Bratislava 29. augusta (TASR) – Slovenské národné povstanie (SNP) bolo jedným z najväčších protifašistických povstaní európskeho hnutia odporu počas druhej svetovej vojny. Pri príležitosti 77. výročia SNP to v rozhovore pre TASR uviedol Jozef Bystrický z Vojenského historického ústavu v Bratislave. Zdôraznil, že  pripomínanie si histórie a významu SNP prispieva k zachovávaniu historickej pamäte naň, k pestovaniu národnej hrdosti a vlastenectva.

      „Povstalecké ozbrojené sily bojmi pri obrane povstaleckého územia viazali početné vojská protivníka, ktoré nemeckému veleniu v tom čase citeľne chýbali na fronte vo Východných Karpatoch a na území Rumunska, znemožňovali Nemecku využívať podstatnú časť hospodárskeho a ľudského potenciálu Slovenska,“ charakterizoval vojenský význam povstania. Zároveň skonštatoval, že z politického hľadiska malo SNP význam najmä v tom, že odvrhlo vládnuci režim aktívne kolaborujúci s nacistickým Nemeckom a stotožnilo sa s cieľmi protifašistickej koalície. Tiež v tom, že odmietlo politickú ideológiu čechoslovakizmu a obnovu Československej republiky ako unitárneho štátu a presadilo princíp rovného s rovným vo vzťahoch Čechov a Slovákov, vrátane práva na zriadenie samostatných slovenských orgánov verejnej moci.

      Bystrický tvrdí, že žiadne protifašistické povstanie nemalo v tom čase bez súčinnosti a spojenia sa s oslobodzovacími vojskami šancu na úspech. „Tak tomu bolo aj v prípade SNP. V čase jeho vzniku sa východná hranica povstaleckého územia nachádzala vo vzdialenosti 120 až 150 kilometrov od frontu vo Východných Karpatoch a 450 až 500 kilometrov od frontu v Rumunsku. Vzdialenosť posledných ohnísk organizovaného odporu povstaleckých ozbrojených síl v okolí Banskej Bystrice od spomenutých frontov bola 180 až 240 kilometrov,“ podotkol.

      Povstanie malo vzniknúť pôvodne neskôr, a to po koordinácii s velením sovietskej armády. „Bezprostrednou príčinou vyvrcholenia protifašistického odboja vznikom povstania napriek nedokončeniu jeho príprav už na konci augusta 1944, bol vstup nemeckých okupačných vojsk na Slovensko, ako reakcia na nárast počtu partizánov a ich aktivít po príchode prvých partizánskych organizátorských výsadkov zo Sovietskeho zväzu,“ dodal. V tejto súvislosti podľa Bystrického zohralo významnú úlohu aj približovanie sa frontu k hraniciam Slovenska a s tým súvisiace pochybnosti velenia nemeckej brannej moci o spoľahlivosti slovenskej armády, ako aj povstanie v Rumunsku a snaha zabrániť podobnému vývoju na Slovensku.

      Ozbrojené sily povstania tvorila armáda spolu s partizánskymi brigádami a oddielmi, ktoré pôsobili na povstaleckom území. „Vojenské i partizánske jednotky boli 30. augusta československou vládou v Londýne vyhlásené za časť československej armády a mocnosti protifašistickej koalície im postupne priznali štatút partnera vedúceho vojnu spoločne so spojeneckými vojskami,“ povedal s tým, že oficiálne vyhlásenie partizánskych jednotiek za súčasť československej armády, ale najmä účasť príslušníkov partizánskych jednotiek pôsobiacich na povstaleckom území v bojoch pri jeho obrane, sú jednoznačnými dôvodmi na to, aby boli charakterizovaní ako povstalci. „Rovnakú charakteristiku si popri vojakoch a partizánoch zasluhujú aj ďalší aktívni účastníci povstania – napríklad členovia Slovenskej národnej rady, funkcionári revolučných národných výborov, žandári a príslušníci milícií,“ doplnil.

      Bystrický považuje za dôležité, aby sa historici pri interpretovaní SNP držali overených a potvrdených faktov. Pripúšťa však, že ani oni nie sú pri jeho skúmaní absolútne odosobnení. „Vzhľadom na relatívne krátke historické obdobie, ktoré od SNP uplynulo, sa aj na ich prístupe v rôznej miere prejavujú stopy názorovo angažovaného (straníckeho) postoja k historickým udalostiam, ktoré povstaniu predchádzali, uskutočnili sa v jeho priebehu a po jeho vojenskej porážke,“ podotkol Bystrický.