„Príbeh“ 46. prezidenta USA Joe Bidena ide po kľukatej ceste a je plný protirečení. Situácia, v ktorej prevzal vedenie USA, je komplikovaná a má aj dávnejšie korene – vytvárala sa od čias, keď bol prezidentom USA G. Bush ml.

Stručne ukážeme na tri okolnosti, ktoré sú spojené so stavom dnešných Spojených štátov. Prvou okolnosťou je, že pozícia (prestíž) USA vo svete v 21. storočí výrazne upadla. Ukázalo sa to aj pri odchode – úteku z Afganistanu po nepodarenej takmer 20-ročnej vojne, ktorého spôsob kritizovali aj blízki spojenci. Druhú okolnosť predstavuje, že americká spoločnosť sa čoraz viac polarizuje. Hovorí sa o tom už od čias neúspešnej vietnamskej vojny, pričom to zosilňuje viacero vnútropolitických, sociálno-ekonomických, kultúrnych a iných problémov. Polarizácia spoločnosti sa vyhrotila aj v dôsledku „štýlu“ kampaní pred prezidentskými voľbami v roku 2016 a 2020 a spôsobu, akým si v Bielom dome počínal D. Trump. V širších súvislostiach ide však aj o boj elít a záujmových skupín, ktoré sú skryté v pozadí, o moc v štáte. Tretia okolnosť spočíva v tom, že ekonomika USA v 21. storočí trpí viacerými vážnymi problémami, z ktorých už dlhšie nevie vybŕdnuť a snaží sa ich riešiť dolárovým diktátom a inými ekonomicko-finančnými „fígľami“ na úkor „zvyšku“ sveta.

Súhrnne a stručne – nenávratne preč sú časy (limitovanej) hegemónie USA po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahoch. Snaha obnoviť túto pozíciu je nereálna a washingtonským vodcom prináša len nové starosti a ťažkosti.

Nástup J. Bidena do Bieleho domu poznamenala už predvolebná kampaň. Bola nielen veľmi kontroverzná (surová i špinavá), ale dodnes D. Trump za podpory svojich stúpencov vrátane časti médií obviňujú demokratov i J. Bidena z podvodov vo voľbách. D. Trump má v tomto postoji sympatie aj v zahraničí, najmä v národno-konzervatívnych kruhoch.

Ďalšou protirečivou záležitosťou J. Bidena vo funkcii je vek. Stal sa najstarším prezidentom v dejinách USA, keď do kresla v Bielom dome prišiel takmer 79-ročný. Vek sám o sebe nemožno označiť za prekážku pre výkon vysokej politickej funkcie, skôr naopak. S J. Bidenom sa však spájajú viaceré bizarné udalosti, ktoré vyvolávajú otázky o jeho aktuálnej fyzickej i psychickej kondícii a akosi sa nehodia k (politicky) najsilnejšiemu mužovi na Zemi. D. Trump ho posmešne prezýva sleepy (ospalý) Joe.

V politike USA možno vidieť dve výrazne ekonomicky podmienené línie. Prvá línia sa snaží zubami-nechtami udržať výnimočnú pozíciu vo svete a presadzuje sa aj v bidenovskej politike. Ide o tlak na pokračovanie neoliberálnej globalizácie v súlade so záujmami USA, teda angažovať sa na celom svete nielen ekonomicky, ale aj politicky, vojensky i mäkkou silou (médiami, podporou mimovládnych organizácií a pod.). Pokrytecky sa pri tom prejavuje záujem o riešenie problémov rôzneho charakteru v rôznych regiónoch a štátoch. Druhá línia je izolacionistická a má konzervatívno-nacionalistický charakter. USA sa nechcú „zbytočne“ zapájať do riešenia problémov po celom svete, lebo ich to vyčerpáva najmä ekonomicky a vojensky. D. Trump predviedol „trhovnícky“ model tejto línie a snažil sa politicky i vojensky angažovať len tam, kde to môže priniesť peniaze. Chcel riešiť domáce ekonomické problémy, v čom však viditeľný úspech nedosiahol. Tejto línie sa desia neoliberáli ako aj všakovakí politickí lokaji, ktorú svoju moc opierajú o „lebo Amerika“.

Špecifickým prvkom washingtonskej politiky USA, ktorý sa prelína obomi líniami, je vytváranie obrazu veľkej hrozby pre USA zo zahraničia. Časť odborníkov tvrdí, že to slúži ako pokus o záchranu rozpadajúcej sa spoločnosti. Aby bol tento obraz čo najdesivejší, USA ho rozširujú aj na svojich spojencov, na čo im slúži najmä NATO.

Aktuálne možno ukázať na pokus o prezentáciu ideológie a jednoty Západu na samite demokracií, ktorý Washington pripravuje na december. Je tam pozvaných 111 účastníkov (štátov i teritórií). Ide o križiacku výpravu v 21. storočí proti ČĽR, RF a ďalším nepohodlným silám. Je to deformovaný pohľad akéhosi svetového sudcu, ktorý rozhoduje o tom, kto je a kto nie je demokratický. Na samit nie je pozvané Turecko, čo neprekvapuje, ale ani Maďarsko z EÚ (nemožno to nazvať ináč ako pomstou sorosovcov)! No a pri všetkej úcte k takým pozvaným ako je Ukrajina, Gruzínsko, Irak a pod. hovoriť v nich o demokracii je pokrytecké.

V súčasnosti je najväčším nepriateľom USA komunistická Čína a len trochu za ňou je „autoritárske“ Rusko. Za nich sa zaraďujú menší nepriatelia, dnes Irán, severná Kórea, Venezuela a Kuba, ale objavia sa aj takí prechodní ako Bielorusko či znovu Nikaragua a pod. Navyše USA si už nie sú isté ani starými, osvedčenými spojencami z čias studenej vojny. Prvý vybuchol už dávnejšie Pakistan. Dnes spôsobuje hlavybôľ spomenuté Turecko a pochybnosti sú aj o „oddanosti“ viacerých iných, najmä moslimských, štátov. K šíreniu obrazu nepriateľov pomáha aj všade a všelijako rozlezená hybridná hrozba, ktorá vidí nebezpečenstvá už aj v článkoch v alternatívnych médiách či v pôsobení sociálnych sietí.

Nedá sa nespomenúť pandémia COVID-19. USA patria medzi najviac zasiahnuté štáty a doterajší spôsob riešenia tejto krízy vyvoláva ďalšie napätie v moci i v spoločnosti.

Súčasnému prezidentovi USA teda niet čo závidieť – ľudovo povedané „ani Amerika už nie je Amerika“, ale vo Washingtone sa to nechce (nesmie) priznať. Riešenie problémov v štáte má  dve tradičné cesty. Prvou cestou je vnútorná politika a druhou zahraničná politika, ktoré sú však navzájom spojené najmä prostredníctvom ekonomických a bezpečnostných aspektov.

Ak sa pozrieme na výsledky politiky J. Bidena a jeho administratívy, nemožno povedať, že by nemali víziu, či nejakú koncepciu. Treba poukázať aj na to, že J. Biden svoj team zostavoval premyslenejšie ako D. Trump a je v ňom dosť skúsených politických a iných odborníkov i známych mien, čo by sa mohlo považovať za predzvesť úspechu. Jedna vec sú však heslá a vyhlásenia a druhá vec ako ich prijímajú doma a v zahraničí a nakoniec ako sa reálne dokážu splniť. Pohľad Washingtonu na svet sa však čoraz viac vymyká realite a vyjadruje len ich predstavy.  

Ako typický príklad bidenovskej zahraničnej politiky možno ukázať na heslo „Amerika je späť!“ s ktorým prišiel na virtuálnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári. Predpokladá úplné podriadenie sa spojencov predstavám USA, k čomu sú potrební takí lokajskí podporovatelia Washingtonu ako vlády v Poľsku, Rumunsku a pobaltských štátoch alebo aspoň ministri typu I. Korčoka či J. Naďa. Hoci J. Biden nevie D. Trumpovi prísť na meno, v bezpečnostno-zahraničnej oblasti pokračuje väčšinou v jeho krokoch, pričom zvyšuje ich konfrontačný charakter. V popredí je posilňovanie sinofóbie a rusofóbie, metanie sankciami na všetky strany, kde v ich nezmyselnosti vyčnieva Severný prúd 2. O „rastúcej“ sile USA má presvedčiť pakt AUKUS (Austrália, Veľká Británia, USA), z ktorého sa vykľul protičínsky nástroj, ale rozhneval Francúzsko a jeho predstavitelia začali znovu spochybňovať zmysel NATO. Novým prvkom je najmä zvýšená podpora ukrajinskej rusofóbie a posilňovanie NATO v blízkosti ruských hraníc.

Ak neveríme tupo médiám hlavného prúdu, z ktorých je väčšina na strane J. Bidena, dosť ťažko nájdeme výrazný úspech jeho politiky. Mnoho z vecí, ktoré schvaľuje Kongres USA, musia mať J. Biden a demokrati zabezpečené („predrokované“). Opierajú sa najmä o Snemovňu reprezentantov, kde je po tohtoročných doplňujúcich voľbách 221 demokratov a 213 republikánov (1 miesto je neobsadené). V Senáte majú len krehkú, v podstate formálnu väčšinu, keď je v ňom 48 demokratov a 2 ich podporujúci nezávislí a 50 republikánov a jeho predsedom je z titulu funkcie viceprezidentka K. Harrisová. Možno povedať, že J. Biden presadil niektoré opatrenia, ktoré sľuboval pred voľbami, ale ich efekt sa zatiaľ neprejavuje.

Nepriaznivo vyzneli pre demokratov výsledky volieb guvernérov v novembri 2021, keď demokrati stratili kreslo guvernéra vo Virgínii, ktoré mali minulé dve obdobia. V súčasnosti je v 28 štátoch USA republikánsky  a v 22 demokratický guvernér.

Špecifickým ukazovateľom hodnotenia politiky sú prieskumy verejnej mienky o podpore prezidenta (súhlase s jeho konaním), ktoré sa v USA objavujú takmer denne. U J. Bidena podpora na hladine nad 50 % vydržala len do konca júla. Začiatkom tretej dekády novembra sa nachádzala na úrovni 41 %. Najhoršia bola vo výskumoch Susquehanna Polling and Research pre časopis The Federalist (uskutočnený od 1. do 9. novembra) a výskumného pracoviska Quinnipiac University pre Foxnews (uskutočnený od  11. do 15. novembra), kde klesla až na 36 %. Menej ako 40 % podpora J. Bidena sa zistila ešte v dvoch ďalších novembrových prieskumoch.

Ak porovnáme podporu J. Bidena s ďalšími prezidentmi USA v 21. storočí tak je na tom v novembri prvého roku o niečo lepšie ako bol D. Trump (37 – 39 %), ale horšie ako B. Obama (okolo 50 %) i G. Bush ml. (viac ako 80 % – ale to bolo po útoku na Afganistan). Symptomatické je, že hodnotenie J. Bidena je extrémne polarizované, keď veľká väčšina demokratov jeho konanie schvaľuje a takmer všetci republikáni s ním nesúhlasia.

Zakončíme tým, že na vzdušné zámky, ktorých je v politike J. Bidena plno, poukazuje aj jeho nedávne vyjadrenie, že sa v roku 2024 pokúsi o znovuzvolenie. Demokrati však nemajú momentálne charizmatického vodcu a ani K. Harrisová nemá zatiaľ výraznú reputáciu. Nechajme bokom vek J. Bidena (mal by mať už skoro 83 rokov), ale treba počkať na „mid-terms“ („polčasové“) voľby ktoré budú v novembri budúceho roku. Bude sa voliť o. i. celá Snemovňa reprezentantov a 34 senátorov. Nebudeme robiť prognózy, lebo rok v súčasnom rozbúrenom svete je dlhý čas, ale pomery v Kongrese USA sa môžu zmeniť. Zameriavať sa na „zlepšenie“ pozície USA vo svete a bojovať s ich nepriateľmi pre voličov, ktorí v každodennom živote zápasia s neustávajúcimi sociálno-ekonomickými ťažkosťami asi nebude stačiť. A D. Trump (v čase volieb bude mať „len“ 78 rokov) a republikáni politicky nezaháľajú.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave