Nepopieram, kunderovské slovné spojenie „doba prokurátorov“ mi evokovala v hlave myšlienku zamyslieť sa na situáciou, ktorú dnes prežívame na Slovensku (svojho času som na túto tému už napísal jednu esej, jej súčasná nástojčivosť si žiada ďalšie pokračovanie). Kundera vydal roku 2009 vo francúzštine knihu esejí Une recontre (Stretnutie) – s jej prekladom do češtiny nesúhlasil, torzo z nich vyšlo v češtine až roku 2014 pod názvom Zahradou těch, které mám rád. Slávny spisovateľ  tým reagoval na fakt, že český časopis Respekt na čele so šéfredaktorom Martinom M. Šimečkom (otcom Michala  Šimečku, predsedu Progresívneho Slovenska, ktorý dnes tak vehementne denuncuje v Európskej únii na vlastnú krajinu) ho v roku 2008 obvinil z toho, že vraj v roku 1950 udal na polícii letca a ilegálneho kuriéra Miroslava Dvořáčka, ktorému následne komunistické súdy naparili dlhoročné väzenie. V spomenutom torze možno nájsť i krátku glosu Čo po tebe zostane, Bertolt?, v ktorej Kundera obraňuje Bertolta Brechta pred gejzírom atavistickej arogancie (tento významný nemecký spisovateľ a dramatik sa totiž odvážil na sklonku života roku 1949 presťahovať do novovzniknutej NDR) a zároveň kritizuje kádrovanie človeka od jeho počatia, niekedy aj niekoľko pokolení predtým, až po smrť, pardon, ďaleko po smrti – a to všetko za pomoci špicľov, udavačov a konšpirátorských obmedzencov. Svet to tak chce, čierne listiny sa stali módnym artiklom. Niečo si vytvoril, niečo si dokázal, nebodaj ťa niekto pochválil – to ti predsa nemôžeme odpustiť! Veď my ťa prichytíme pri tom, ako si upísal dušu čertovi! Ilustruje to na príklade Anatola Francea, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Citujem z torza: „Pohrebný sprievod, ktorý odprevádzal Anatola Francea, bol dlhý niekoľko kilometrov. A potom sa náhle všetko obrátilo. Štyria mladí surrealistickí básnici napísali proti nemu pamflet. Jeho kreslo vo francúzskej akadémii sa uprázdnilo a zvolili doň iného básnika – Paula Valéryho. Ten musel podľa ceremoniálu na slávnosti v deň svojho zvolenia predniesť chválu na zomrelého. Chválospev sa stal slávny, pretože Valérymu sa podarilo hovoriť o Franceovi zvláštnym spôsobom: ani raz nevyslovil jeho meno a chválil tohto anonyma s čo možno najväčším chladom. Len čo sa rakva dotkla hrobu, ocitol sa Anatole France na čiernej listine“ (s. 15). Ľudsky neľudské, neľudsky ľudské, „prokurátorsky“ cynické – France, aj napriek tomu, že bol nobelista (cenu dostal roku 1921, tri roky pred smrťou), stal sa pre určitú skupinu mladších francúzskych literátov personou non grata: priklonil sa totiž k Marxovi a neskôr i k Leninovi. V glose ide svojím  spôsobom o istú analógiu s Kunderom…

Kde sú pojmy slušnosť, férovosť, politická kultúra?

Niečo podobné, ak nie oveľa horšie, sa deje v našich luhoch hájoch v súvislosti so súčasnou výmenou vládnucich garnitúr. Opozícia, nevediac prehltnúť svoju volebnú prehru (osobitne jej líder Michal Šimečka – „nepripustíme Fica k moci“) vytasila do boja nenávistné okaté i podprahové zbrane, pri ktorých sa od hanby červenejú pojmy a fenomény ako slušnosť, férovosť, demokracia, politická kultúra – všetko je zlé, všetko je na hulváta, všetko treba zničiť, (nezvyknem sa v svojich esejach stavať na jednu či druhú stranu, ale v tomto prípade nemôžem inak). Ono zlomyseľné ujúkanie totiž trhá uši, pokrivené grimasy na tvárach zase pripomínajú portrét Doriana Graya. Dosť bolo Fica! kričia na námestiach niektorých miest nahuckaní ľudia (pred troma rokmi ho takmer mali na politických lopatkách a on, na prekvapenie „kaviarenských“ kruhov a s nimi spriahnutých médií, vstal z popola ako Fénix. A vstal víťazne!). Vraj demokrati či Demokrati, ktorým výsledky demokratických volieb zrejme nič nehovoria – a to volieb len toť spred niekoľkých týždňov. Paradoxne, oháňajú sa ulicou, akoby nebodaj boli v antickom aténskom štáte a stáli na vrchu Pnyx, kde sa odohrávali volebné akty priamej demokracie. Výstižne to charakterizoval Juraj Draxler v svojom facebookovom statuse  (12. 12. 2023) „za oduševnenými prejavmi na námestiach treba vidieť tučné a blahobytné zadky, ktoré sa rozvaľujú v country kluboch niekde v Maine či Marylande. Pretože na protestných zhromaždeniach im ani náhodou nejde o našu domácu demokraciu“.

Žalobaby hľadajú útechu v Európskej únii

Chorobná frustrácia vyplavuje žlč, veľa žlče. Ešte šťastie, že má kam odtiecť… áno, do Európskej únie (EÚ). Čo si však vymyslieť? Konsolidačný balíček mám nezhltnú, ani novelu kompetenčného zákona, tobôž návrh štátneho rozpočtu. Treba sa chytiť kaviarenského rozumu: požalujeme sa, že nám Fico chce ukradnúť právny štát, zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry (ÚŠP), znížiť tresty páchateľom niektorých trestných činov, aby ochránil „svojich“ ľudí. A pridáme aj ten najhorkastejší blen: nech Slovensku pozastavia hlasovacie práva v Rade EÚ, nech nám stopnú všetky európske peniaze z Plánu obnovy a štrukturálnych fondov (koalícia to z pochopiteľných dôvodov označila za vlastizradu, za zradu všetkých obyvateľov Slovenska).

Ako sa to všetko začalo?

Priblížme si onen kaviarenský rozum: v roku 2003 schválil parlament nový Trestný zákon z dielne Ministerstva spravodlivosti SR na čele s Danielom Lipšicom, Úrad špeciálnej prokuratúry začal fungovať v roku 2004. Už vtedy sa polemizovalo o užitočnosti či neužitočnosti tejto inštitúcie a viacerí odborníci poukazovali vo všeobecnosti na vysoké trestné sadzby v porovnaní s okolitými krajinami. Napokon, v ostatných dvoch rokoch sa týmto problémom zaoberal i poradný tím ministra spravodlivosti Viliama Karasa v súvislosti s prípravou novely Trestného zákona a Trestného poriadku. Po páde vlády v prvej polovici roka 2023 všetko ostalo visieť vo vzduchoprázdne…

Činnosť Úradu špeciálnej prokuratúry sa zauzlila po zatknutí špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika v roku 2020. Kto ho vystrieda? Uchádzačov na tento post môžu parlamentu navrhnúť iba vybrané osoby a inštitúcie. A tak sa Daniel Lipšic, bývalý politik, prezliekač politických tričiek, človek podmienečne odsúdený za neúmyselné usmrtenie chodca na prechode (ako politik navrhoval za tento trestný čin väzenie), advokát, právnik bez prokurátorskej praxe, človek s pochybnou bezpečnostnou previerkou, ocitol v pracovni dekana Právnickej fakulty UK v Bratislave doc. JUDr. Eduarda Burdu, PhD., a požiadal ho, aby ho navrhol do funkcie špeciálneho prokurátora. A ten tak urobil, ťažko však pochopiť pohnútky, prečo sa, poznajúc jeho curriculum vitae, tak rozhodol (už aj preto, že človeka s takým životopisom, navyše ociachovaným podmienečným trestom uloženým za to, na čo bude musieť prísne dohliadať, nemajú na tak vysokom prokurátorskom poste hádam nikde na svete, nevynímajúc zrejme ani Afriku). Prirodzene, bola to voda na mlyn pre vtedajšiu koalíciu, ktorá chvatne schválila tzv. Lex Lipšic, aby za prispenia nového špeciálneho prokurátora mohla ostrakizovať a nebodaj i zatvárať politických protivníkov. Burda to však oľutoval, najmä po tom, čo zbadal, akých „vývrtiek“ sa dopúšťajú niektorí prokurátori špeciálnej prokuratúry; dnes tvrdí, že hlúpo naletel a otvorene vystupuje za zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry, hoci sa to v ostatnom čase zopár jeho študentom či jednotlivým členom študentských rád, zrejme kolíkovsko-lipšicovského strihu, nepáči (premiérov status na adresu študenta Janigu mal byť nepochybne diplomatickejší). Nemlčala ani opozícia: Mária Kolíková, posmelená pouličnými protestmi, označila Burdu „za hanbu akademickej obce“, Lipšic sa mu zase vyhrážal, že „jeho vyjadrenia bude riešiť s akademickými orgánmi univerzity“. Podľa právnika Branislava Fábryho „Burda nebol v tom čase príliš naklonený ani Smeru ani Hlasu a obdobie pred rokom 2020 hodnotil dosť negatívne. Zmena jeho postoja k ÚŠP však vôbec nebola oportunistická, ako tvrdí napr. Mária Kolíková: dekan začal s kritikou postupov na ÚŠP ešte v roku 2021, keď to výhody rozhodne neprinášalo. Kvôli jeho snahe poukazovať na problémy ho začali mainstreamové médiá dehonestovať a novinári z neho v októbri 2023 ,vyrobili´ ministra vo Ficovej vláde“ (noveslovo.eu, 16. 12. 2023). Nič iné, ako odiózna politická a mediálna propaganda. Napokon, kto môže byť u nás väčším odborníkom na trestné právo ako dekan právnickej fakulty (na Slovensku najvýznamnejšej), ktorý má práve túto agendu v svojom portfóliu.

Nová výzva právnického stavu

Burda však neostal sám. K názorom za zrušenie špeciálnej prokuratúry sa pridáva i elitní sudca Peter Šamko, člen Súdnej rady. Podľa neho samotné zriadenie i fungovanie Úradu špeciálnej prokuratúry nasvedčuje tomu, že ide o nesystémový prvok, ktorý porušuje pravidlo, že každý orgán verejnej moci by mal byť kontrolovaný niekým iným než samým sebou.  O to väčšmi to platí, ak ide o orgán prokuratúry.  Šamko na margo toho konštatuje: „Úrad špeciálnej prokuratúry kontroluje v prípravnom konaní sám seba, čo je anomália pri dozorových prokuratúrach. Vystupuje ako „prvostupňová“ dozorová prokuratúra, ktorá by mal byť kontrolovaná nadriadenou prokuratúrou“  (www.pravnelisty.sk,30. decembra 2023). Ďalej tvrdí, že koncept Úradu špeciálnej prokuratúry bol pritom vystavaný na schizofrenickom modeli, t. j. na tom, že ide formálne o súčasť Generálnej prokuratúry SR (Úrad špeciálnej prokuratúry to má aj v názve, keďže sa volá Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR), fakticky však ide o samostatnú prvostupňovú – dozorovú súčasť prokuratúry, ktorej prokurátori podliehajú  a zodpovedajú sa iba špeciálnemu prokurátorovi, a to až do právoplatnosti ich rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní. Vyznieva to tak, akoby sme mali dve generálne prokuratúry, generálny prokurátor totiž nemá voči špeciálnemu prokurátorovi (ako námestníkovi generálneho prokurátora) takmer nijaké relevantné kompetencie. Jedinou činnosťou, ktorou môže generálny prokurátor ovplyvniť rozhodnutie prokurátorov špeciálnej prokuratúry, je nadmieru atakovaný paragraf 363, ktorému sa príslušní prokurátori  filištínsky vyhnú podaním priamej žaloby na súd. Aj taká môže byť „spravodlivosť“ – filištínska… Apropo, najnovšie postavila čerešničku na opozičnú tortu Luci Plavákova, poslankyňa NR SR za Progresívne Slovensko, keď 8. 1. 2024 na zasadnutí parlamentu na adresu generálneho prokurátora uviedla, že „presadzuje koncept zabezpečovania beztrestnosti smeráckych ľudí a poslušne uplatňuje § 363, aby im pomohol“. Prirodzene, generálny prokurátor označil toto jej vyjadrenie za „neslýchanú nehoráznosť a nehanebnosť“ (status z 10. 1.) a hneď na ďalší deň uviedol na správnu mieru opakované tvrdenia opozície, že Rada prokurátorov je riadiaci orgán prokuratúry (je to iba samosprávny orgán, ktorý v podstatenie je oprávnený vydávať stanoviská prokuratúry ako takej).

 Pripomenieme ešte, že bývalí a súčasní členovia súdnych orgánov, advokáti, akademici a príslušníci ďalších právnických profesií prijali v decembri 2023 výzvu s názvom Existencia ÚŠP a zneužívanie orgánov činných v trestnom konaní (OČTK) ohrozuje právny štát, v ktorej sa konštatuje: „Pripomíname svoju Výzvu proti porušovaniu princípov právneho štátu zverejnenú v januári 2021 upozorňujúcu okrem iného na masívne porušovanie práv obvinených v trestných konaniach a vystríhajúc pred zneužívaním trestných konaní na politické účely. Táto Výzva bola významnou verejnou kritikou situácie vzniknutej v Slovenskej republike a podporilo ju vyše štyristo slovenských právnikov (vrátane 233 advokátov a 123 sudcov).“ Nová výzva tieto skutočnosti ešte väčšmi pridupľúva…

Každý, kto mal oči a uši, musel vidieť, že dochádza k porušovaniu základných princípov právneho štátu a k znásilňovaniu zákonnosti. Ako si ináč vysvetliť teatrálne zatýkania za asistencie kukláčov, nadužívanie kolúznych a iných väzieb, podozrivé väzobné úmrtia (Lučanský, Krivočenko), dlhodobé samotky v celách so zopár štvorcovými metrami bez možnosti stýkať sa s rodinou; ide o modernú a účinnú mučiacu metódu slúžiacu na to, aby sa dotknuté osoby priznali aj k tomu, čo nikdy neurobili – metóda hádam efektívnejšia ako niekdajšie škripce, lámacie kolesá a španielske čižmy; časté pobyty obvinených na psychiatrických oddeleniach, neférová „výroba“ kajúcnikov – tí s priehrštím výhod zostávali na slobode ako výraz vďaky za to, že hovorili to, čo sa im predpísalo, ďalej bezprecedentné vynášanie z vyšetrovacích spisov spriazneným žurnalistom, aby sa všetko zavŕšilo mediálnou popravou (pokiaľ ide o porušovanie práv vo väzbe, uvádza sa 26 rozhodnutí Ústavného súdu SR (v priamej i nepriamej spojitosti s ÚŠP) a niekoľko rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva). A to sme sa ešte nezmienili o vyhrážkach typu „Podpálime jej auto… atď., atď. Tak nejako vyzerali rozviazané ruky vybraných prokurátorov a policajtov (akosi sa zabúda na to, že za Ficových vlád odsúdili do väzenia za manipuláciu s tzv. nástenkovým tendrom dvoch ministrov, a to bez kukláčov, väzby a iných nátlakových metód – na súdnych pojednávaniach).

Absurdity na pokračovanie

Apropo, zabudli  sme ešte na neúspešnú snahu poslať za mreže Roberta Fica, úhlavného nepriateľa vtedajšej vládnucej garnitúry, aby jej nestál v ceste pri budúcich voľbách; Fico ležal politikovi Lipšicovi už dávno v žalúdku, od toho sa nemohol odosobniť ani v pozícii špeciálneho prokurátora, hoci by sa o to akokoľvek usiloval. Prokuratúra sa preto uchýlila k totálnej absurdite, obvinili ho, zjednodušene povedané, za výroky na tlačových konferenciách…             

Spomínané nechutné lapálie majú aj svoj rub: rozpútala sa vojna medzi policajtmi, prehĺbilo sa napätie medzi Úradom špeciálnej prokuratúry a a nadriadenou generálnou prokuratúrou s tým, že mimoriadne nestranne ukotvený generálny prokurátor sa stal takpovediac verejným nepriateľom; nezdravé podhubie vyústilo do kriminalizácie Slovenskej informačnej služby (za to, že pripravila pre parlamentných poslancov informáciu o prechmatoch orgánov činných v trestnom konaní,  Národného bezpečnostného úradu a Vojenského obranného spravodajstva. Nemožno to označiť inak, ako pomalý a erózny rozklad bezpečnostných zložiek štátu pod kuratelou istých vybraných ľudí, ktorí sa rozhodli, že budú mať pod palcom takmer všetko. A kto nebude poslúchať, tak…

Pardon, ešte je tu niečo, čo aj v bežnom živote vyvoláva pochybnosti a otázniky  – Úrad špeciálnej prokuratúry a Špecializovaný trestný súd (ŠTS) sídlia v Pezinku v jednej budove (znalci tvrdia, že ide dohromady o 150 ľudí, čiže nie až taký veľký kolektív) – uľahčuje sa tým možnosť vzájomných kamarátskych i účelových väzieb s oným známym „ja tebe, ty mne“. Je to riziko, ktoré, či chceme, alebo nechceme, treba brať do úvahy. A rátať s ním…

Symbolicky na to odkazuje i spôsob, ako a aký darček venovali Lipšicovi jeho najbližší spolupracovníci k 50. narodeninám; všetci z médií vieme, že to bol obraz, na ktorom je vyobrazená sedemhlavá hydra a uprostred nej stojí oslávenec s krvavým mečom v ruke. Myslím, že to nepotrebuje osobitý komentár, azda len to, že kresba je potvrdením jednotnej „názorovej bubliny“ všetkých aktérov osláv, bubliny, ktorá mrazí a a zaváňa hlbokým cynizmom. Výsmech nám všetkým, výsmech bez ospravedlnenia, bez výčitiek!

Každá éra má svojich prokurátorov

Áno, každá éra, nielen tá dnešná, mala a má svojich prokurátorov, opravil by som Milana Kunderu. Do ich žalobného zovretia sa dostali cisári, králi, politici, revolucionári, kacíri, bosorky, zbojníci, ale aj literárni hrdinovia – Dumasov Edmond Dantes, Stendhalov Julian Sorel atď. Z večera do rána pred nimi stáli Milada Horáková, Vladimír Clementis, Gustáv Husák, Laco Novomeský a mnohí ďalší. A prokurátori rečnili, útočili, vopred vedeli, že obžalovaní sú vinní, presviedčali o tom samých seba, aby svedomie neštrajkovalo. Čím viac vyhratých procesov, tým sľubnejšia kariéra,  možnosti rastu a profesijného postupu. A ten pocit! Mať moc nad iným, tobôž nad mocenskou vrchnosťou, rozhodovať o ich osude – to všetko patrí k freudovskej slasti. Môžete si viac želať? Urválkovci sa zakaždým predierali do popredia, búchali päsťami do stola, robili si čiarky, koľko procesov vyhrali. To bolo pre nich hlavné kritérium úspešnosti, spravodlivosť a férovosť je nezaujímavá.

Prokurátorská tendencia vidieť za všetkým zločin je svojím spôsobom choroba z povolania. Pravda, má to i prirodzené dôvody: keď sa budete pridlho dívať diablovi do očí, hrozí, že sa ním stanete.

Pokiaľ ide o zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry skráteným legislatívnym konaním, čiastočne som z toho v rozpakoch. Pre vravia všetky negatíva, ktoré som uviedol v predchádzajúcich riadkoch, ale aj to, že v rámci Európskej únie existujú podobné inštitúcie iba v pobaltských krajinách, dokonca v Bulharsku ju nedávno zrušili; zároveň sa dá argumentovať tým, že táto problematika bola predmetom debaty v pracovnej skupine ministra Karasa a takisto v odborných kruhoch. Rovnako je otázne, či dotknuté osoby nebudú pokračovať v nekalých praktikách namierených proti súčasnej koalícii a nepozatvárajú ľudí, ktorí ich môžu ohroziť. Na druhej strane sa žiada zdôrazniť, že taká významná norma by sa mala prediskutovať a „prežuť“ na širšom demokratickom fóre, preosiať zo všetkých strán. V tejto súvislosti sa vynára aj filozofická otázka známa ako Tézeova loď: Keď vymeníme na lodi všetky súčiastky, bude to ešte vždy stará loď, alebo vznikne úplne nová loď? Dosaďme si do hlavolamu namiesto lode špeciálnu prokuratúru. Čo sa stane? Odpovede na otázku, prenechám čitateľom…

Odkaz pre ľudí na námestiach

A to všetko by si mali uvedomiť i ľudia na námestiach, najmä však to, že sadli na nahorkastý lep trom opozičným politickým stranám, ktoré sa, povedané Baudrillardovým slovami, simuláciou a simulovaním pokúšajú „zavraždiť“ realitu. Zrušením špeciálnej prokuratúry sa totiž nič zásadné nezmení, iba ak to, že úzky okruh ľudí z budovy v Pezinku nebude môcť narábať s ľudskými osudmi mimo medzí zákona. Svojím vyjadrením to priklincúva i generálny prokurátor Maroš Žilinka: „K špekuláciám prezentovaným vo verejnom priestore o možnom negatívnom zásahu do už prebiehajúcich konaní pred Špecializovaným trestným súdom (ŠTS), v dôsledku výmeny konajúcich prokurátorov po prípadnom zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP), ak k takému legislatívnemu kroku zákonodarca pristúpi, považujem za potrebné uviesť nasledovné: Na zabezpečenie plnenia úloh prokuratúry využijem zákonné oprávnenie, na základe ktorého určím, že vo veciach, v ktorých ku dňu zrušenia ÚŠP konal ŠTS, až do právoplatného skončenia konania, ak tomu nebudú brániť objektívne dôvody (napr. skončenie služobného pomeru prokurátora), budú zásadne konať súčasní prokurátori ÚŠP, a to bez ohľadu na orgán prokuratúry alebo organizačnú zložku Generálnej prokuratúry SR, na ktorej budú pôsobiť, a to pri zachovaní zastupiteľnosti prokurátorov. Rovnaký princíp uplatním v trestných veciach, v ktorých došlo ku skončeniu vyšetrovania a ÚŠP bol predložený návrh na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie.“ Tým nafúknutá bublina úplne spľasla, vyprázdnili sa reči a obavy o prípad Kuciak i o prípady ďalších obvinených či obžalovaných špeciálnou prokuratúrou. Inými slovami, v rozbehnutých vyšetrovaniach a súdnych sporoch sa nič meniť nebude, jedine azda to, že Lipšic príde o funkciu. Skrátka, protestujúci na námestiach vykopávajú otvorené dvere… Jednoznačne sa však ukazuje, že pre opozíciu je zrušenie špeciálnej prokuratúry iba zástupný problém, predovšetkým jej ide o zvrhnutie vlády za pomoci ulice a euroúnijných štruktúr. A ak to nevyjde, tak aspoň parlamentnými obštrukciami čo najviac oddialiť schválenie príslušnej novely, aby sa pravdepodobne stihli zahladiť a patrične upratať prípadné prešľapy OČTK.

Ako sme už spomenuli, opozičné žalobaby sa obrátili s umelo vyfabrikovanou kauzou na Európsku úniu, veľmi ochotne sa jej ujal Európsky parlament (najnovšie aj Európska prokuratúra), v ktorom sa pasujú, aspoň formálne, za hlavných nositeľov demokratických hodnôt neoliberálne politické strany podporované liberálnymi neokonzervatívcami a ešalónom priateľských médií. Nezáleží na tom, že celá vec patrí do kompetencie domácej legislatívy a jej hlavným cieľom je zosúladenie našich právnych noriem s normami iných členských krajín.

Na expresne zvolanom zasadnutí (záujem oň prejavilo „až“ tridsať europoslancov vrátane našich) slovenskí opoziční poslanci vychrlili lávy zloby, pravdaže, pridali sa aj tí zahraniční. Aj s úrokmi im to vrátila europoslankyňa Monika Beňová (Smer-SSD). Na adresu eurokomisára pre spravodlivosť Didiera Reyndersa (ten sa totiž vyjadril, že Európska komisia nezaváha zasiahnuť proti Slovenskej republike akýmkoľvek spôsobom vrátane obmedzenia eurofondov, ak by kroky vlády vedenej premiérom Robertom Ficom v oblasti právneho štátu porušovali pravidlá EÚ) povedala: „Tri a pol roka ste ignorovali porušovanie pravidiel právneho štátu na Slovensku. Ignorovali ste takmer tridsať rozhodnutí Ústavného súdu, ignorovali ste päť rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Dobre viete, vy aj ja, že zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry nie je v rozpore s právnym štátom“ (iné pramene uvádzajú dvadsaťjeden rozhodnutí Ústavného súdu a štyri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva – pozn. autora).  Následne svoju pozornosť obrátila na slovenských europoslancov: „A teraz ma počúvajte vy, vy panoptikum slovenských politikov. Vyrukovali ste s absolútne nezmyselnými obvineniami, za ktoré sa hanbíte pred slovenskými novinármi, ktorým ste povedali, že to komisia chcela túto debatu.“ Poslednou vetou naznačila, že celé „divadielko“ zorganizovali jej slovenskí „kolegovia“, pretože za normálnych okolností EÚ pripomienkuje „kontroverzné“ zákony až po ich schválení na domácej pôde. Taký je bežný úzus… Zdá sa, že žalobabám sa výsledky rokovania mália a preto plánujú na januárovom zasadnutí Európskeho parlamentu predložiť na schválenie rezolúciu o porušovaní princípov právneho štátu na Slovensku (už sa stalo, rezolúcia bola v minulých dňoch schválená, jej dosah však nemá nijakú právnu silu).

Za humanizáciu justičného systému

Úplne scestná je i narážka na znižovanie trestných sadzieb, vraj pre „svojich ľudí“. Všeobecne sa vie, ako sme už uviedli na začiatku eseje, že v európskych štátoch sa ukladajú odsúdeným výrazne nižšie tresty ako u nás, nehovoriac o celosvetovom trende humanizácie justičného systému. Naše väzenské ústavy sú preplnené, „prebýva“ v nich vyše desaťtisíc ľudí, pritom európsky priemer predstavuje 120 väzňov na stotisíc obyvateľov, na Slovensku sa táto cifra pohybuje okolo 190. Aj poslanci by sa mali zaujímať, v akom prostredí väzni žijú, dbať o to, aby sa eliminovala brutalita medzi väzňami i zo strany dozorcov, sledovať, ako sa s odsúdenými zaobchádza, či vôbec dochádza v atmosfére ľudského ponižovania k ich náprave (podľa odborníkov sa viac ako päťročný trest míňa účinkom, prispieva skôr k rastu násilia a neprispôsobivosti). Preto je recidíva prirodzenou a častou vecou. A humánnejší prístup? Ten výrazne pokrivkáva. Alternatívne tresty – domáce väzenie, povinná práca, elektronické náramky – sú zriedkavou výnimkou.

Kde sa v tejto súvislosti stratili naši mimovládni politickí aktivisti, ktorí poslali do EÚ štyri denunciantské listy spolu s listom rodičov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej? Zrejme je výnosnejšie ohlupovať verejnosť rozličnými propagandistickými frázami a heslami ako si vziať pod patronát vážny spoločenský problém. Chcem im dať do pozornosti americké hnutie Prison Abolition (Zrušenie väzníc), na čele ktorého stojí Ruth Gilmorová, inak profesorka Mestskej univerzity v New Yorku, riaditeľka Centra pre kultúru a politiku, a upozorniť najmä na jej dielo Golden Gulag (Zlatý gulag) –  nájdu v ňom veľa inšpirácií.

Autorka v úvode i závere výsostne odborného diela uvádza dve prozaické podobenstvá: v tom prvom sa štyridsiatka ľudí – bieli, čierni, hnedí, žltí, matky, otcovia, deti, sestry, bratia – vydáva koncom 20. storočia autobusom z centra Los Angeles do neďalekej lokality širokej siete väzníc, aby aspoň pohľadom dodali sily svojim uväzneným blízkym a prosili úrady a súdy o ich prepustenie. V záverečnom podobenstve –  v modernejšom autobuse cestuje v prvej dekáde 21. storočia skupina aktivistov na konferenciu, na ktorej sa rozhodli bojovať za zákaz budovania väzníc a proti umelej „produkcii“ väzňov. A práve v týchto posolstvách spočíva zásadný odkaz celej knihy; Gilmorová volá po základnej zmene justičného systému, žiada humanizovať väzobné stíhanie a výkon trestu, vrátiť obvineným a odsúdeným ľudskú dôstojnosť, vyslobodiť ich z ubíjajúcej a deprimujúcej tiesňavy väzenských ciel, z prostredia, kde sa človek ponáša na zašliapnutého chrobáka. Východisko vidí v širokom monitorovaní väzňov prostredníctvom elektronických náramkov a ďalších e-zariadení, v domácom väzení, povinnej práci, v rozšírení podmienečného prepustenia, ale aj v zásadnej modernizácii väzníc a radikálnej zmene prístupu k väzňom.

V šiestej kapitole dokonca naznačuje niekoľko téz, ako obmedziť podhubie kriminality: posilniť v štáte prvky antištátu, čiže samosprávy, umocniť úlohu verejného sektora, správne nastaviť ekonomické vzťahy medzi štátom a obyvateľstvom, kompenzovať infláciu regresívnymi daňami, rozumne modelovať imigrantskú politiku, humanizovať väzenskú politiku, účinne bojovať proti rasizmu atď. A všetko uzatvára vetou: „Chceme spoločnosť, ktorá sa sústreďuje na slobodu a spravodlivosť, a nie na zisk a trest.“

Nuž, vážená slovenská opozícia, ak náhodou neviete, aj znižovanie trestných sadzieb patrí medzi významné ohnivká humanizácie justičného systému. A treba to otvorene povedať aj ľuďom na námestiach… aj väzni sú totiž ľudia, mnohí z nich doplatili na jedno pošmyknutie, na náhodu, na neznesiteľné útrapy života, sociálne vylúčenie, na stres, že neuživia svojich najbližších; koľkíže sem nepatria, koľkí sú obeťami justičných omylov či vlastnej rezignácie na budúcnosť?! Áno, aj tom je novela Trestného zákona, ktorú navrhuje súčasná koalícia.

Nepochybujem, že bude moderná, poznačená duchom humanizácie justície. Ako soľ totiž potrebujeme dobrých prokurátorov, dobrých policajtov a dobrých sudcov, pre ktorých bude alfou i omegou prísne dodržiavanie litery zákona.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 1  – 2/2024)