Paradajky, pôvodom z Peru alebo Mexika, majú za sebou nádhernú dobrodružnú cestu. Krátko po tom, čo Krištof Kolumbus objavil Ameriku, sa ich semienka zrejme v roku 1496 dostali do Európy, kde si na začiatku vyslúžili úlohu ozdobných rastlín. V Taliansku ich v 16. storočí poeticky nazvali „pomi d’oro“ – zlaté jabĺčka, zatiaľ čo vo Francúzsku získali ešte romantickejšie meno „pomme d’amour“ – jablká lásky. A nie je to žiadna náhoda – každý vtedy veril, že paradajky majú eroticky stimulujúce účinky.
No než sa stali hviezdou jedálnička, museli si prejsť ťažkú cestu – na začiatku totiž boli považované len za obyčajnú burinu. Na poliach medzi kukuricou ich každý považoval len za neželanú oštaru. V určitom bode však farmári zistili, že červené plody sú jedlé, a burina sa razom zmenila na kultivovanú rastlinu. Podobný osud mala kedysi aj raž, ktorej sa hospodári vytrvalo zbavovali ako nepríjemnej buriny, až neskôr zistili, že sa ju vlastne oplatí pestovať. Ale o tom niekedy inokedy.
Exotika na tanieri
Domorodí obyvatelia Ameriky mali paradajky na svojich stoloch dávno pred Španielmi. Prví dobyvatelia sa stretli so zelenými plátkami nezrelých paradajok v indiánskych jedlách, ktoré boli často kombinované s čili papričkami. Tieto omáčky pridávali chuť k dusenej fazuli a stali sa základom mnohých jedál.
Keď sa paradajky v 19. storočí presunuli na tanier Európanov a Američanov, ich popularita raketovo vzrástla. Pôvodné žltočervené oválne plody postupne nahradili okrúhle a sýtočervené. Šľachtením sa docielili pevné paradajky s tenkou šupkou a jemnou chuťou – ideálne pre šaláty, omáčky či ako základ pre kečup.
Paradajky na Slovensku
Paradajky sa na územie Slovenska dostali pravdepodobne v 17. alebo 18. storočí, podobne ako v iných častiach strednej Európy. Spočiatku boli pestované hlavne ako okrasné rastliny v záhradách šľachtických sídiel, kde ich považovali za exotiku. Ich využitie ako potraviny sa rozšírilo až neskôr, keď sa zistilo, že ich červené plody sú chutné a jedlé.
Masovejšie pestovanie paradajok na Slovensku začalo v 19. storočí, najmä v južných oblastiach krajiny, kde im vyhovovala teplejšia klíma. Stali sa obľúbenou plodinou v záhradách a na poliach drobných roľníkov, ktorí ich využívali na prípravu tradičných jedál.
Dôležitým zlomom bol aj rozvoj konzervovania a zavedenie paradajkových pretlakov či kečupov, čo umožnilo širšie využitie paradajok v kuchyni. Dnes patria paradajky medzi základné zložky slovenskej gastronómie a sú neodmysliteľné pri príprave polievok, omáčok či čerstvých šalátov.
Z polí do tovární
S príchodom strojového zberu v druhej polovici 20. storočia nastali zmeny. Paradajky boli „vylepšené“, aby vydržali drsné zaobchádzanie v strojoch – hrubé šupky a pevné steny sa stali prioritou. Výsledok? Menej šťavnaté a menej chutné plody, ktoré však dokázali prežiť mechanický zber napríklad v kalifornských poliach, kde sa pestujú paradajky vo veľkom. Prečo je tomu tak? Paradajky boli prispôsobené spôsobu zberu. Kým sa zbieralo ručne, pestovatelia mohli zbierať zrelé paradajky z jednej rastliny vo viacerých dávkach. Na druhej strane, stroj môže prejsť po poli iba raz a súčasne zničí všetky rastliny. A aby sa paradajky už v stroji nezmenili na kečup, musia mať šupky a vnútorné steny, ktoré znesú manipuláciu. Aj toto je dôsledok, ktorý so sebou nesie vývoj technológií.
Návrat ku koreňom
V Stredomorí však paradajky zvyčajne ostávajú verné svojmu pôvodu. Tenká šupka, plná chuť a starostlivé ručné zbieranie tmavočervených plodov ich robia neodolateľnými. Tieto paradajky sú dôkazom, že aj vo svete priemyslu si môžeme stále vychutnávať autentickú chuť prírody. A či už si ich užívate ako čerstvé, v omáčke alebo vo forme kečupu, sú neoddeliteľnou súčasťou aj našej kulinárskej histórie, ktorá nie je tradične postavená na zelenine – ale to vôbec nevadí, z botanického hľadiska je paradajka totiž ovocie…
Ak vás zaujíma tiež história zemiakov, prečítajte si o nej tu.
Autor: Marek Kurta
