu, bez dovolenia a s možnými devastačnými následkami na vedomie občanov o tom, ako funguje právny štát.

Pravidlá tejto hry nebudú písať ani mainstreamové médiá, ani právny zástupca, a ani politici. Pravidlá hry o právo píše len zákon.  

Na účely zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti sa za oznamovateľa môže považovať len osoba, ktorá koná v dobrej viere. Čiže žiaden špekulant, ani osoba, ktorá chce šikanóznym výkonom práva dosiahnuť pre seba priaznivejšie postavenie. Inými slovami, nie každé oznámenie je spôsobilé kvalifikovať osobu, ktorá takéto oznámenie urobí, ako oznamovateľa v zmysle uvedeného zákona.

Konaním v dobrej viere je konanie fyzickej osoby, ktorá vzhľadom na okolnosti, ktoré sú jej známe, a vedomosti, ktoré v čase oznámenia má, sa odôvodnene domnieva, že uvádzané skutočnosti sú pravdivé; v pochybnostiach sa konanie považuje za konanie v dobrej viere, dovtedy, kým sa nepreukáže opak.

Existencia dobrej viery by mala byť spôsobilým  predmetom preskúmania súdom.

Z uvedeného vyplýva, že len oznámenie, bez ďalšieho, samé o sebe  nestačí na získanie štatútu oznamovateľa, ktorý môže spadať pod ochranu úradu.

V súvislosti s danou témou je vhodné pripomenúť závery Ústavného súdu Slovenskej republiky ( IV. ÚS 294/2012 zo 7.februára 2013), že Ústava Slovenskej republiky nie je hodnotovo neutrálna, naopak, je založená na relatívne ucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát váži, rešpektuje ich a prostredníctvom orgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu. Tieto hodnoty majú objektívny charakter a sú vyjadrením spoločensky uznávaného „všeobecného dobra.“

Zamestnávateľom je podľa zákona osoba, ktorá zamestnáva najmenej jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu. Pracovnoprávnym vzťahom je pracovný pomer, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer.

Za postreh stojí aj to, že zákon o oznamovateľoch protispoločenskej činnosti pracuje v rôznych častiach zákona s dvoma termínmi  „zamestnávateľ“ a „zamestnávateľ, ktorý je orgánom verejnej moci“.

Analyzujme nasledovné ustanovenie zákona:

Zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len „pracovnoprávny úkon“) voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu; voči chránenému oznamovateľovi, ktorým je profesionálny vojak, sa súhlas úradu vyžaduje, len ak tak ustanovuje osobitný predpis. Súhlas úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.

Pracovnoprávny úkon, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa je v zákone uvedený ako odkaz napríklad  na § 192 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov.

Slovíčko „napríklad“ je dosť dôležité, pretože znamená, že výpočet úkonov uvedených odkazom na ustanovenie zákona nie je konečné. To jest nie je vylúčené, že aj iné úkony nezávisia od posúdenia zamestnávateľa a ten musí konať a neporuší žiadnu povinnosť podľa zákona o ochrane oznamovateľov.

Za právnu tragédiu považujem, že vyššie citované ustanovenie obsahuje len odkaz na zamestnávateľa, bez toho, aby jednoznačne stanovil, že sa má jednať aj o zamestnávateľa, ktorý je orgánom verejnej moci. Koniec prvej vety za bodkočiarkou týkajúci sa osobitného režimu profesionálnych vojakov dáva tušiť, že asi/zrejme/možno sa výraz „zamestnávateľ“ má vykladať široko a má sa ním na mysli aj zamestnávateľ, ktorý je orgánom verejnej moci. To by však zákon v ďalšom texte nesmel tieto dva pojmy používať oddelene s vyvolaním osobitných účinkov pre každú kategóriu zamestnávateľa odlišne.

Ak sa oznamovateľ domnieva, že v súvislosti s oznámením bol voči nemu urobený pracovnoprávny úkon, s ktorým nesúhlasí, môže požiadať úrad do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedel o pracovnoprávnom úkone, o pozastavenie účinnosti tohto pracovnoprávneho úkonu.

Úrad bezodkladne pozastaví účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa odseku 1, ak bola dodržaná lehota podľa odseku 1 a ak zamestnávateľ v primeranej lehote určenej úradom nepreukáže, že pracovnoprávny úkon nemá príčinnú súvislosť s oznámením. Úrad vydá potvrdenie o pozastavení účinnosti pracovnoprávneho úkonu a doručí ho zamestnávateľovi a oznamovateľovi.

Úrad oznamovateľa pri doručení potvrdenia písomne poučí o možnosti podať na súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a s tým spojených následkoch.

Úrad je nezávislý orgán štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, ktorý chráni práva a oprávnené záujmy oznamovateľov pri oznamovaní protispoločenskej činnosti.

Rozhodnutia úradu môžu byť predmetom prieskumu v správnom súdnictve. Čiže nie je vylúčené, že činnosť alebo nečinnosť úradu bude napadnutá pre nezákonnosť spočívajúcu vo vade rozhodnutia  alebo opatrenia alebo procesu. Taktiež nie je vylúčené žalobu podať proti inému zásahu, nečinnosti úradu, atď.

Úrad je oprávnený zúčastniť sa konania podľa všeobecných predpisov o konaní pred súdmi, ak je jednou zo sporových strán oznamovateľ.

V prípade, že oznamovateľ je dotknutý na svojich subjektívnych právach rozhodnutím zamestnávateľa, ktorý je orgánom verejnej správy a ten vydal rozhodnutie v administratívnom konaní, je to správny súd, ktorý je jediný oprávnený preskúmať, či došlo k tak podstatnému porušeniu povinností v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia a toto porušenie mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

Je potrebné dôsledne rozlišovať, kedy sa nachádzame vo sfére súkromného a kedy vo sfére verejného práva.

Len a jedine správny súd má právomoc vyniesť verdikt  nad zákonnosťou či nezákonnosťou postupu zamestnávateľa, ktorý je orgánom verejnej správy,  a ktorý v administratívnom konaní urobí voči dotknutej osobe príslušný právny úkon. Žiadna iná cesta prieskumu zákonnosti konania a vydaného rozhodnutia neexistuje.

Zdroj: pravnelisty.sk