Niekoľko mesiacov trvajúca rusofóbna hysterická kampaň o pripravovanom ruskom „napadnutí“ Ukrajiny dostala 16. februára poriadne zaucho. Na bombasticky avizovaný „zaručený“ dátum nedošlo k „napadnutiu“ Ukrajiny Ruskom. Veľkú hanbu utŕžil predovšetkým starý a čoraz viac popletený J. Biden, ktorý tento nezmysel opakovane zdôrazňoval. Niektoré zdroje predpovedajú, že krach propagandistickej operácie „ruské napadnutie Ukrajiny“ môže pánovi Bieleho domu uškodiť aj viac ako útek z Afganistanu.
Blamáž si vyrobila aj Čaputová „citlivo vnímaným“ nočným vysvietením Grasalkovičovho paláca vo farbách ukrajinskej zástavy. Odporúčame Washingtonu, aby na počesť podpísania „obrannej dohody“ s USA zaslal do paláca peniaze a odborníkov, ktorí by ho vysvietili v podobe americkej zástavy. Ktovie koľko žiaľu a hlavybôľu spôsobilo proamerickej obyvateľke paláca, že sme porazili USA v hokeji… O jej politickej „prozreteľnosti“ svedčí aj to, že výzvu ruských poslancov na uznanie nezávislosti donbaských republík odsúdila skôr, ako to oficiálne Kremeľ odmietol.
Hĺbku úpadku rozumu v západných médiách hlavného prúdu v súčasnej vlne rusofóbie naznačuje to, že ešte 15. februára britský bulvárny denník The Sun (ale aj ďalší denník The Mirror) v rámci tradície anglickej historickej lži exaltovane oznamoval, že ruský útok začne 16. februára o 3:00 kyjevského času úderom rakiet a zapojí sa do neho 200 000 vojakov. Opieral sa pritom údajne o informácie z prostredia spravodajských služieb USA. The Sun sa 16. februára ani neunúval ospravedlniť za správu, ktorá je typickým hoaxom. Ktovie, čo s tým urobia principiálni proliberálni slovenskí lovci tohto a podobných fenoménov – klamstiev, výmyslov, konšpirácií a pod.. Totižto v tomto prípade im nesmú vadiť, lebo by sa dotkli USA a oni neboráci ani nemajú čas analyzovať to, lebo musia stále sledovať Fica, Blahu a iných predstaviteľov opozície na Slovensku. The Sun len lakonicky konštatoval, že útok sa nekonal a chladné jasné nebo nad Kyjevom, kde sa ľudia pripravovali na nálety, zostalo tiché.
Uvedieme len veľmi stručný výber (prehľad tuposti) výrokov o tom, kedy bude Ukrajina „napadnutá“ Ruskom. Olej do ohňa tejto vlny rusofóbnej kampane prilievali mnohí diletanti – „samozvaní“ odborníci – nezištne sa deliaci s verejnosťou o svoje fantazmagorické bezpečnostno-politické odhalenia. Médiá hlavného prúdu túto kampaň tiež s radosťou rozdúchavali, lebo v nej šípili potenciál zvýšenia sledovanosti. Rozlet kampani dodávali vedúci politickí predstavitelia západných štátov, ktorí sa často odvolávali na zdroje z vysokopostavených kruhov spravodajských služieb.
Zlaté časy spravodajských služieb pominuli s rozpadom bipolárneho sveta a takéto kampane im na dôveryhodnosti nepridávajú. Za vrchol babráctva sa zatiaľ všeobecne považovali „informácie“, ktoré dezinterpretoval pri zdôvodňovaní útoku na Irak minister zahraničných vecí USA C. Powell, čo neskôr označil za najväčšiu hanbu vo svojej kariére. Ktovie, aký bude koniec spravodajských informácií o ruskom „útoku“ na Ukrajinu. Ironicky dodáme, že spravodajské služby neraz tiež podliehajú krédu informačného veku – lepšie je mať zlé renomé, než sa úplne stratiť z očí verejnosti. Napomáhajú tomu aj neoliberálni „manažéri“, ktorí spravodajské informácie považujú za špecifický tovar (komoditu).
Naviac v liberálnej demokracii aj spravodajské služby musia riadiť a kontrolovať zvolení zástupcovia obyvateľstva, ktorí zdá sa, sú čoraz väčšími odborníkmi vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Museli sme skloniť hlavu pred múdrosťou časti politikov, z ktorých sa v podmienkach pandémie stali vysokokvalifikovaní odborníci na zdravotníctvo a ako dokázali vybrať tých najlepších „poradcov“ na jej riešenie.
Informácie o prípravách Ruska na „napadnutie“ Ukrajiny začali „hustnúť“ vlani niekedy na prelome novembra a decembra. Predpovedalo sa v nich, že Rusi čakajú na zamrznutú pôdu a silnú zimu a útok začne niekedy na začiatku roka. Zima na Ukrajine nie je taká síce silná ako na Sibíri, ale veľká časť Ukrajincov je zvyknutá tiež na väčšie mrazy než sú v západnej Európe v blízkosti Golfského prúdu – takže pre toho, kto pozná realitu by to nebola až taká výhoda, kvôli ktorej sa oplatí „zaútočiť“.
Druhým často spomínaným medzníkom sa stal začiatok zimnej olympiády v Pekingu. Objavili sa zaručené správy, že Si Ťin-pching vraj požiadal V. Putina, aby Moskva nezaútočila v deň otvorenia olympiády („informátorom“ zrejme utkvelo v pamäti konanie pomäteného M. Saakašvilliho v auguste 2008). Neskôr sa táto téma „zauzlila“ – niektoré zdroje tvrdili, že k útoku počas olympiády nedôjde, ale iné s tým stále počítajú (napr. poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť J. Sullivan to tvrdil 11. februára), Vyber si človeče, čomu uveríš, veď to je jedna z úloh liberálnodemokratických médií, manipulovať tak, aby si sa necítil byť manipulovaným, lebo však si môžeš vybrať a ak niečomu uveríš, je to tvoj problém.
Tak by sa dalo vážne aj ironicky pokračovať vymenovávaním ďalších spôsobov zdôvodňovania termínu ruského „útoku“, alebo nič zásadne nové sa nedá už nájsť. Len na ilustráciu doplníme, že agentúra Bloomberg „predpovedala“ apokalypsu už na 15. februára.
Usilovne sa však „hľadajú“ ďalšie dátumy „napadnutia“. Americký Politico uvádza termín po 20. februári, čo je už ďalším priznaním toho, že ide o výmysly za každú cenu. Pribudla nová téma – nevedia „nájsť“ dôkazy o tom, že ruské vojská sa sťahujú od hraníc s Ukrajinou. „Zacyklenosť“ J. Bidena dokazuje odkaz ruským občanom, že ich v USA nepovažujú za nepriateľov, ale ak Rusko „napadne“ Ukrajinu, pocíti to v reakciách Washingtonu.
Vysokí predstavitelia USA sa už niekoľko mesiacov akoby predháňali v ohlasovaní termínu ruského „napadnutia“ Ukrajiny. Zo „spojencov“ bola najaktívnejšia Veľká Británia, ale pri šírení hrôzostrašných vízií sa snažila nezaostávať väčšina štátov NATO a EÚ. Svojim dielom prispeli aj slovenskí vypĺznutí jastrabi (vzhľadom na diletantstvo ich nebudeme radšej ani personifikovať). Zatiaľ sa tešia z potuteľného podpísania a schválenia obrannej dohody s USA, čo však môže byť aj začiatkom ich konca, ktorý je neodvratný ešte pred koncom mandátu narýchlo zbúchanej nesúrodej koalície.
Napriek tomu, že k „útoku“ vykonštruovanému v temných hlbinách úchylného rusofóbneho myslenia nedošlo (a nie je ani dôvod na jeho uskutočnenie, čo Moskva už mesiace zdôrazňuje), musíme vidieť, že cieľom USA je provokovať RF a obviňovať ju z rôznych agresívnych zámerov. Kampaň trvá už dlho a „vrazilo“ sa do nej priveľa prostriedkov. Ukrajina je už priam „preplnená“ západnými zbraňami rôznej úrovne, časť z ktorých vraj končí na čiernom trhu. Pre Ukrajincov kampaň prináša straty. Naposledy to bolo kvôli tomu, že časť západných leteckých spoločností tam odmieta lietať a uvažuje sa aj o stiahnutí lietadiel poskytnutých Kyjevu na lízing. V podmienkach vojnovej hystérie môžu odchádzať z Ukrajiny investori a pod. Washingtonu vôbec nejde o Ukrajinu a osud jej obyvateľov, ale používa ju ako nástroj v geopolitickom boji proti Rusku. Môžeme to zhrnúť aj tak, že USA síce nebudú za Ukrajinu bojovať, čo pokrytecky zdôrazňujú, ale ruské „napadnutie“ principiálne a tvrdo potrestajú – no čím iným než sankciami. Okrem toho vybavia rôzne dodávky a pôžičky, ktoré Ukrajina bude splácať dlhé desaťročia. Nátlaku a dezinformáciám Západu však Ukrajina s touto vládou nemá šancu účinne sa brániť.
V zákernej „veľkej hre“ Washingtonu a jeho najvernejších spojencov, žiaľ ešte stále nemožno vylúčiť, že sa mu podarí nahuckať Kyjev na surový útok voči donbaským republikám alebo inú veľkú protiruskú provokáciu. A to môže dramaticky zmeniť situáciu. Pokrytecké je aj to, že Západ stále vyzýva na diplomaciu Rusko, ale prehliada, že Ukrajina odmieta plniť požiadavky druhej minskej dohody z februára 2015.
Hystéria okolo Ukrajiny, ktorú roztočili USA, tak skoro neskončí, lebo ako sme uviedli, jej fiasko im spôsobí ďalšiu potupu. Problém treba preto vidieť aj v širších súvislosti súčasnej politiky USA, ktoré si vyžadujú samostatnú analýzu.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
