Odvolávanie Ľuboša Blahu z pozície podpredsedu parlamentu je ukážkou malosti politiky KDH. Zdôvodnenie, že vo svojej kancelárii vymenil portrét súčasnej hlavy štátu za obraz komunistického revolucionára Che Guevaru, dáva logiku iba v prípade, ak by postupovalo ku všetkým „kontroverzným“ prípadom rovnakým metrom. V tomto smere preto nie je až tak podstatné či táto osobnosť je alebo nie je symbolom demokracie. Zásadná vec je v úplne niečo inom. Ak by KDH bolo skutočne zásadové, čo ani zďaleka nie je, tak by tiež odsúdilo aj progresívno-liberálnu politiku Progresívneho Slovenska a SaS. Iba preto, že „nenávidia“ predsedu Smeru-SSD a súčasného štvornásobného premiéra Roberta Fica, uprednostňovali radšej spoluprácu s Michalom Šimečkom a Richardom Sulíkom. KDH by sa však muselo vzdať veľkej časti svojho programu a zároveň potichu akceptovať postupné prenikanie latentného neomarxizmu do slovenskej spoločnosti. Jeho vzostup začal počas tzv. študentských protestov v roku 1968 v západnej Európe. A čo je zaujímavé niektorí z nich si za svoj vzor vybrali práve Che Guevaru. Tento fakt predstavitelia KDH účelovo prehliadajú. Má to svoje dôvody. Progresívne Slovensko a z časti aj SaS, sa odvolávajú na tzv. výdobytky kultúrnej revolúcie, medzi ktoré patria aj práva LGBT menšín. Ak by na toto KDH začalo poukazovať, prišlo by o svojich spojencov. Dvojtvárnosť, faloš a pokrytectvo ich predstaviteľov tak spočíva v tom, že kritizujú iba klasický marxizmus, pričom s jeho upravenou verziou sa neváhajú spojiť v mene boja proti Smeru-SSD. Pritom klasická sociálna demokracia v oveľa väčšej miere rešpektuje konzervatívno-kresťanské nastavenie väčšiny obyvateľov Slovenska.

Vráťme sa späť k odvolávaniu Ľuboša Blahu. Objektívne treba povedať, že žiadny zákon neprikazuje mať v priestoroch štátnych inštitúcií vyvesený portrét hlavy štátu. A pokiaľ je jeho najväčším problémom práve zvesenie obrazu prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá vyvesila pred prezidentským palácom dúhovú vlajku, nastáva otázka či KDH je ešte stále kresťanskou stranou. Ďalším hriechom Ľuboša Blahu podľa jeho predstaviteľov malo byť aj nahradenie vlajky Európskej únie za slovenskú vlajku. Ani v tomto prípade nebol porušený zákon. Vrcholom arogancie bolo vyjadrenie Františka Mikloška o tom ako nenávidí Slovensko, v ktorom vládne Robert Fico alebo Vladimír Mečiar. Toto vyjadrenie „demokratického“ politika možno ospravedlniť aj tým, že je jedným zo spoluzakladateľov Nadácie Milana Šimečku. Jeho syn Martin Šimečka sa vyjadroval o slovenčine, že je bačovým jazykom a zároveň podobne ako KDH, bol proti samostatnosti Slovenskej republiky.

Proces odvolávania Ľuboša Blahu je tak iba trápnym divadlom pre voličov KDH. Bohužiaľ väčšina z nich opäť prepadla klamstvám a propagande. Ich naivita a nedovzdelanosť im bráni poznať objektívne fakty, že skutočným nepriateľom pre demokraciu na Slovensku  nie je  Che Guevara, ale neomarxistická antikresťanská politika, ktorej KDH veselo svojou hlúposťou nevedomky posluhuje.

Autor: Matej Mindár