Boris Johnson je typom politika, ktorý sa dostal na najvyššiu pozíciu v štáte v zložitých podmienkach. Už od začiatkov svojho pôsobenia vo funkcii predsedu britskej vlády vyvolával kontroverzné reakcie doma a i v zahraničí. Na autorite mu nepridávalo ani extravagantné správanie. Ironicky, takmer nactiutrhačne, ho označili za „škandál s rozstrapatenými slamenými vlasmi“. Horšie je však pre neho to, že viackrát bol obvinený z klamstiev rôzneho druhu. Okrem toho sú kritické poznámky aj na jeho intelektuálnu úroveň a celkový systém práce.
Dnes (7. júla) tesne popoludní B. Johnson po vládnej kríze, ktorá prepukla len pred dvomi dňami, odkedy odstúpilo 5 ministrov a mnoho štátnych úradníkov, podľahol napriek proklamovanej snahe vzdorovať, tlaku, ktorý na neho vznikol. Novinárom pred svojim sídlom na Downing Street 10 novinárom oznámil, že konzervatívci potrebujú nového lídra, a tak sa vzdáva funkcie šéfa strany a premiéra. Ešte pred ohlásením svojej rezignácie doplnil vládu, ktorá má fungovať dovtedy, kým nebude vymenovaný jej nový predseda. Harmonogram postupu pri voľbe nového vodcu konzervatívcov, ktorý vzhľadom na to, že tvoria parlamentnú väčšinu, sa automaticky stane aj predsedom vlády, zverejnia budúci týždeň. V duchu extravagantnosti si pri vystúpení neodpustil poznámky, že opúšťa najlepšie pracovné miesto na svete a je smutný aj z toho, že nepresvedčil spolustraníkov, že zmena na jeho mieste je v súčasnosti „excentrická“.
Odchádzajúci britský predseda vlády mal pestré detstvo. Narodil sa v roku 1964 v New Yorku, kde jeho otec študoval na Kolumbijskej univerzite, takže má aj občianstvo USA. Rodina sa potom viackrát sťahovala z USA do Veľkej Británie a späť a jeden čas žila aj v Bruseli. Rôzne zdroje uvádzajú, že mal niektorých predkov šľachtického pôvodu a okrem toho aj spomedzi ruských Židov.
V roku 1983 získal štipendium na elitnom Balliolovom kolégiu (Balliol College). Kolégium vzniklo v roku 1263 a patrí k zakladajúcim kolégiám Oxfordskej univerzity. Absolvovalo ho viacero významných britských politikov a aj B. Johnson mal spolužiakov, ktorí sa dostali na najvyššie politické pozície. Spomenieme z nich D. Camerona (*1966, od mája 2010 do júla 2016 predsedu britskej vlády) a W. Haguea (*1961, od júna 1997 do septembra 2001 vodcu Konzervatívnej strany a od mája 2010 do júla 2014 britského ministra zahraničných vecí).
V časoch štúdií B. Johnson vyvíjal rôzne aktivity a v akademických kruhoch bol populárny. Avšak už vtedy sa vraj učitelia sťažovali na jeho lenivosť a problémy s dodržiavaním času a termínov.
Po skončení školy pôsobil B. Johnson ako novinár. Už začiatok jeho pracovnej dráhy bol spojený so škandálom. Ako stážista v The Times bol v roku 1987 z denníka prepustený po tom, ako si v jednom zo svojich článkov vymyslel citáciu. Do ďalšej aféry sa dostal v roku 1995, keď sa na verejnosti objavil záznam telefonického rozhovoru. Jeho známy (podnikateľ) žiadal od neho adresu novinára, ktorého chcel nechať zmlátiť, lebo sledoval jeho kriminálne aktivity. Johnson vraj súhlasil, ale sa bál prezradenia. Keď sa na verejnosti začal „rozpitvávať“ záznam, povedal, že adresu neposkytol. Šéfredaktor The Daily Telegraph ho síce neprepustil, ale bol pokarhaný. V roku 1999 dostal B. Johnson ponuku, aby sa stal šéfredaktorom časopisu The Spectator, ale mal zanechať politické ambície.
Politická kariéra B. Johnsona začala v júni 2001, keď sa napriek sľubu stal poslancom Dolnej komory britského parlamentu za obvod Henley. Funkciu šéfredaktora si ponechal až do roku 2005. Poslancom bol do júna 2008. V máji 2008 vyhral vo voľbách primátora Londýna, kde nahradil labouristu Livingstonea, ktorého prezývali „červeným“ Kenom a vo funkcii zotrval do mája 2016. V máji 2015 sa znovu stal poslancom Dolnej snemovne, tentokrát za obvod Uxbridge and South Ruislip. V júli 2016 bol vymenovaný za ministra zahraničia, kde pôsobil do júla 2018, keď odstúpil kvôli nezhodám vo vláde, ktoré vznikli okolo odchodu Veľkej Británie z EÚ. V júli 2019 nahradil T. Mayovú vo funkciách vodkyne Konzervatívnej strany a predsedníčky vlády.
V decembri 2019 doviedol B. Johnson Konzervatívnu stranu v predčasných voľbách k najvýraznejšiemu víťazstvu od roku 1987. Hlavnou témou volieb bol brexit, ale prezentovali sa aj niektoré sociálno-ekonomické otázky a stav zdravotníctva. Veľká Británia opustila EÚ 31. januára 2020. Obchodná dohoda však bola uzavretá až 24. decembra 2020 a vstúpila do platnosti v roku 2021. Doteraz je však napätie medzi Londýnom a Bruselom v prvom rade kvôli protokolu o Írsku a Severnom Írsku.
Na čele vlády si B. Johnson počínal protirečivo. Po vystúpení Veľkej Británie z EÚ, nenastal túžobne očakávaný čas nového rozkvetu kráľovstva, ale vznikli viaceré sociálno-ekonomické problémy. Prejavila sa aj energetická kríza a ďalšie komplikácie priniesla pandémia, ktorej problémy vláda nedokázala vyriešiť. Ďalšou ranou pre B. Johnsona bola aféra „partygate“, ktorá súvisela s organizovaním večierkov v čase lockdownu a pandemických opatrení v sídle vlády. Vlna nevôle sa zniesla na adresu B. Johnsona po regionálnych voľbách v máji tohto roku, v ktorých mali konzervatívci veľké straty a v Severnom Írsku prvýkrát v jeho dejinách zvíťazila ľavicovo-nacionalistická strana Sinne Féin. Nechýbalo ani volanie po jeho odstúpení z čela strany. Nespokojnosť časti konzervatívcov s B. Johnsonom viedla k straníckemu hlasovaniu o nedôvere 6. júna. Hoci sa mu nevyslovila nedôvera, jeho pozícia bola výrazne oslabená. Podľa niektorých zdrojov, ak by sa toto hlasovanie konalo v týchto dňoch, B. Johnsona by podporilo už len asi 60 z celkového počtu 359 konzervatívnych poslancov.
Novovzniknutá výrazná vládna kríza však B. Johnsona rýchlo zbavila kresla, ktoré sa pod ním triaslo už dva mesiace. Zatiaľ nie je jasné, kto by ho mohol nahradiť v oboch funkciách. Je zrejmé, že pôjde o osobu zo súčasnej vládnej garnitúry. Spomínajú sa najmä mená súčasných ministrov a to Bena Wallacea (obrana), Lizz Trussovej (zahraničie) a Nadhima Zahawiho (financie – vymenovaného 5. júla). Uvádzajú sa aj tí, ktorí odstúpili počas krízy a to Rishi Sunak (financie) a Sajid Javid (zdravotníctvo). Objavujú sa aj mená bývalého ministra zahraničia Jeremyho Hunta (od júla 2018 do júla 2019) a súčasnej generálnej prokurátorky Anglicka a Walesu Suelly Bravermannovej. V prieskume medzi členmi Konzervatívnej strany, ktorý uskutočnila agentúra YouGov, mal pred všetkými potenciálnymi nástupcami veľký náskok Ben Wallace.
Podľa niektorých zdrojov by vo funkcii predsedu vlády chcel B. Johnson ostať až do jesene (októbra). To je však neprijateľné nielen pre časť konzervatívcov, ale predovšetkým pre opozičných labouristov. Ich vodca Keir Starmer povedal, že reči o tom, že B. Johnson bude pri moci ešte niekoľko mesiacov sú nezmyselné, lebo jeho zásluhou panujú v krajine klamstvá, podvody a chaos. V prípade predlžovania času jeho odchodu sú pripravení hlasovať o dôvere vláde.
To, čo bude znamenať zmena na čele vlády Veľkej Británie, je v súčasnej situácii ťažko predvídať, lebo kríza v kráľovstve je viacrozmerná a značne hlboká a je spojená aj so zahraničnopolitickými súvislosťami. V každom prípade sa dá očakávať horúce politické leto. V popredí sú sociálno-ekonomické problémy, keď sa prejavujú historicky dávno nevídané ťažkosti vo viacerých oblastiach. V domácej politike pôsobí aj tlak Škótska na nové referendum o vystúpení z kráľovstva, ktoré by podľa premiérky Nicoly Sturgeonovej chceli uskutočniť v októbri 2023. Vylúčené nie je, ani to, že podobný krok neskôr podniknú aj v Severnom Írsku.
Chúlostivou otázkou britskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa stala prehnane nenávistná rusofóbia spojená s nekritickou podporou kyjevského režimu a jeho odhováraním od akéhokoľvek rokovania s Moskvou. B. Johnson bol po vypuknutí bojov na Ukrajine dvakrát v Kyjeve. Aj pri vystúpení o rezignácii uviedol, že britská vláda bude aj vojensky podporovať Ukrajinu tak dlho, ako to bude potrebné. Túto Johnsonovu tvrdú líniu, ktorá je podľa niektorých názorov ešte ostrejšia ako washingtonská, presadzujú aj ministri obrany a zahraničia. Napriek tomu však treba vidieť, že na politiku voči Ukrajine sú aj iné názory vnútri konzervatívcov a samozrejme odlišnú predstavu majú labouristi. V Kyjeve bude odchod B. Johnsona iste vyvolávať obavy. Avšak ani na kolektívnom Západe, najmä v USA, táto rezignácia nie je prijímaná s nadšením.
Nakoniec nechceme moralizovať, ale príbeh B. Johnsona by mal byť v dnešných protirečivých a chaotických politických pomeroch varovaním aj pre niektorých extravagantných slovenských politikov, ktorí majú problémy sami so sebou. Teatrálne predvádzanie show úbohej úrovne v politike možno časť voličov pritiahne, ale dlhodobo nimi zakrývať svoju neschopnosť riešiť problémy, sa tým nedá. Každá deformácia v politike čím je vypuklejšia a dlhšia, tým horšie následky vyvoláva.
