Treba to napísať tak, ako to je. Členovia americkej vlády nikdy nechodievali na Slovensko ako priatelia. Chodievali sem spravidla ako predstavitelia impéria, ktorí prišli svojich vazalov požiadať o službu. Takto prišiel na Slovensko v novembri 2002 minister obrany USA, jeden z hlavných architektov vojny v Iraku a vôbec jeden z najväčších vojnových zločincov od konca studenej vojny Donald Rumsfeld, aby presvedčil premiéra Dzurindu, aby sa pridal k tzv. koalícii ochotných, ktorá o štyri mesiace zaútočila na Irak. Ďalší americký minister obrany prišiel až včera – aby nás požiadal o odovzdanie systému S-300 Ukrajine. Podobne aj minister zahraničných vecí USA prišiel na Slovensko po dlhých dvadsiatich rokoch – konkrétne Mike Pompeo vo februári 2019, aby prerokoval prijatie dohody o rozmiestnení Ozbrojených síl Spojených štátov na našom území. Vtedajší šéf slovenskej diplomacie Miroslav Lajčák sa to pokúsil zľahčovať kvázi vtipkovaním, že sme takí dobrí priatelia, že sa nemusíme vidieť až tak často, ale myslím, že toto mu uverili iba tí jednoduchší. Nikdy sme so Spojenými štátmi neudržiavali skutočné priateľské vzťahy. Taká superveľmoc ako USA nemá vo svete priateľov, iba záujmy. To je prvé konštatovanie.

Druhé konštatovanie je, že Slovensko sa v poslednom čase dozvedá tie najzávažnejšie informácie, ktoré sa ho týkajú, nie od vlastnej vlády, ale zo zahraničných médií. Minister obrany Jaro Naď už tradične obvinil z klamstva (po New York Times a Sky News) aj CNN, ale pravdou je, že doteraz všetky správy, ktoré priniesli, sa ukázali ako pravdivé. Chyba teda nebude v prestížnych svetových médiách, ale v netransparentnom spôsobe informovania Hegerovho kabinetu. Človek by čakal, že to bude našim novinárom prekážať, ale pri ich kvalite – nečudujme sa: aké médiá, taká vláda. Fakty sú nasledovné: americká spravodajská stanica CNN v stredu informovala, že Slovensko predbežne súhlasilo, že pošle svoj kľúčový systém obrany S-300 Ukrajine. Veľvyslanectvo SR vo Washingtone síce odmietlo správu komentovať, ale hneď na druhý deň prišiel do Bratislavy minister obrany USA Lloyd Austin a netajil sa tým, že presne o toto mu ide. Jeho slovenský partner vzápätí predviedol na tlačovej konferencii svoju typickú zahmlievaciu hru plnú poloprávd, pri ktorej sa na chvíľu zahral na vlastenca a tvrdil, že on sa systému S-300 nevzdá, ak Slovensko nedostane náhradu. Ale keďže Jaro Naď je svojím povolaním zbrojársky lobista a svojou povahou predovšetkým kšeftár, predpokladám, že skôr čaká na výhodnú ponuku. V každom prípade sa už predtým nechal počuť, že sa systému zo sovietskej éry rád zbaví.
Keďže zisťujem, že mnohí na tom stále nevidia nič zlé, musíme si vysvetliť, prečo je to šialený nápad. Nikto, opakujem NIKTO z členských štátov Severoatlantickej aliancie neponúkol Ukrajincom ťažkú vojenskú techniku. Dokonca aj Poľsko tomu odolalo. Všetci dobre vedia, prečo sa tak rozhodli. Aj bez vyhrážok Moskvy by to znamenalo faktické zapojenie sa do vojny. Evidujem svalnaté reči, že „len žiadne ohľady na Rusko“. Čo presne si mám pod tým predstaviť? Ak niekto tvrdí, že dodanie takýchto zbraní pomôže zachrániť veľa ľudských životov, tak si buď neuvedomuje základné parametre problému alebo je taký nezodpovedný, že by mu nemali dovoliť riadiť ani škodovku. S-300 je séria protilietadlových a protiraketových systémov dlhého doletu, ktorý sa nachádza vo výzbroji dvadsiatich štátov na svete, vrátane troch členských krajín NATO Bulharska, Grécka a Slovenska. Je to jeden z najsilnejších protilietadlových raketových systémov súčasnosti. Už dnes (neklamme si) ide na Ukrajine o proxy vojnu, teda zástupnú vojnu, v ktorej síce oficiálne bojujú dve strany, no ostatné ju vojensky podporujú. Taká bola španielska občianska vojna a také sú aj konflikty v Kongu, Sýrii, Jemene a na Ukrajine. Nad dodávkami ľahkých zbraní privierajú obe strany oči, lebo obe to tak robia. Ale dodávky ťažkej vojenskej techniky, ktorá rozhoduje vojny, nikto tolerovať nebude. Ak sa nájde nejaký mamľas, ktorý bude moralizovať, že nechceme dodať Ukrajine obrannú výzbroj, ktorá môže zachrániť mnoho životov, tak mu, prosím, vysvetlite, že každý členský štát NATO, ktorý chce vstúpiť do priamej vojny s Ruskom a riskovať tak jadrový konflikt, sa musí vyrovnať s prízrakom vyvraždenia miliónov vlastných občanov. Pretože tá morálna dilema je postavená takto. Američania dobre vedia, prečo sa nedajú vtiahnuť do vojny s Ruskom. Prečo sa k takémuto kroku chceme nechať vyprovokovať my?

Aby som bol správne pochopený, rozumiem morálnej dileme, ktorá sa odohráva v hlavách mnohých ľudí, ktorí vidia hrdinskú obranu Ukrajincov a hanbia sa, že im nedokážeme viac pomôcť. Túto morálnu dilemu kládol pred nás už ten zatracovaný Dostojevskij, ktorý sa nás pýtal, či by sme dovolili zabiť dieťa, keby sme vedeli, že jeho smrť zachráni svet. Ale my to nevieme. A nechceme žiť v svete, ktorý pre svoju záchranu potrebuje vraždiť deti. No v medzinárodnej politike nemáme nič lepšie ako pravdu pravidiel, ktorú si musíme ctiť, ak máme prežiť. Po prvé, nemyslím si, že im práve my pomáhame málo. Pomáhame im viac, ako mnohí tušia (pravdepodobne i spravodajsky), pomáha nevídané množstvo dobrovoľníkov z celého Slovenska, čo je hádam ten najväčší prejav medzinárodnej solidarity v našich moderných dejinách (Ukrajinci sú už aj u nás v Galante, a to som si ešte nedávno myslel, že sem netrafia). Ale musíme poznať mieru a hranicu medzi altruizmom a sebazničením. Nemusíme a nesmieme pomáhať nad rámec toho, čo sami unesieme. Naše mantinely sú vymedzené našimi právnymi záväzkami. Ak do toho chceme ťahať svedomie, tak to by nás malo hrýzť viac v prípade Jemenu, ktorý sme utopili v krvi aj našimi zbraňami – a tie sme dodávali agresorovi, nie obetiam.

Ešte raz, ak to niekto nechápe: Jaro Naď hrá teraz so Slovenskom extrémne nebezpečnú hru a treba ho zastaviť. Bude to ťažké, lebo na jeho blaženej tvári po stretnutí s Lloydom Austinom ste mohli vidieť, že jediný, koho v politike rešpektuje a ku ktorému vzhliada, je jeho americký tútor. Ale dodať Ukrajine najúčinnejšiu zbraň je ako postaviť sa Rusom pred mušku a myslieť si, že si nás nevšimnú. Toto už nie je o nich. To je o nás. A postaviť Slovensko do prvej línie boja za štát, ktorý nie je členskou krajinou Severoatlantickej aliancie – na to jednoducho táto vláda nemá mandát. Rovnako ho nemá na zneužívanie situácie na prehlbovanie militarizmu na Slovensku. Včera Jaro Naď bez väčšieho záujmu médií povedal, že 2 % HDP na vojenské výdavky už nie sú cieľom, ale základom pre ich ďalšie zvyšovanie. Nemôžeme nevidieť, že tento rast zbrojenia je samoúčelný. Podľa údajov Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru sú výdavky Európskej únie na zbrojenie 5-krát vyššie ako výdavky Ruska a výdavky Spojených štátov dokonca 12-krát vyššie. Aj najväčší nárast v dovoze zbraní v rokoch 2017 – 2021 zaznamenala Európa – až o 19 percent. Problém našej bezpečnosti nie je vo výške zbrojenia. Sme uzbrojení viac ako kedykoľvek v dejinách, a predsa nedokážeme zabrániť vojnám a dosiahnuť trvalý mier. Keď americký prezident Joe Biden povie, že Ukrajine budeme dodávať viac a viac zbraní, pretože ju čaká dlhý a náročný boj, je to presne naopak – dlhý a náročný boj ju čaká práve preto, lebo sa tam kumulujú zbrane. Základnou ideológiou tejto garnitúry je preto celkom jednoznačne militarizmus, čo nie je nadávka, ale stav prevahy vojenských princípov, cieľov a hodnôt v politike štátu, podriadenie všetkých oblastí života armádnym pravidlám. Takto nastavené priority si nevyberajú optimálny spôsob rozvoja bezpečnosti, ale kumulujú ich. Zvýšenie vojenských výdavkov na 2 percentá HDP? Nestačí! Na 3 percentá? Nestačí! Odovzdať vojenské letiská do užívania Ozbrojeným silám USA? Nestačí! Pozvať sem 2000 vojakov NATO? Nestačí! S týmto mentálnym nastavením sa nikdy nezastavia a problémy vedy, vzdelania, inovácií a celkovo modernizácie krajiny sa budú naďalej odkladať. S touto vládou sa preto rozchádzam nielen vo filozofii obrany, ale predovšetkým v prioritách štátu, ktoré sú postavené doslova na hlavu.

Zdroj: