Územie čiastočne uznaného štátu Kosova je od druhej polovice 90. rokov stálym zdrojom medzinárodného napätia. Jeho príčinami sú predovšetkým tri faktory: etnické spory medzi dnes už menšinovými Srbmi (odhady sú od 4 do 6 % obyvateľstva) a väčšinovými kosovskými Albáncami (viac ako 90 % obyvateľstva), vážne sociálno-ekonomické problémy, keď ide o jeden z najchudobnejších regiónov v Európe a rozsiahle aktivity organizovanej zločinnosti, ktorá sa odtiaľ šíri do Európy.
Možno povedať, že obyvatelia Kosova sa stali akýmisi nechcenými zajatcami zložitého dejinného vývoja tohto územia, ktorý však v súčasnosti zhoršuje zasahovanie aktérov mimo regiónu, predovšetkým zo Západu. Od začiatku 90. rokov najmä USA ale aj viaceré európske západné štáty s tradíciou angažovanosti na Balkáne zasahovali do procesov rozpadu „veľkej“ Juhoslávie. Až neskôr sa objavilo viacero kritických zdrojov, ktoré odhaľovali zmysel týchto aktivít. Trochu zjednodušujúco, „veľká“ Juhoslávia Západu prekážala nielen ako veľký hráč na Balkáne, ale aj ako vzor multietnickej federácie, ktorá fungovala i keď s mnohými ťažkosťami. Vadila by aj neoliberálnemu kontextu multikulturality. Vžil sa však aj dvojaký meter hodnotenia udalostí, ktorý sa stále využíva najmä v pôsobení proti Srbsku, ale aj Srbom v Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore i na Kosove.
Hoci separatistické tendencie sa aj na Kosove prejavili už začiatkom 90. rokov, do ich polovice bolo mimo hlavného záujmu západnej politiky i médií. Po podpísaní Daytonskej dohody v decembri 1995, ktorá ukončila vojnu v Bosne a Hercegovine, sa však situácia začala meniť. Zvyšujúce sa napätie na Kosove nadobudlo medzinárodný rozmer. Zlomovou udalosťou sa stalo bombardovanie Juhoslávie v roku 1999, po ktorom Srbsko stratilo vládu nad územím Kosova. Ďalším krokom komplikujúcim regionálnu, ale aj globálnu medzinárodnú situáciu sa stalo jednostranné vyhlásenie samostatnosti Kosova v roku 2008.
Po vyhlásení nezávislosti Kosova došlo k viacerým prejavom zvýšeného napätia. Niektoré zdroje preto hovoria aj o kosovskej kríze. Udalosti posledných týždňov sú tiež jej súčasťou, pričom v nich vystúpili do popredia aj aktuálne okolnosti.
V záujme podania ucelenejšieho pohľadu na súčasné zvýšené napätie na Kosove budeme problém charakterizovať v dvoch častiach. V prvej časti stručne rozoberieme vývoj na Kosove do jednostranného vyhlásenia jeho nezávislosti v roku 2008. V druhej časti sa zameriame na vývoj na Kosove od roku 2008 do súčasnosti.
- časť
Vývoj na Kosove do jednostranného vyhlásenia jeho nezávislosti v roku 2008
Krátko o dejinách územia Kosova do konca bipolarity
Od začiatku osídľovania územia Kosova na ňom dochádzalo k stretávaniu sa rôznych etník a kultúr, sprevádzaných zrážkami. Od konca 6. stor. tam ako na väčšinu Balkánu prichádzalo obyvateľstvo slovanského pôvodu a územie patrilo k viacerým stredovekým štátom. Súčasťou srbských území sa Kosovo stalo v roku 1208. V 14. storočí začali srbské územia napádať Osmani. Pre Srbov malo územie Kosova značný geopolitický význam a stalo sa aj symbolom ich dejín – pripomína 28. júna 1389 porážku vojska vedeného kniežaťom Lazarom na Kosovom poli (dnes asi 5 km severozápadne od Prištiny) osmanským sultánom Muradom I. V roku 1459 Kosovo definitívne ovládla Osmanská ríša, ktorá tu panovala do roku 1912.
Ku koncu 19. storočia na území začínalo prevládať albánske obyvateľstvo. Z historických dôvodov nemajú Albánci dobrý vzťah k Turkom, lebo im v minulosti kruto vládli. Vzhľadom na to, že Juhoslávia bola socialistickým štátom, v ktorom sa náboženstvo nepodporovalo, sa aj vplyv islamu aj na Kosove zosilňuje pomerne pomaly.
Po vytvorení Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov v roku 1918 (od roku 1929 Juhoslovanského kráľovstva) sa jeho súčasťou stalo aj celé územie Kosova, ale netvorilo v ňom samostatný administratívny celok. Vo federatívnej Juhoslávii (od roku 1963 Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie) po druhej svetovej vojne sa v rámci Srbska vytvorila autonómna oblasť Kosovo-Metochija. Názov Kosovo sa niekedy odvodzuje od srbského slova kos, čo je čierny drozd, ale má aj ďalšie súvislosti. Metochija je asi tretina územia Kosova na juhozápade, kde sa prejavuje viac klíma Stredozemného mora, pričom zvyšok Kosova má kontinentálnu klímu podobnú Srbsku. Názov Metochija sa historicky spája aj s gréckym slovom „μετόχια“ (metóchia), čo znamenákláštorné panstvo, lebo na tomto území bolo veľa sídiel vo vlastníctve pravoslávnych kláštorov.
Štatút i názov oblasti sa menili a v roku 1974 sa jej pozícia posilnila. V slovenčine sa to nie vždy postrehne, lebo vtedy sa politicky-administratívne v srbčine zmenila z „област“ (oblast) na „покрајина“ (pokrajina), Preklad oboch slov je rovnaký, ale „pokrajina“ má vyššie právomoci ako „oblast“. Z oficiálneho názvu oblasti sa vtedy vypustila Metochija, ale v hovorovej srbčine sa naďalej používal starý názov. Niekedy sa stretneme aj so skratkami Kosmet, popr. KiM.
Paradoxom bolo, že Albánci na juhoslovanskom Kosove žili sociálno-ekonomicky lepšie ako vo vlastnom štáte a mali aj rozvinutú sociálno-kultúrnu štruktúru. V novembri 1968 sa však na Kosove aj tak demonštrovalo kvôli sociálnej situácii, lebo išlo o jednu z najchudobnejších častí Juhoslávie, ako aj za národnostné práva Albáncov. Časť juhoslovanskej mocenských kruhov, najmä v Srbsku, neskôr kriticky poukazovala na to, že zvýšené právomoci Kosova po roku 1974 viedli k rastu albánskeho nacionalizmu. V marci a apríli 1981 došlo k násilným nepokojom, keď kosovskí albánski nacionalisti požadovali odchod Kosova z juhoslovanskej federácie. Napätie pretrvávalo aj po potlačení nepokojov.
V marci 1989 sa znovu upravil štatút Kosova. Došlo k obmedzeniu právomocí oblasti a vrátil sa jej názov Kosovo-Metochija. Kosovskí Albánci na to reagovali protestmi, ale začali ignorovať aj srbské inštitúcie a vytvorili si sieť vlastných školských a zdravotníckych zariadení. Na čele nenásilných kosovských protestov stál Ibrahim Rugova, vodca umiernenej Demokratickej ligy Kosova (ďalej len DLK), ktorá vznikla v roku 1989. V júli 1990 kosovský snem prijal ústavnú deklaráciu Republiky Kosovo. V odpovedi na tento krok Belehrad rozpustil kosovský snem a odvolal vládu.
O raste napätia na Kosove po rozpade bipolarity
V procese rozpadu Juhoslávie sa napätie na Kosove tiež stupňovalo. Samozvaný snem kosovských Albáncov prijal 22. septembra 1991 Rezolúciu o nezávislosti a suverenite Kosova. Po nelegálnom referende bola 19. októbra 1991 vyhlásená Republika Kosovo a vytvorená jej vláda, ktorú však neuznal žiadny štát na svete okrem Albánska. V máji 1992 sa uskutočnili nelegálne parlamentné a prezidentské voľby. Za prezidenta bol zvolený I. Rugova.
Medzinárodné spoločenstvo nebolo naklonené vytvoreniu samostatného Kosova, lebo v popredí jeho záujmu bolo riešenie problémov vojen v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine. Po podpise Daytonskej dohody boli kosovskí Albánci sklamaní, lebo Kosovo sa v nej považovalo za súčasť Srbska. Nenásilný odpor kosovských Albáncov nemal zahraničnú podporu a neprinášal želané výsledky.
Vytváral sa tým priestor pre pôsobenie extrémistických síl, ktoré v prvej polovici 90. rokov začali vytvárať Kosovskú oslobodeneckú armádu (albánsky Ushtria Çlirimtare e Kosovës, v skratke UÇK). V apríli 1996 sa prvýkrát prihlásila k zodpovednosti za akcie teroristického charakteru.
UÇK sa stala teroristickou organizáciou, ktorá bola prepojená s medzinárodným organizovaným zločinom, najmä pašovaním drog a obchodom s „bielym mäsom“ v rámci albánskej a kosovskej mafie aj v niektorých štátoch západnej Európy. Neskôr bola podozrievaná aj z obchodovania s ľudskými orgánmi a usvedčená z páchania vojnových zločinov. Výcvik bojovníkov UÇK za účasti inštruktorov zo CIA a britských špeciálnych jednotiek spočiatku prebiehal v Albánsku, kde sa pri masových nepokojoch v roku 1997 stratilo veľa zbraní, z ktorých časť sa ocitla na Kosove.
V druhej polovici 90. rokov UÇK už pôsobila verejne. Útočila na srbské policajné stanice, Srbov, ale aj na Albáncov, ktorí spolupracovali so srbskou mocou, a uskutočňovala ďalšie teroristické akcie a iné zločiny. Jej početnosť a sila narastali a získavala kontrolu nad čoraz väčšou časťou Kosova. Juhoslovanské bezpečnostné orgány s ňou viedli boje. Teroristické útoky UÇK a tvrdé odvetné policajné akcie urobili situáciu na Kosove „výbušnou“. Cieľom teroristov bolo vyvolávanie ozbrojených zrážok so srbskou mocou, aby privolali pozornosť medzinárodného spoločenstva, najmä Západu, na „riešenie kosovského problému“.
V tom čase pri hodnotení situácie na Kosove Západ začal používať dvojaký meter. Ostro kritizoval vládu Slobodana Miloševiča, vojsko a políciu JZR za postup na Kosove, ale prehliadal kriminálne aktivity extrémistických kosovských Albáncov. UÇK bola určitý čas zaradená aj na zoznam teroristických organizácií, ktorý zostavovalo Ministerstvo zahraničných vecí USA, ale rýchlo sa z neho „stratila“.
Ozbrojené násilie na Kosove sa naplno rozhorelo po februári 1998, keď UÇK vyhlásila vojnu za jeho nezávislosť. Srbské vedenie ponúklo kosovským Albáncom rozhovory pod podmienkou zachovania zvrchovanosti Srbska nad Kosovom. I. Rugova túto ponuku odmietol. V marci 1998 zvláštny vyslanec prezidenta Billa Clintona pre Balkán Robert Gelbard označil UÇK za teroristickú organizáciu a ocenil prínos S. Miloševiča pre stabilizáciu regiónu. To vraj podnietilo Belehrad začať vojenské operácie proti nej a získať späť priestor, ktorý UÇK ovládla a začala na ňom robiť etnické čistky. Západ však za to Srbov kritizoval.
Do riešenia situácie na Kosove vstúpili OSN, OBSE a NATO a vytvorila sa aj Kontaktná skupina, zložená z USA, Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Talianska a RF. V marci 1998 BR OSN prijala rezolúciu č. 1160 o embargu na dovoz zbraní do JZR. Potvrdzovala pri tom zachovanie teritoriálnej integrity JZR a navrhovala autonómiu pre Kosovo. V auguste 1998 predložila ďalší návrh na riešenie situácie Kontaktná skupina, ktorý však obe strany odmietli. V septembri 1998 BR OSN schválila rezolúciu č. 1199, ktorá požadovala zastavenie útokov na Kosove a stiahnutie srbských jednotiek z neho. Na základe tejto rezolúcie OSN bola v októbri 1998 vyslaná na Kosovo verifikačná misia OBSE, vedená Wiliamom Walkerom z USA, ktorej činnosť bola protirečivá, lebo v nej bolo veľa príslušníkov západných spravodajských služieb a tiež používala dvojaký meter.
V októbri 1998 sa podarilo silovým zložkám JZR (aj s použitím ťažkej vojenskej techniky) prinútiť UÇK na ústup a zastavenie bojov a znovu získať kontrolu nad väčšinou územia Kosova. Potom sa však vojenské jednotky odtiaľ stiahli. UÇK využila vzniknutú situáciu na obnovenie útokov proti srbským civilistom, čo prinútilo vojská JZR, aby sa tam vrátili a boje sa vyostrovali.
K zhoršeniu situácie došlo v januári 1999 po tzv. incidente v Račaku, kde bola zo zabitia 45 civilistov obvinená srbská polícia. Už pri prvotnej interpretácii tejto udalosti sa ukázalo mnoho nejasností a neskôr viaceré nezávislé zdroje dokázali, že bola zinscenovaná pre médiá. Poslúžila na zosilnenie zasahovania Západu do vývoja na Kosove. Na konci januára 1999 NATO dalo pri riešení situácie na Kosove arogantný protiprávny mandát svojmu generálnemu tajomníkovi v prípade potreby nariadiť letecké útoky proti JZR.
Vo februári 1999 sa pod gesciou Kontaktnej skupiny, ale aj silným tlakom medzinárodného spoločenstva najmä Západu začali rokovania v Rambouillet. O dosiahnutie dohody medzi kosovskými Albáncami a Srbmi sa usiloval aj generálny tajomník NATO Javier Solana. V prípade nedosiahnutia dohody sa JZR vyhrážalo bombardovaním. Rokovania skončili bez prijatia dohody. S. Miloševič odmietol súhlasiť s návrhom dohody, ktorá bola pre JZR (Srbsko) nevýhodná. O. i. išlo o to, že v Kosove sa rozmiestni na udržiavanie poriadku kontingent 30 000 vojakov NATO, ktorí mali mať nerušené právo prechodu cez juhoslovanské územie a imunitu pred juhoslovanským právom.
Bombardovanie Juhoslávie letectvom štátov NATO
Pri pokračujúcich rokovaniach však 22. marca opustili územie JZR medzinárodní pozorovatelia OBSE – zo strachu pred bombardovaním NATO. 23. marca srbský parlament súhlasil s autonómiou Kosova, ale odmietol prítomnosť vojsk NATO na tomto území. Vyjednávač USA Richard Holbrooke sa vrátil do Bruselu so správou o neúspechu rokovaní a riešenie problému „dal do rúk NATO“.
Na druhý deň začalo letectvo štátov NATO bombardovanie JZR, ktoré trvalo 78 dní do 10. júna 1999. Porušilo sa ním medzinárodné právo, lebo na suverénny štát sa zaútočilo bez toho, aby to malo charakter obrany pred agresorom alebo to bolo schválené BR OSN. Operácia sa navyše začala označovať zavádzajúcim, nezmyselným pojmom humanitárne bombardovanie.
NATO operáciu nazvalo Spojenecká sila (Allied Force),. Zúčastnilo sa na nej vyše 1000 lietadiel. Vystrelilo sa asi 250 riadených striel Tomahawk. Operácia napriek počiatočným vyjadreniam o rýchlom ukončení trvala relatívne dlho. Zaútočilo sa takmer na tisíc objektov na celom území JZR – vrátane Čiernej Hory a Autonómnej oblasti Vojvodina. Pri asi 11 tisíc náletoch sa zhodilo okolo 23 000 bômb o celkovej váhe vyše 6000 ton. Nálety spôsobili nesmierne hospodárske škody (niektoré zdroje ich odhadovali vo vtedajších cenách až na 30 i viac miliárd USD), lebo napadnuté boli civilné ciele, nevynímajúc nemocnice a školy. Z vojensko-technického hľadiska bol úspech NATO otázny, lebo straty bojovej techniky juhoslovanského vojska boli vďaka výbornému operačnému maskovaniu malé. Podľa juhoslovanských zdrojov pri bombardovaní zahynulo vyše 1 700 civilistov a asi 10 000 ich bolo zranených.
Vážne medzinárodné problémy spôsobilo zasiahnutie budovy čínskeho veľvyslanectva v Belehrade, pri ktorom zahynuli jeho traja pracovníci. Išlo vraj o omyl, ktorý sa zdôvodňoval navigačnou chybou, ale bližšie sa nikdy uspokojujúco neobjasnil. USA neskôr v tichosti vyplatili pozostalým po obetiach finančnú náhradu.
Na rokovaní v Kumanove (Macedónsko) sa 9. júna juhoslovanská strana zaviazala do 11 dní stiahnuť svoje sily z Kosova a toto sťahovanie začať do 24 hodín. Na druhý deň skončili nálety. Bola prijatá rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244, ktorá umožnila vstup medzinárodného kontingentu – KFOR (skratka z anglického názvu Kosovo Force) – na územie Kosova. Jeho hlavnou úlohou bolo vytvoriť bezpečné prostredie a slobodu pohybu pre všetkých na Kosove.
Na základe tejto rezolúcie Kosovo administratívne formálne spravuje OSN v rámci misie UNMIK (United Nations Interim Administration Mission in Kosovo – Dočasná administratívna misia Spojených národov na Kosove). Znamenalo to de iure i de facto koniec kontroly Srbska nad územím Kosova.
Stručne o vývoji na Kosove od júna 1999 do februára 2008
Pod gesciou OSN a NATO sa vytvárala politicko-administratívna správa Kosova. Z Kosova utieklo asi 100 000 osôb, predovšetkým Srbov. Časť z nich odišla s odchádzajúcimi srbskými bezpečnostnými silami, ale mnohých vyhnalo zastrašovanie a zločinnosť po bombardovaní. Okrem iného sa zvýšilo obchodovanie so ženami, ich nútenie k prostitúcii a sexuálnemu otroctvu. Ian Traynor v článku NATO force ‚feeds Kosovo sex trade‘ (Sily NATO „živia obchod so sexom v Kosove“) v The Guardian 7. mája 2004 uviedol, že do týchto aktivít boli zapojení aj príslušníci KFOR.
V marci 2004 kosovskí Albánci začali pogromy proti Srbom. Došlo k zničeniu 35 srbských pravoslávnych kostolov a kláštorov a pri nepokojoch zahynulo 19 osôb. Viedlo to k ďalšiemu odchodu Srbov z Kosova.
V súlade s rezolúciou č. 1244 OSN podporovalo rokovania s cieľom určiť konečný štatút Kosova. Vo februári 2006 začali rozhovory, ktoré viedol osobitný vyslanec generálneho tajomníka OSN pre Kosovo Martti Ahtisaari. Dosiahol sa pri nich pokrok v technických záležitostiach. V otázke štatútu Kosova však nedošlo k zhode strán.
Funkciu prvého prezidenta ešte na základe výsledkov volieb v roku 1992 vykonával I. Rugova do svojej smrti v roku 2006. Veľa miest v správe Kosova získali bývalí velitelia a bojovníci UÇK, ktorá v októbri 1999 založila ako svoje politické krídlo Demokratickú stranu Kosova (ďalej len DSK). Do februára 2000 boli na Kosove dve vlády – jednu viedol Bujar Bukoši (*1947-†2017) z DLK a druhú Hašim Thaçi (*1968) z DSK, ktorý je v súčasnosti trestne stíhaným za obvinenia z vojnových zločinov Zvláštnym tribunálom pre zločiny na Kosove v Haagu.
Prvé parlamentné voľby sa konali v novembri 2001. Zvíťazila v nich DLK, ale predsedom vlády sa stal od marca 2002 Bajram Redžepi (*1954) z DSK. V UÇK slúžil len tri mesiace ako poľný lekár. DLK zvíťazila aj vo voľbách v októbri 2004, ale predsedom vlády sa v decembri 2004 stal Ramuš Haradinaj (*1968), vodca Aliancie pre budúcnosť Kosova. Bol jedným z vysokých veliteľov UÇK. Vo funkcii predsedu vlády pôsobil len do marca 2005, lebo bol Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu v Haagu obvineným z vojnových zločinov. Dobrovoľne odišiel na súd, ale ešte v roku 2005 bol prepustený a v apríli 2008 uznaný za nevinného. V novembri 2007 zvíťazila DSK, ktorej vláda vedená H. Thaçim jednostranne vyhlásila 17. februára 2008 nezávislosť Republiky Kosovo.
Doplníme, že aj ďalší bývalý predseda vlády Kosova (od marca 2006 do januára 2008) Agim Çeku (*1960) bol vysokým veliteľom UÇK a podozrievaný z vojnových zločinov. V septembri 2020 bol tiež predvolaný pred Zvláštny tribunál pre zločiny na Kosove v Haagu.
