Na úvod by som chcela zdôrazniť jednu vec. Kto pracuje, robí aj chyby. Za prešľapy musí niesť dôsledky a primeranú zodpovednosť. Obzvlášť, ak ide o verejného funkcionára. Trest za pochybenia by však nemal byť neprimeraný. Taký krutý trest, aký „dostal“ Milan Lučanský, nemá v humanistickej spoločnosti miesto.

Jediné slovo, ktoré mi schádza na um v súvislosti s obvinením policajného prezidenta Petra Kovaříka, je rozvrat.

Bez ohľadu na to, či sa podozrenia proti najvyššie postavenému policajtovi potvrdia alebo nie, uznesenie krajskej prokuratúry o vznesení obvinenia už tretieho šéfa Policajného zboru v rade napovedá, že Slovenská republika prestáva byť funkčným štátom.

Ani omylom nech si niekto nemyslí, že nerešpektujem prezumpciu neviny. Pán Kovařík je nevinný, kým súd nerozhodne o opaku. O tom niet najmenších pochybností. Pochybnosti však vyvolávajú mnohé aktivity Policajného zboru pod jeho vedením. Od vytvárania systému „našich kajúcnikov“, cez nevydanie hľadaného svedka/obvinenému sudcovi, až po zmarenie zásahu Úradu inšpekčnej služby MV SR.

Takisto je alarmujúce, s akou intenzitou v médiách obhajuje ťažko obhájiteľné kroky a rozhodnutia polície špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Namiesto toho, aby sa venoval prísnemu dodržiavaniu zákonnosti, organizuje si mediálnu kampaň. A, samozrejme, vedie vojnu proti generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, pretože on si na rozdiel od politického špeciálneho prokurátora Lipšica zákony a ústavu ctí.

Všimnime si dramatický rozdiel prístupu médií! Kým v Kovaříkovom prípade hovoria o tom, že vinný bude až vtedy, „ak mu bude dokázaná vina“ (čo je svätá pravda), v prípade generála Lučanského novinári preberali právne idiotizmy pochádzajúce okrem iného aj z „vnímavej“ hlavy ministerky Kolíkovej, že „Milan Lučanský mal šancu dokázať svoju nevinu“.

Nemá zmysel pokračovať vo vymenúvaní jednej právnej pohromy za druhou, pretože ich všetci, žiaľ, veľmi dobre poznáme. A vôbec nejasám nad tým, že Krajská prokuratúra v Bratislave bola nútená vzniesť obvinenie policajnému prezidentovi Petrovi Kovaříkovi. Naopak, považujem to za znepokojujúci a skľučujúci fakt. Naša krajina, naša štátnosť, naša vlasť sa nám rozkladá pred očami.

Kam to všetko povedie?