O nejasnom cieli zmeny ministra obrany Ukrajiny

Ukrajinská vojensko-politická mocenská štruktúra je podobná ako v iných postsocialistických štátoch, ale má svoje špecifiká. V posledných rokoch sa procesy dekomunizácie aj v tejto oblasti usilujú zrušiť kontinuitu s bývalým sovietskym systémom, ale hľadanie vlastného modelu je náročné. Problémy vytvára aj úsilie prispôsobiť tieto štruktúry štandardom NATO. Bezpečnostnú situáciu na Ukrajine skomplikovali udalosti po prevrate vo februári 2014 a najmä protiteroristická operácia na východnej Ukrajine (Donbase) od apríla 2014. Spočiatku ju formálne viedla Bezpečnostná služba Ukrajiny (ďalej len SBU), ale v apríli 2018 prešlo jej vedenie pod Ozbrojené sily Ukrajiny (ďalej len OSU). Od februára 2022 sa Ukrajina dostala do väčšieho konfliktu s Ruskom, aj  keď vojna vyhlásená nebola, ale stále sa o nej hovorí. Výrazne to zvýšilo aj nároky na činnosť ministerstva obrany.

Stručne o Ministerstve obrany Ukrajiny

V kapitalistických (buržoázne-demokratických) režimoch majú ministerstvá obrany ústrednú politickú úlohu pri obrane štátu. Ozbrojené sily riadi politicky ministerstvo obrany a sú hlavným nástrojom, ktorý má štát k dispozícii na svoju obranu.

Ministerstvo obrany Ukrajiny vzniklo 24. septembra 1991, teda presne mesiac po vyhlásení nezávislosti od ZSSR a premenovaní Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky na Ukrajinu. Oficiálne Ukrajina ako samostatný štát existuje však až od 26. decembra 1991.

Pozícia ministra obrany Ukrajiny je upravená samostatne a na post ho pri schvaľovaní v Najvyššej rade navrhuje (ako aj ministra zahraničných vecí) prezident. V prípade ostatných ministrov to je predseda vlády (oficiálne premiér-minister, прем’єр-міністр). Okrem toho je vo vybraných otázkach ústavných právomocí minister obrany priamo podriadený prezidentovi.  

Ministerstvo obrany Ukrajiny predstavuje tiež ústredný orgán výkonnej moci pri realizácii štátnej politiky v oblasti obrany štátu. V jeho politickej podriadenosti sú aj OSU. K problémom pôsobenia ministerstiev obrany, nielen na Ukrajine, patrí vzťah k ozbrojeným silám, ktoré ich často kritizujú za byrokraciu a nepochopenie skutočných potrieb vojsk. Vzhľadom na to, že sa zaoberajú aj nákupom zbraní, vojenskej techniky, služieb a pod. sa často stávajú miestom nielen veľkých obchodov, ale aj korupcie. Z tohto dôvodu nie sú za ministrov obrany menovaní vojenskí odborníci, ale politickí nominanti. Sú najmä z radov politických kádrov vládnych strán či veľkopodnikateľského prostredia alebo ide o osoby, o ktorých sa predpokladá, že budú poslúchať vojensko-priemyslový komplex a finančné kruhy. V členských štátoch NATO, ako aj v tých, ktoré do neho chcú vstúpiť, sa vyžaduje tiež bezpodmienečná oddanosť požiadavkám jeho centrály v Bruseli.

V súvislosti s ukrajinskou krízou sa často uvádza, že Kyjev má podľa predstáv USA a NATO bojovať do posledného Ukrajinca bez ohľadu na straty a škody. A politicky to má zabezpečovať aj minister obrany.

Ukrajinskí ministri obrany

Na Ukrajine bolo od septembra 1991 celkom 17 riadnych ministrov obrany (z toho generál armády Oleksander Ivanovyč Kuzmuk ním bol dvakrát) a 4 ňou boli na rôzne dlhý čas poverení. Okrem toho jedna osoba bola v tejto funkcii na základe splnomocnenia Najvyššou radou na kontrolu činnosti ministerstva len niekoľko dní (22. – 27. februára 2014).  

Ukrajina pomerne rýchlo dospela k tomu, že ministrom obrany nebol vojak v činnej službe. Prvým civilom na funkcii bol od augusta 1994 do júla 1996 Valerij Mykolajovyč Šmarov. Okrem neho šiesti ministri neslúžili ako profesionálni vojaci. Štyria ministri boli dôstojníkmi v zálohe, resp. vo výslužbe (jeden mal hodnosť kapitána, dvaja boli bývalí plukovníci a jeden generálporučík). Zvláštnym prípadom bolo, že ministrom obrany sa stal bývalý riaditeľ SBU (generál armády Jevhen Kyrylovyč Marčuk). Funkciu ministra obrany zastávali aj dvaja bývalí predsedovia vlád (J. K. Marčuk a Jurij Ivanovyč Jechanurov).

Po nástupe Volodymyra Oleksandrovyča Zelenského do funkcie prezidenta (20. máj 2019) boli menovaní štyria ministri obrany. Andrij Pavlovyč Zagordnjuk (*1976) bol vo funkcii od 29. augusta 2019 do 4. marca 2020. Od 4. marca 2020 do 2. novembra 2021 to bol Andrij Vasyľovyč Taran (*1955, generálporučík vo výslužbe, ktorý bol v činnej službe v rokoch 1972 – 2016). Oleksij Jurijovyč Reznikov (*1966) bol ministrom od 3. novembra 2021 do 5. septembra 2023. Za nového ministra obrany prezident menoval 6. septembra 2023 Rustema Enverovyča Umerova (*1982).

Zákon o národnej bezpečnosti Ukrajiny, ktorý platí od januára 2019 a bol pripravený v duchu integrácie do NATO, upravuje aj politická kontrola rezortov obrany a bezpečnosti a ministrom obrany môže byť už len „civil“. Ako ukazuje príklad A. V. Tarana, dlhá vojenská služba nevadí, ale nesmie ísť o vojaka (príslušníka bezpečnostných zložiek) v činnej službe. Tento „proliberálny“ zákon vytvára priestor na to, aby na lukratívny post ministra obrany boli menovaní politickí nominanti. Podpora línie vládnucich strán (a jej finančné aspekty) je pre nich dôležitejšia ako znalosť vojenstva a musia vedieť na vojakov v prípade potreby „pritlačiť“ a obmedziť ich ambície.  

Zhrnieme, že funkcia ministra obrany je na Ukrajine ako vo veľkom štáte s početnými ozbrojenými silami tiež prestížna, ale vratká. Štatisticky je dĺžka zotrvania v kresle len o niečo viac ako 17 mesiacov. „Rekordérmi“ sú už spomínaný O. I. Kuzmuk (prvýkrát vyše 5 rokov od júla 1996 do októbra 2001 a druhýkrát už len krátko o niečo viac ako 4 mesiace od septembra 2004 do februára 2005) a Stepan Tymofijovyč Poltorak (*1965, generál armády, necelých 5 rokov od októbra 2014 do augusta 2019). Štyria riadne menovaní ministri nevydržali vo funkcii ani rok.

„Odídený“ a nový minister obrany Ukrajiny

Viac sa zastavíme pri dvoch posledných ministroch. Rodák z Ľvova O. J. Reznikov ukončil v roku 1991 štúdium práva na Ľvovskej štátnej univerzite Ivana Franka. Potom pôsobil ako právnik. Politicky činný bol od roku 2008, keď sa stal poslancom Kyjevskej mestskej rady za Európsku stranu Ukrajiny. V júni 2014 ho zvolili za zástupcu starostu (міський голова) a tajomníka Kyjevskej mestskej rady. Jeho vládna kariéra začala 4. marca 2020, keď bol v novej vláde Denysa Anatolijovyča Šmyhaľa menovaný za podpredsedu vlády a ministra pre otázky reintegrácie dočasne okupovaných území Ukrajiny.

Na funkcii ministra obrany sa O. J. Reznikov ocitol, ako to je dnes zvykom, len zhodou okolností predovšetkým ako dôveryhodný politický nominant prezidentských kruhov bez toho, aby bol odborníkom v tejto oblasti. Môžeme si len domýšľať, či pri tom využil skúsenosti z predchádzajúcej pozície vo vláde. Stal sa medzinárodne známym, keď po začiatku špeciálnej vojenskej operácie Ruska na Ukrajine orodoval, kde mohol, za čo najviac dodávok zbraní pre Kyjev bez ohľadu na čokoľvek. Horšie však bolo, že ministerstvo obrany pod jeho vedením začalo byť po čase i v zahraničí podozrievané nielen z nedostatočného využívania dodávok zbraní v bojoch, ale aj z korupcie. V OSU nemal vysokú autoritu a bol považovaný len za prezidentom dosadeného človeka, ktorý potrebám obrany a vojenským činnostiam takmer vôbec nerozumie a jeho úlohou je získať dodávky zbraní zo zahraničia.

V tomto roku sa opakovane šírili zvesti o jeho odvolaní, pričom médiá mali aj mená jeho možných nástupcov. Začiatkom septembra prezident Ukrajiny oficiálne oznámil, že ministra obrany odvolá. O. J. Reznikov, ktorý už dávnejšie pripustil svoje odstúpenie, sa nevzpieral a sám podal 4. septembra demisiu a 5. septembra parlament súhlasil s jeho odvolaním.  

Krátko pred odchodom z funkcie O. J. Reznikov uviedol, že od začiatku špeciálnej vojenskej operácie Ruska na Ukrajine dostal Kyjev vojenskú a finančnú pomoc v hodnote 100 miliárd USD, z čoho bolo 60 miliárd z USA. Povedal aj to, že jeden deň bojov na Ukrajine stojí Kyjev 100 miliónov USD. Nechajme prehovoriť čísla. Ak by zhruba 30 % z tejto sumy financoval Západ, tak mesiac bojov vyjde skoro na miliardu USD. Ak by to bolo viac, suma hrozivo narastá. Médiá a politici šermujú sumami pomoci Ukrajine. Zaujímavou informáciou je, že pri poslednej návšteve ukrajinského prezidenta hostiteľská strana uviedla, že najbližšia pomoc Ukrajine z USA bude len 325 miliónov USD a nie 24 miliárd, ako sa pôvodne hovorilo. Nie je to nič potešujúce ani pre nového ministra obrany Ukrajiny, aj keď údaje o tom, aká je sľúbená pomoc a čo sa skutočne poskytne, sa neustále menia.

Oficiálne dôvody odvolania O. J. Reznikova neboli uverejnené. Západné médiá uvádzali, že malo ísť o snahu presvedčiť Západ, že korupcia v oblasti obrany sa začne riešiť „od hlavy“. Odvolanie spájali aj s neúspechom kyjevského protiútoku, za ktorý však on nemôže.

Nový minister obrany R. E. Umerov je tiež bez skúseností z brandže. Okrem toho, že je značne mladší, už na prvý pohľad má kontroverznejšiu minulosť. Pôvodom je krymským Tatárom a hlási sa k sunnitskému islamu. Ide o prvú osobu s takýmto pozadím, ktorá sa stala ministrom obrany Ukrajiny.

Jeho rodičia (obaja inžinieri) boli počas Veľkej vlasteneckej vojny deportovaní do Uzbekistanu, kde sa R. E. Umerov narodil. Na začiatku 90. rokov sa rodina  vrátila späť do kúpeľného mesta Alušta na južnom pobreží Krymu. V rokoch 1993 – 1998 navštevoval R. E. Umerov internátne gymnázium pre nadané deti v obci Tankovoje. Podľa tureckých zdrojov škola patrí do vzdelávacej siete vodcu islamského náboženského hnutia Fethullaha Gülena, ktorý žije v USA a turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan ho považuje za svojho úhlavného nepriateľa. Sú názory, že to môže viesť k určitému napätiu v ukrajinsko-tureckých vzťahoch, ktoré nie sú najlepšie. R. E. Umerov na gymnáziu vyhral študijný pobyt v USA; po návrate vyštudoval ekonómiu a financie na Národnej akadémii manažmentu v Kyjeve. Potom pôsobil v manažérskych pozíciách a v USA má lepšie kontakty ako jeho predchodca na ministerstve.

Politickú kariéru R. E. Umerov začal v Kurultaji krymskotatárskeho ľudu, ktorý je formálne národnou spoločensko-politickou organizáciou, ale činí si nároky na plnohodnotné zastupovanie krymských Tatárov. V rokoch 2007 a 2012 bol zvolený do kurultaja a roky pôsobil ako poradca vodcu krymských Tatárov Mustafa Džemileva (Mustafu Abdülcemila Cemileva), ktorý bol ešte sovietskym disidentom.

V roku 2019 sa stal R. E. Umerov parlamentným poslancom strany Hlas, ktorú vytvoril hudobník Svjatoslav Ivanovyč Vakarčuk. Strana bola spočiatku v opozícii, ale po vnútrostraníckom konflikte v marci 2021 časť jej členov začala podporovať vládu. V septembri 2022 bol menovaný za predsedu Fondu národného majetku Ukrajiny.

Minister je považovaný za človeka blízkeho šéfovi úradu prezidenta Andrija Borysovyča Jermaka a jeho kandidatúru podporovali niektoré mimovládne organizácie. Ide o predstaviteľa mladej elity krymských Tatárov, ktorý sa označuje sa aj za „krymského lobistu“. So svojou rodinou podporuje niektoré mimovládne organizácie, vrátane takých, ktoré sú napojené na USA. Jeho medzinárodné aktivity sú zamerané najmä na moslimské (arabské) štáty. Podieľal sa na viacerých rokovaniach v rámci ukrajinskej krízy a angažoval sa pri výmenách zajatcov, vrátane veliteľov nacionalistického práporu Azov. V marci 2023 sprevádzal manželku prezidenta pri ceste do Zjednotených arabských emirátov a v júli 2023 pri návšteve Saudskej Arábie aj samotného prezidenta. Niektoré zdroje sa domnievajú, že jeho úlohou bude zlepšiť vzťahy so štátmi Blízkeho východu a globálneho Juhu. Prezident uviedol, že od nového ministra doma očakáva zlepšenie vzťahov ministerstva s vojakmi i so spoločnosťou.

Ako jeden zo svojich prvých krokov vo funkcii R. E. Umerov ohlásil vykonanie veľkého auditu na ministerstve. Plánuje vytvoriť funkciu vojenského ombudsmana a zvýšenú pozornosť bude venovať digitalizácii v rezorte.

Priam politickým zemetrasením sa stalo, že krátko po vymenovaní nového ministra vláda odvolala šiestich jeho námestníkov. Je medzi nimi aj „mediálna ikona“ Hanna Vasylivna Maľarová (*1978, vo funkcii bola od augusta 2021, teda už pred nástupom O. J. Reznikova), ktorá oznamovala úspechy ukrajinských vojsk. Odvolaný bol aj štátny tajomník na ministerstve obrany. Vo funkcii zostal len prvý námestník ministra Oleksandr Oleksijovyč Pavljuk (*1970, generálporučík, menovaný do funkcie vo februári 2023). Stalo sa to len preto, že R. E. Umerov je v zahraničí. Predpokladá sa, že návrate ministra domov bude aj tento námestník z funkcie odvolaný. Nepočíta sa s tým, že by niekto zo starých  námestníkov bol znovu menovaný a pôjde o nové osoby. Nie je známe, do akej hĺbky pôjdu personálne zmeny na ďalších úrovniach organizačnej štruktúry ministerstva.

Možné súvislosti výmeny ministra obrany Ukrajiny

Aj keď minister obrany riadi OSU po politickej línii, nebudeme špekulovať o tom, ako sa bude k nim správať. Vo všeobecnosti možno povedať, že výmena ministra obrany nevyzerá na premyslený koncepčný krok a neočakávajú sa veľké zmeny vo vedení bojov. Nedá sa však vylúčiť, že v napätej a málo prehľadnej mocenskej situácii vo vojnovom Kyjeve táto zmena môže mať rôzne dopady.

Minister obrany je „povinne“ členom Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny. Jej tajomníkom je od októbra 2019 Oleksij Mjačeslavovyč Danilov (*1962), ktorý je vplyvnou osobou v mocenských štruktúrach. Podobne je minister aj členom Stanu najvyššieho hlavného veliteľa, ktorý sa vytvoril 24. februára 2022. Ide o orgány, na čele ktorých je prezident a majú okolo 20 členov, takže jedna zmena veľa neznamená. Okrem toho nový minister obrany nepatrí k „ťažkým váham“ ukrajinskej politiky.

Moc v Kyjeve vrátane vojenskej je pod silným tlakom Západu, najmä USA. Jej závislosť na nich politicky, finančne i vojensky (najmä na základe dodávok zbraní) narastá, čo však problémy štátu vo všeobecnosti ani vo vojne nerieši. V súčasnosti sú v popredí najmä dva procesy, ktoré hýbu Ukrajinou a jej spojencami a vyžadujú si samostatnú analýzu, lebo ich vývoj môže byť všelijaký.

Prvým procesom je protirečivé hodnotenie nedostatočného úspechu protiútoku, ktorý sa začal 4. júna. Sú však politici, vojaci i ďalší odborníci, ktorí na Ukrajine i v zahraničí tvrdia, že protiútok je úspešný, aj keď veľmi pomalý a bude sa rozvíjať. Vznikla špecifická situácia, keď Západ tvrdí, že dodal všetko, čo bolo potrebné k úspechu. Pentagón uvádza, že na Západe bolo vycvičených celkom 84-tisíc ukrajinských vojakov. Ako príčina problémov sa uvádza vojenská činnosť Ukrajiny. Kyjev naopak tvrdí, že nemá stále dosť účinných prostriedkov na to, aby mohol zatlačiť ruské vojská na hranice z roku 1991 (do akej miery to je reálne, necháme bokom). Der Spiegel 19. septembra uverejnil článok, v ktorom sa uvádza, že minulý týždeň Ukrajina odmietla prevziať 10 tankov Leopard 1A5, a to kvôli ich zlému technickému stavu, ktorý nedokáže odstrániť. Znepokojené nemecké ministerstvo vyslalo na Ukrajinu operatívne skupinu technikov, ktorí uznali, že tanky skutočne potrebujú opravu…

Druhý problém súvisí s obilnou dohodou, ktorá priamo nemá vojenské aspekty. Ide o však  chúlostivý a viacstranný proces, ktorý sa vyostril po 15. septembri, keď Európska komisia zrušila embargo na dovoz pšenice, kukurice, slnečnice a repky olejnej v piatich štátoch susediacich s Ukrajinou. Poľsko, Maďarsko a Slovensko sa však v tomto zákaze rozhodlo pokračovať. Viedlo to k neobvyklému napätiu v súčasných vzťahoch Poľska a Ukrajiny, ktoré sprevádzajú aj vyhlásenia, aké sa medzi spojencami nerobia. V tejto oblasti nastali pohyby, ktoré môžu mať najmä vo výhľade aj neočakávané následky.

Celkom nakoniec, občas sa poukazuje na to, že vymenovanie krymského Tatára za ministra obrany v súčasnej situácii má symbolický význam, lebo obsadenie Krymu je často uvádzanou priam osudovou úlohou OSU. Otázne je však, aký má v ťažkej a zložitej situácii Ukrajiny význam symbolika, ku ktorej sa Kyjev často utieka. Spôsobuje totiž, žiaľ, aj rast deštruktívnosti konfliktu a vedie k ďalším nezmyselným obetiam a škodám. Pateticky povedané, takmer všetko sa stále mení, ale koniec konfliktu nie je výhľade.

zdroj: noveslovo.eu