Rok 2024 sa politicko-mediálne označuje za veľký volebný rok. Asi najväčšiu pozornosť priťahujú prezidentské voľby v USA (spojené aj s voľbou celej Snemovne reprezentantov a tretiny Senátu), ktorých výsledok sa málokto odvažuje predvídať. Neoliberálne kruhy však pre istotu čoraz viac strašia následkami možného víťazstva Donalda Trumpa. Na okraj poznamenáme, že tieto kruhy majú obavy aj z výsledkov volieb do Európskeho parlamentu.

Hoci voľby prezidenta USA sa uskutočnia až 5. novembra, boj o víťazstvo v nich sa už rozbehol v primárkach a caucusoch, v ktorých sa rozhoduje o kandidátoch na nominácie. Ide o zamotané záležitosti, ktoré patria k špecifickej „americkej demokracii“.

Zopakujeme známy fakt, že o kreslo prezidenta sa spravidla uchádza viac kandidátov, ale rozhoduje sa medzi nominantmi republikánov a demokratov. Kandidáti iných strán alebo nezávislí získavajú malé percento hlasov voličov. Po rozpade bipolarity získal väčší počet hlasov len Ross Perot, ktorý v roku 1992 kandidoval ako nezávislý (18,9 %) a v roku 1996 za Reformnú stranu (8,0 %).

Uvedieme aj ďalšiu známu skutočnosť. Prezidenta USA síce vyberajú všetci voliči, ale o výsledku volieb formálne rozhodujú tzv. volitelia. Ich počet je totožný s počtom hlasov, ktoré majú jednotlivé spolkové štáty USA v Kongrese. Volitelia nevolia na základe svojho výberu, ale ich hlasy ich odovzdávajú pre kandidáta, ktorý v danom štáte zvíťazil. Len výnimočne sa objaví, že niektorý voliteľ dá svoj hlas inej ako víťaznej strane v štáte. Z tohto hľadiska nikdy neboli také problémy, ktoré by ovplyvnili výsledky volieb.

Paradoxom je, že hoci USA sa politicko-mediálne bijú do pŕs, aké sú jednotné a aká je ich demokracia dokonalá, prezidentom sa môže stať aj kandidát, ktorý získa v celej federácii menej hlasov ako jeho protikandidát. V roku 2000 získal kandidát demokratov Al Gore takmer 51 miliónov hlasov, ale prezidentom sa stal George Bush Jr. s necelými 50,5 milióna hlasmi. Tieto voľby sprevádzali aj podozrenia z nepresností a nakoniec o víťazovi „demokraticky“ rozhodol Najvyšší súd, v ktorom mali republikáni prevahu. V roku 2020 vyhral voľby D. Trump, ktorý získal len necelých 63 miliónov hlasov. Hillary Clintonová napriek tomu, že získala o niečo menej ako 66 miliónov hlasov, prehrala. Meditácie na túto tému spravodlivosti volieb v USA prenecháme radšej odborníkom „na demokraciu“ z mimovládnych organizácií.

Stručne o primárkach a caucusoch v procese voľby prezidenta USA

Politická scéna USA sa v mnohom odlišuje od pomerov v kontinentálnej Európe. Podáme preto len stručné a možno aj zjednodušujúce objasnenie problému primárok a caucusov, v ktorých sa vyberajú kandidáti na nomináciu. Využívajú sa nielen v procese prezidentských volieb ale i pri voľbách na úrovni spolkových štátov, kde sa ich prostredníctvom vyberajú aj niektorí štátni úradníci a pod. Dnes sa niektoré politické strany v Európe (medzi nimi aj slovenské pravicové strany) „opičia“ po americkom vzore a začínajú robiť tiež primárky.

Primárky a caucusy sa v USA robia vo všetkých spolkových štátoch, zhruba 6 – 9 mesiacov pred prezidentskými voľbami. Nemajú však jednotnú podobu. Môže ísť o „otvorenú“ (voliči nemusia byť zaregistrovaní v strane, aby sa na voľbách mohli zúčastniť) alebo „uzavretú“ (na voľbách sa môžu zúčastniť len osoby zaregistrované v strane) formu. Existujú aj ich „prechodné“, rôzne „otvorené“ či „zatvorené“ formy. Navyše v niektorých spolkových štátoch sú ešte špecificky upravené. Ako príklad poslúžia primárky označované za „džungľu“ v Kalifornii a vo Washingtone. Na hlasovacom lístku sú všetci kandidáti, bez ohľadu na to, z ktorej strany sú. V niektorých spolkových štátoch sú rozdiely aj medzi demokratmi a republikánmi.

Primárky sú formálne vlastne „prvým kolom“ volieb, na ktorých sa „filtrujú“ uchádzači. Caucusy (označujú sa aj za výbory či kluby) vychádzajú z anglosaských tradícií, pričom uchádzači sa môžu vyberať odlišne ako v primárkach. O uchádzačoch sa môže tiež hlasovať, ale majú aj podobu diskusie medzi podporovateľmi uchádzačov. Od 70. rokov minulého storočia sa výrazne zvýšil počet spolkových štátov, ktoré uskutočňujú primárky. V súčasnosti už len 6 spolkových štátov používa rôzne podoby tradičných caucusov. Ide o Iowu, Kansas, Maine, Nevadu, Severnú Dakota a Wyoming.

Uchádzači po slabých výsledkoch v primárkach a caucusoch často sami odstupujú z volebného zápasu. Na základe výsledkov primárok a caucusov sa prideľujú delegáti na „národné zhromaždenia“ (National Convention) strán. Začnú nimi Libertariáni (hoci v médiách hlavného prúdu o nich takmer nechyrovať) od 24. do 26. mája. Republikáni ho budú mať v Milwaukee od 15. do 18. júla a demokrati v Chicagu od 19. do 22. augusta. Potom sa už posledné kolo predvolebného zápasu rozbehne na plné obrátky

Caucusy (spravidla ako výbory) sa vytvárajú aj pri iných príležitostiach. V Kongrese USA ako i na úrovni spolkových štátov sa poslanci na straníckom základe spájajú tiež do caucusov (niekedy označovaných aj za konferencie). Ide napr. o Republikánsku konferenciu Snemovne. Sú však aj iné caucusy. Congressional Black Caucus, ktorý vytvárajú afroamerickí členovia Kongresu. Congressional Hispanic Caucus (sú v ňom len demokrati) sa orientuje na problémy Hispáncov. Vznikajú aj ad hoc caucusy, ktoré sa venujú konkrétnemu problému. Takým bol napr. Out of Iraq Caucus (Preč z Iraku).

Sú aj „frakčné“ caucusy. U republikánov to je pravicovo radikálny Caucus slobody v Snemovni (House Freedom Caucus) a u demokratov Kongresový progresívny caucus (Congressional Progressive Caucus), ktorý sa považuje z pohľadu USA za ľavicový.

Na tomto prehľad primárok a caucusov zakončíme. Niekedy aj novinári a akademici v USA pripúšťajú, že sa v nich ťažko orientuje. Možno sa preto radšej venujú zasahovaniu do volieb v iných štátoch, lebo doma ich politici príliš v tejto oblasti nepočúvajú. Rastie však aj tá časť sveta, kde takýchto odborníkov či aj poradcov z USA čoraz menej rád vidia.

Najvážnejší uchádzači o nomináciu na prezidentských kandidátov

Podľa New York Times z 20. februára sú najvážnejšími uchádzačmi o nomináciu na prezidentských kandidátov:

•  za vládnucich demokratov súčasný prezident Joe Biden (*1942) a Dean Phillips (*1969), člen Snemovne reprezentantov za Minnesotu od roku 2019.
• za republikánov D. Trump (*1946), Nikki Haleyová (*1972, má indických rodičov, ktorí v roku 1966 emigrovali do Kanady a v roku 1969 prešli do USA), bývalá guvernérka Južnej Karolíny (2011 – 2017) a bývala veľvyslankyňa USA v OSN (2017 – 2018) a Ryan Binkley (*1967), pastor a podnikateľ, ktorý nevykonával politické funkcie.
• ako nezávislý kandidát vystupuje Robert F. Kennedy Jr. (*1954), právnik a publicista v oblasti životného prostredia, tiež bez politických funkcií. Označuje sa aj za šíriteľa dezinformácií a konšpiračných teórií v oblasti zdravotníctva. V mladosti mal menšie opletačky aj so zákonom kvôli drogám. Je synom Roberta F. Kennedyho, ktorého zavraždili v kampani pred prezidentskými voľbami v roku 1968 a synovcom prezidenta Johna F. Kennedyho, ktorý sa v novembri 1963 stal obeťou atentátu (s atentátom je spojená aj jedna z najrozšírenejších konšpiračných teórií v USA). Ďalej to je Cornel West (*1953), afroamerický filozof a teológ, politický aktivista. Hlási sa k nemarxistickému socializmu a černošskému kresťanstvu. Označujú ho aj za hlas ľavicovej politiky v USA. Patrí k nim aj Jill Steinová (*1950), lekárka a politická aktivistka. V rokoch 2012 a 2016 kandidovala v prezidentských voľbách za Stranu zelených.

Zoznam uchádzačov sa mení. Dosiaľ odstúpilo z predvolebnej súťaže už najmenej 12 osôb, prevažne v republikánskom tábore. Na „národných zhromaždeniach“ sa môžu objaviť ešte aj noví uchádzači, ktorú majú guráž vstúpiť do boja bez účasti na primárkach a caucusoch. V roku 2016 niečo také urobil D. Trump.

O narastajúcom chaose a polarizácii spoločnosti v USA

Pred desiatkami rokov sa v podmienkach bipolarity v socialistickej terminológii rozlišovali dve Ameriky. Išlo spravidla o severnú (niektoré pramene USA označovali za Spojené štáty severoamerické) a Latinskú (strednú, južnú a Karibik) Ameriku, ktorá sa niekedy považovala aj za „zálohu svetovej revolúcie“. Dnes sú nevídaným spôsobom rozdelené samotné USA (v „autentickom“ vyslovovaní amerikanofilov „emerika“). Ukázalo sa to už naplno v kampani pred prezidentskými voľbami v roku 2020, ktorá bola veľmi vyhrotená. Dodávalo sa, že asi najviac v dejinách a označovala sa aj za špinavú. Tohto roku sa očakáva opakovanie tohto scenára, pričom nie je vylúčené, že sa ešte vyostrí. Na to čo všetko sa zomelie, si počkajme.

V podmienkach narastajúceho chaosu a polarizácie spoločnosti narastá aj snaha o ovplyvňovanie vedomia voličov, v ktorom hrajú prím médiá hlavného prúdu. Takmer všetko, čo je mimo ich názorov, sa označuje ako zlé, škodlivé a protiamerické (MacCarthyho duch z 50. rokov minulého storočia sa zase začal nad USA viac vznášať), často aj za konšpirácie. Šlágrom je aj hrozba ruského zasahovania, ku ktorej sa čoraz viac pridáva i čínske nebezpečenstvo.

S obavami sa sledujú vyjadrenia D. Trumpa. Do boja proti nemu vstúpili už aj súdy, ktoré mu odmietli povoliť účasť na primárkach v Colorade.

Príkladom dlhodobého ovplyvňovania názorov voličov je aj online expertný prieskum Projekt veľkosti prezidentov 2024 (Presidential Greatness Project 2024), ktorý sa uskutočnil od 15. novembra do 31. decembra 2023. Bolo oslovených 525 respondentov, akademikov najmä z politologickej oblasti. Vrátilo sa 154 použiteľných odpovedí (29,3 %). Respondenti mali každého prezidenta oceniť na škále od 1 do 100 bodov (o kritériách na základe čoho, nie je v správe z prieskumu, nič uvedené).

Na prvých troch miestach boli Abraham Lincoln (93,87 boda), Franklin Delano Roosevelt (90,83 oproti výskumu v roku 2015 a 2018 o jedno miesto postúpil nahor) a George Washington (90,32 o jedno miesto klesol). Barack Obama (73,80) bol siedmy, John F. Kennedy (68,37) desiaty a Bill Clinton (66,42) dvanásty. Joe Biden sa napriek nízkym preferenciám v prieskumoch ocitol na štrnástom mieste (62,66). Doplníme ešte ohodnotenie ďalších prezidentov po rozpade bipolarity. Mladší George Bush (58,54) bol na 19. a jeho otec (40,43) na 32. mieste. Bez komentára ale s počudovaním necháme fakt, že D. Trump (10,92) bol rovnako ako v roku 2018 ocenený na poslednom mieste.

O výsledkoch prvých primárok a caucusov

Predvolebný „cirkus“ začal prvým caucusom republikánov v Iowe 15. januára. Zúčastnilo sa na ňom len 15 % registrovaných členov strany. Vyhral ho so ziskom 51 % hlasov D. Trump pred Ronom DeSantis (guvernérom Floridy) a N. Haleyovou. R. DeSantis sa 21. januára vzdal účasti na predvolebnom zápase v prospech D. Trumpa. Demokrati hlasujú o kandidátoch od 12. januára do 5. marca ale len poštou.

V New Hampshire sa primárky konali 23. januára. Pred nimi sa objavil falošný príhovor J. Bidena, ktorý nabádal, aby obyvatelia v primárkach nevolili. Prípad už začal vyšetrovať  generálny prokurátor New Hampshire. V republikánskych primárkach zvíťazil D. Trump (54,4 %) pred N. Haleyovou. V súvislosti s tým, že niekedy sa primárky v New Hampshire pokladajú za zmenšenú vzorku celkových výsledkov, D. Trump po víťazstve v nich vyhlásil, že jeho nominácia je garantovaná, ale musí ešte „eliminovať“ rozhodnutia súdov. V demokratických primárkach vznikli určité organizačné problémy, lebo Demokratický národný výbor ich konanie v tomto čase nepodporil. J. Biden v nich preto nekandidoval, ale aj tak s 63,8 % hlasov vyhral pred D. Phillipsom.

V Južnej Karolíne v roku 2024 sa konali 3. februára primárky Demokratickej strany (65 delegátov) Zvíťazil s veľkým náskokom J. Biden (94 % hlasov), čo mu môže upevniť jeho pozíciu pred ďalšími vyzývateľmi. Kritici však upozorňujú, že účasť bola len 4 %! Marianne Williamsonová (spisovateľka a aktivistka hnutia New Age) sa 7. februára vzdala účasti na predvolebnom zápase. V tomto spolkovom štáte budú mať republikáni primárky 24. februára.

V Nevade boli 6. februára demokratické i republikánske caucusy. V demokratickom zvíťazil J. Biden znovu s veľkým náskokom (89,3 %). V republikánskom boli problémy, ktoré súvisia s narastajúcim chaosom vo vnútornej politike v USA. Organizácia republikánov v tomto spolkovom štáte odmietla federálnymi orgánmi vyhlásený termín 6. februára. Napriek tomu sa uskutočnilo nezáväzné hlasovanie, v ktorom zvíťazila N. Haleyová (30,6 %). Republikánska strana v Nevade zorganizovala caucus 8. februára, kde zvíťazil D. Trump (99,1 %).

V ten istý deň bol caucus aj na Amerických Panenských ostrovoch (zámorské územie USA v Antilách v Karibskom mori), kde opäť zvíťazil D. Trump (74,2 %) pred N. Haleyovou.

V Michigane budú 27. februára demokratické a časť republikánskych primárok. V marci sa vrece s primárkami a caucusmi „roztrhne“. Republikáni ich budú mať 2. marca v Idahu a Missouri a druhú časť v Michigane, 3. marca vo federálnom okruhu District of Columbia (čo je vlastne hlavné mesto Washington) a 4. marca v Severnej Dakote. 5. marca bude supervolebný utorok, v ktorom budú primárky a caucusy republikánov a demokratov súčasne v 15 spolkových štátoch.

Posledné primárky demokratov i republikánov spolkových štátoch budú 4. júna. Pre milovníkov detailov dodáme, že na dvoch zámorských územiach USA sa budú konať ešte primárky demokratov 6. júna.

Záver – do volieb ešte ďaleko, ale napätie už stúpa

Na základe rozbehnutých primárok a caucusov nemožno robiť ďalekosiahle závery, ale naznačujú, že o dramatické momenty (ale asi aj o chaos) v kampani nebude núdza. Predbežne sa zdá, že v súboji o kreslo prezidenta sa stretnú J. Biden a D. Trump. Možno však dodať, že šance J. Bidena na víťazstvo sú chabé a divné je, že demokrati na ňom tak ľpejú (ale Amerika je Amerika…). A proti D. Trumpovi idú nielen niektoré súdy v USA, ale po niektorých jeho výrokoch aj neoliberálna politicko-mediálna mašinéria. A vykrikuje sa po ňom aj z druhej strany Atlantiku. Chaos silnie, stupňuje sa strašenie a rastie napätie.

K téme sa vrátime po supervolebnom utorku, keď budú známe výsledky z viac ako tretiny spolkových štátov. Možno sa bude dať povedať aj niečo nové, čo však nie je isté.