…alebo ako sa správame pri opačnom názore?
Na Slovensku je asi zvykom vyšplhať sa do vrcholovej politiky kopaním do určitej osoby. Samozrejme, že to musí byť koordinované s bývalým hlavným prúdom a s novinármi, ktorí namiesto objektívneho informovania verejnosti ponúkajú propagandu. Najskôr sa z niekoho urobí mediálna hviezda alebo zloduch, až potom sa zveľaďuje alebo ničí imidž a zintenzívňuje alebo zoslabuje sa propagácia osoby. Likvidácia a negatívna forma propagácie sa, pochopiteľne, týka tých, čo si dovolili verejne vystúpiť s vlastným názorom, odlišným od oficiálne uznávaného videnia sveta.
Maroš Žilinka sa vďaka húževnatosti a odbornosti dostal na čelo Generálnej prokuratúry SR. To je niečo, čo sa neodpúšťa. Trvá na dodržiavaní a presadzovaní litery zákona, čo nechápu ľudia s určitými predstavami. Hlavne o sebe. A o svojich (ne)znalostiach veci. Nie je tajomstvom, že poslanci Za ľudí nehlasovali za zvolenie Maroša Žilinku. Lepšie vysvedčenie Maroša Žilinku si ani neviem predstaviť.
Mieru zmagorenia názoru verejnosti na generálneho prokurátora príznačne charakterizuje jeden komentár pod článkami o nevzatí Bödöra do väzby. Komentujúca osoba sa vyjadrila, že „to istotne 363ka“. No, o nevzatí Bödöra nerozhodoval generálny prokurátor, ale sudca Špecializovaného trestného súdu SR v Pezinku. Populistické skratky sú nebezpečným nástrojom dezinformácií v ťažkých časoch. Ľudia sú v strese zo zhoršujúcej sa ekonomickej a sociálnej situácie. Na overovanie faktov nemajú čas ani sily. Veď načo aj?! Stačí, ak médiá a médiami obľúbení a protežovaní politici povedia „pravdu“ a občan sa s ňou hneď stotožní.
Fascinuje ma, ako sa podarilo bývalému hlavnému mediálnemu prúdu vytvoriť legendu o tom, že Maroš Žilinka je poslom zla a pánom pekla. Každý, kto si doňho kopne, dostáva v médiách priestor a pochvalu. A platí aj opak, lebo ak niekto siahne na novinármi vyvolené ikony slovenskej politiky alebo pochváli niekoho, koho novinári vyhlásili za synov alebo dcéry zla, je novinármi hanení. Nie celkom to chápem, ale zas nemusím chápať všetko, všakáno?
Tragédiou Slovenska je však aj váhavosť občanov. Niežeby sa občania nevedeli rozhodnúť. Skôr sa boja vysloviť svoj názor nahlas. Hlavne, ak je iný ako presadzujú novinári. Práve v tejto súvislosti mi napadá názov knihy docenta JUDr. Jána Drgonca, DrSc. „Sloboda prejavu a sloboda po prejave“. Vystihuje totiž dnešné dianie. Strach zo straty priateľov po vyslovení vlastného názoru. Nikoho nezaujíma, prečo si dotyčný myslí to alebo ono, dôležité je, že si myslí niečo iné, než je permanentne opakované v správach. A to je neodpustiteľné! Myslieť totiž nie je moderné.
Nech už to dopadne na Slovensku akokoľvek, je nutné si uvedomiť, že ak sa nevrátime k diskusii, spoločnosť bude nielen rozdelená, ale aj plná nenávisti. Odmietanie diskusie je pravý opak toho, čo potrebuje každá zdravá demokracia: pluralitu názorov. Iba tak je možné napredovanie spoločnosti. Plutarchos správne povedal: „Nepotrebujem priateľa, ktorý prikyvuje na všetko, čo poviem. Môj tieň kýva presnejšie.“ Bez civilizovanej diskusie a oponentúry ostane spoločnosť rozdelená a nikdy sa na ničom nedohodne. Hlavne na veciach, ktoré sú pre každú krajinu dôležité: školstvo a zdravotníctvo. Čiže to, ako sa budeme ako spoločnosť správať k najslabším: k deťom a k našim rodičom.
Práve dnes je dôležité mať vlastný názor a vysloviť ho nahlas. Možno následkom toho niektorí z nás prídu o priateľov. Uznávam, že táto hrozba tu je. No otázka stojí inak. Naozaj sú osoby, ktoré nepripustia iný názor, našimi priateľmi?
