V čase mimoriadneho napätia na Blízkom východe došlo k nezvyčajnej nehode vrtuľníka, pri ktorej 19. mája zahynul vo veku 63 rokov ôsmy prezident Iránu Ebráhím Raísí, na Západe označovaný za ultrakonzervatívneho. Vracal sa z návštevy Azerbajdžanu, kde sa s jeho prezidentom Ilhamom Alijevom zúčastnil na ceremoniáli uvedenia do prevádzky vodných elektrární na priehradách Chudaferin a Giz-Galasy na hraničnej rieke Araks. Pri havárii vrtuľníka americkej výroby Hell 212 na severozápade Iránu pri meste Varzakan zahynulo osem ďalších osem ľudí medzi nimi aj minister zahraničných vecí Hosejn Amír Abdollahján.

Nezvyklé bolo, že vo formácii leteli tri vrtuľníky a dva z nich bez problémov pristali podľa plánu. Podľa vyjadrenia vedúceho administratívy iránskeho prezidenta Gholama-Hosseina Esmaeiliho (anglická transkripcia – pozn. autora), ktorý letel v druhom vrtuľníku, počasie bolo „letové“. Hmla bola pod nimi a oblaky nad trasou letu. Pilot prezidentského vrtuľníka vydal pokyn vyletieť nad oblaky. Kontakt s prezidentským vrtuľníkom sa stratil krátko potom ako dva ďalšie vrtuľníky leteli už nad mrakmi.

Posádka vrtuľníka s vedúcim administratívy prezidenta sa pokúšala hľadať prezidentský vrtuľník alebo sa aspoň spojiť sa s ním. Vrtuľník sa nenašiel, ale podarilo sa spojiť s imámom mesta Tabríz, ktorý v ňom letel. Hovoril, že sa cíti veľmi zle, nevie, kde sa nachádza a vidí okolo seba stromy. Z jeho slov bolo jasné, že došlo k havárii. S imámom sa udržiavalo spojenie niekoľko hodín. Iný zdroj tvrdí, že z miesta nehody sa telefonicky ozval aj minister zahraničných vecí H. A. Abdollahján, ktorý ju tiež prežil. 

Začala sa pátracia akcia, na ktorej sa zúčastnilo podľa iránskych médií 73 skupín aj z Turecka a Ruska. Trosky vrtuľníka našiel iránsky dron až po niekoľkých hodinách, ale po príchode záchranárov k miestu, tam už nikto nebol živý. Po oznámení o smrti iránskeho prezidenta 20. mája v štáte vyhlásili päťdňový smútok.

Pri haváriách lietadiel a vrtuľníkov s najvyššími predstaviteľmi štátov vznikajú aj dohady rôznych „odborníkov“, ako a prečo k nim došlo, ktoré niekedy nadobúdajú aj konšpiračný charakter. Zo slovenských dejín poznáme nehodu Milana Rastislava Štefánika 4. mája 1919, keď lietadlo s ním sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji a dodnes sa o tom, čo bolo príčinou, diskutuje. Novším príbehom je havária poľského lietadla Tupolev Tu-154M pri Smolensku v apríli 2010 na palube s prezidentom a 95 ďalšími osobami. V Poľsku sú stále sily, ktoré šíria okolo havárie konšpirácie až hysterického charakteru.

V spojení aktuálnej medzinárodnopolitickej situácie v regióne a zahraničnej a bezpečnostnej politike Iránu s haváriou vrtuľníka prezidentom vznikajú tiež dohady o tom, čo za tým môže byť. V niektorých prameňoch sa udalosť hodnotila ako smrť v hmle, pričom nešlo len o poveternostné podmienky, v ktorých havaroval vrtuľník, ale alegoricky aj o naznačenie tajomnej „hmly“, ktorá môže vzniknúť vo vývoji Iránu.

Vyšetrovanie nehody zatiaľ nie je ukončené, ale za jej príčinu sa všeobecne označuje náraz vrtuľníka na zvýšený terén (horu). Podľa predbežnej správy generálneho štábu ozbrojených síl Iránu na havarovanom vrtuľníku neboli nájdené stopy streľby po ňom.

V prvej časti príspevku sa zameriame na stručnú charakteristiku pôsobenia E. Raísího a na vybrané aspekty vývoja politiky Iránu od roku 1979.

O pôsobení Ebráhíma Raísího

Podobne, ako mnohí z jeho rovesníkov, ktorí sa dostali do vysokých pozícií v Iráne, sa aj E. Raísí, ktorého otec bol duchovným, ako študent angažoval v iránskej revolúcii. Po skončení univerzitných štúdií pôsobil v prokuratúre a súdnictve. Vzhľadom na špecifický systém politickej i súdnej moci v Iráne je presné názvy funkcií, na ktorých bol, ťažké uviesť. Dostal sa na vysoké posty a v rokoch 2014 – 2016 sa stal generálnym prokurátorom. Na Západe ho obviňovali zo zodpovednosti za hromadné popravy predstaviteľov opozície v roku 1988.

Funkcie generálneho prokurátora sa E. Raísí vzdal, keď sa stal riaditeľom najväčšej náboženskej nadácie Astan Kuds Rázaví. Nadácia je veľkým vlastníkom pôdy a vlastní aj banky, továrne, hotely a obchody, ale i múzeá, knižnice a iné inštitúcie. V rôznych podobách existuje vraj už asi 1200 rokov a v súčasnosti je oslobodená od daní.

V marci 2019 sa E. Ráisí stal šéfom iránskej súdnej moci. Zároveň bol aj predsedom Najvyššieho súdu.

Politickú kariéru v iránskych pomeroch začal E. Raísí v roku 2006, keď bol zvolený do Zhromaždenia znalcov (niekedy sa uvádza ako Rada expertov), ktoré je orgánom oprávneným menovať duchovného vodcu Iránu. Od roku 2019 bol podpredsedom zhromaždenia.

V prezidentských voľbách prvýkrát kandidoval E. Ráísí v roku 2017 za Ľudový front síl islamskej revolúcie. Hoci mal podporu konzervatívnych ekonomických kruhov a Iránskych revolučných gárd a začal sa považovať za najpravdepodobnejšieho nástupcu A. Chámeneího (*1939, od októbra 1981 do august 1989 bol tretím iránskym prezidentom), vo voľbách zvíťazil umiernenejší úradujúci prezident Hasan Rúhání. Vo voľbách v roku 2021 H. Rúhaní už nemohol kandidovať a E. Raísí zvíťazil v prvom kole. Do funkcie nastúpil  3. augusta 2021.

Vo vnútornej politike bol E. Raísí zástancom pokračovania v konzervatívnej islamizácii Iránu, podporoval prísne tresty podľa práva šaríja a tvrdý postup voči svetskej i monarchistickej opozícii. Presadzoval kontrolu pôsobenia internetu a západnej kultúry. Západné sankcie voči Iránu považoval za šancu pre posilnenie hospodárstva na islamskom základe.

V zahraničnej politike bol E. Raísí umiernenejší. Videl prínos v rozvíjaní vzťahov so všetkými štátmi okrem Izraela, ktorý iránsky establišment označuje za „sionistický režim“. Bol však prívržencom tvrdej protizápadnej politiky. Aktívne sa podieľal na politike zbližovania Iránu so Šanghajskou organizáciou spolupráce, kde je členom od júla 2023 a skupinou BRICS s členstvom od januára 2024. Pokračoval v politike podpory Sýrie a rozširovania spolupráce s Tureckom, hoci s ním Irán nemá na všetko rovnaký názor. V čase jeho mandátu sa podnikli kroky na zmierenie so Saudskou Arábiou. Chcel pokračovať v rozhovoroch o iránskom jadrovom programe. V ukrajinskej kríze stál na strane RF. Nachádzal sa na sankčných zoznamoch USA a EÚ.

Stručne o vybraných aspektoch iránskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky

a vzťahov s USA a Izraelom po roku 1979

Pripomenieme, že Irán sa do roku 1934 nazýval Perziou. V súvislosti s tým sa považuje za jednu z najstarších súvisle existujúcich civilizácií na svete. V roku 651 Novoperzskú ríša (niekedy nazývanou aj Ríšou Sasánovcov) ovládli moslimovia zo šiítskej vetvy.

V čase studenej vojny dal Irán po Kube asi druhú najväčšiu politickú facku USA, ktorá mala väčšie bezpečnostné a ekonomické dopady. Iránsky vládca Mohammad Rezá Šáh Pahlaví patril k oporám politiky Washingtonu na Blízkom východe, hoci udržiaval styky aj so socialistickými štátmi, vrátane vtedajšej ČSSR. Pád Pahlávího krutého režimu v januári 1979 začal mnohé nové procesy nielen v Iráne ale aj v regióne Blízkeho východu, ktoré doteraz spôsobujú hlavybôľ USA i Izraela. Hanebným fiaskom nepoučiteľného Washingtonu tvrdohlavo sa snažiaceho riešiť medzinárodné problémy silou, skončil pokus o oslobodenie rukojemníkov na veľvyslanectve v Teheráne (držaných od novembra 1979) v rámci operácie Orlí pazúr (Eagle Claw) v apríli 1980). Niektorými západnými médiami je z účasti na obsadení veľvyslanectva bez dôkazov podozrievaný bývalý šiesty prezident (august 2005 – august 2013) Mahmúd Ahmadínežád a niekedy aj E. Raísí. Pre médiá hlavného prúdu v USA (a ich stúpencov vo svete) je zrejme akákoľvek lož o nepriateľovi prijateľná.

Irán neostáva svojim nepriateľom nič dlžný. USA označuje za veľkého Satana. Veľmi komplikované, plné napätia a agresivity sú vzťahy Iránu a Izraela. Okrem toho na  vzťahy Iránu špecificky pôsobí aj  šiítsko-sunnitské rozdelenie islamu.

V apríli 1979 sa po referende oficiálny názov štátu zmenil na Islamskú republiku Irán. Formálne ide o prezidentskú republiku, ale na čele štátu je duchovný vodca. Rozloha Iránu je necelých 1 650 000 km² a žije v ňom podľa odhadov takmer 90 miliónov ľudí.    

Z množstva udalostí a problémov od roku 1979 len tézovite poukážeme na tri zložité a protirečivé aspekty:

1. Iránsko-iracká vojna (september 1980 – august 1988), ktorá začala útokom Iraku na Irán. USA vo vojne stáli „opatrne“ na strane Iraku. Došlo aj k najväčšej afére prezidenta Ronalda Reagana Irangate (niekedy aj Irán-Contras), spojenú s tajným predajom zbraní Iránu, na ktorý bolo uvalené zbrojné embargo. Jeden čas hrozilo, že R. Reagan môže dopadnúť ako Richard Nixon v roku 1972, ale administratíve prezidenta sa aféru podarilo v čase rastúceho napätia vo svete zahrať „do autu“. Ku koncu vojny došlo k flagrantnému porušeniu medzinárodného práva Washingtonom, keď 3. júla 1988 zostrelili raketou z krížnika Vincennes, ktorý bol v iránskych výsostných vodách, Airbus iránskych aerolínií, letiaci v koridore pre civilnú dopravu. Velenie krížnika sa pri akcii dopustilo viacerých vážnych profesionálnych chýb. Cynizmus Washingtonu dokazuje, že námorníci na krížniku boli za službu vyznamenaní. Po tom, ako Irán žaloval USA na Medzinárodnom súdnom dvore, Washington vo februári 1992 súhlasil s odškodnením, ale doteraz sa neospravedlnil, ani nepriznal, že konal zle. Iste aj to patrí k medzinárodnému poriadku podľa pravidiel, ktorých dodržiavanie  USA tak nahlas a bezpodmienečne vyžadujú.  
2. Iránsky jadrový program, ktorý sa začal ešte s podporou USA za Pahlávího režimu. Irán je Západom aj na popud Izraela dlhodobo obviňovaný z tajných príprav jadrovej zbrane. Teherán sa odvoláva na svoje právo viesť mierový atómový výskum. a viackrát zdôraznil, že o získanie jadrových zbraní sa neusiluje, lebo islam to zakazuje. V júli 2014 bol vo Viedni podpísaný Spoločný komplexný akčný plán (niekedy označovaný za Iránsku jadrovú dohodu) medzi Iránom a skupinou štátov 5 + 1 (5 stálych členov Bezpečnostnej rady OSN a Nemecka), ktorý vymedzuje podmienky iránskeho jadrového programu. Potom bol ešte dvakrát modifikovaný. V máji 2018 Donald Trump oznámil odstúpenie USA od dohody, ktorú vraj „vylepší“. Irán pokračoval v dodržiavaní dohody. V januári 2020, po zavraždení generála Gásema Solejmáního Izraelom, Irán vyhlásil, že už nebude dodržiavať obmedzenia dohody, ale bude pokračovať v spolupráci s MAAE. Už v decembri 2020 iránski predstavitelia vyjadrili ochotu znovu dodržiavať pravidlá dohody za predpokladu, že USA poskytnú záruky zrušenia sankcií a k dohode sa opäť pripoja. Administratíva Joea Bidena síce prejavila záujem vrátiť a k dohode, ale nič neurobila. Po vojne Izraela s Hamasom od októbra 2023 sa Washington začal správať mimoriadne  pokrytecky.
3. Irán je Západom a najmä Izraelom po roku 1979 obviňovaný z podpory terorizmu. V popredí medializácie tejto témy je pôsobenie Iránskych revolučných gárd. Podľa Ministerstva zahraničných vecí USA vraj poskytujú podporu Hizballáhu, Hamasu a palestínskemu islamskému džihádu v boji proti Izraelu, zapájajú sa aj do nepokojov v južnom Iraku a pôsobia aj v Sýrii. Nepokoj tieto aktivity volávajú najmä v súvislosti s tým, že často sa uvádza, že v druhej libanonsko-izraelskej vojne s účasťou Hizballáhu v lete 2006 Izrael nezvíťazil. Aj na iránske ciele však dochádza k teroristickým útokom nielen zo strany Izraela ale aj Islamského štátu. Poslednou udalosťou v tejto oblasti bolo, keď 14. apríla 2024 asi 300 dronmi a raketami  zaútočil Irán na Izrael v odvete za útok na iránsky konzulát v sýrskom Damasku, pri ktorom 1. apríla zahynuli vysokí hodnostári Islamských revolučných gárd. Samozrejme obe strany vydali o výsledkoch útoku protikladné vyhlásenia. Akcia Izrael v súčasnej situácii v regióne znovu znepokojila a podľa niektorých odborníkov sa na základe izraelskej vojensko-technickej reakcie dajú nájsť slabiny v systéme jeho obrany.

Zhrnieme, že iránsky režim je vo viacerých prvkoch svojho pôsobenia v súčasnom svete neštandardný. Politika USA a Izraela voči nemu je však aj v týchto podmienkach vedená veľmi vypočítavo a agresívne. Irán, ktorý v posledných rokoch posilnil spoluprácu s RF a ČĽR i niektorými ďalšími nezápadnými štátmi zatiaľ ide svojou cestou. Po smrti E. Ráísího vznikli, najmä na Západe, rôzne dohady, aké zmeny to môže v Iráne priniesť.