Podľa môjho názoru, sme často zo všetkých strán obklopovaní médiami vykresľujúce egoizmus, násilie, agresivitu, ponižovanie a všeobecne nehumánnosť ako niečo sympatické, dojímavé, hrdinské. To rozhodne motivuje a ovplyvňuje aj psychopatov. Strašne veľa ľudí inklinuje k emotívnym reakciám až k hystérii – pričom “vypína” svoje IQ a aj logické myslenie.
Hysterická atmosféra v spoločnosti je potom živnou pôdou na ventilovanie tých najtemnejších pudov a uvoľňovanie zábran psychicky labilných osôb a osôb so sklonmi k patologickému správaniu. Obávam sa, že to všetko môže byť začiatkom novej epidémie, epidémie zúfalstva, nespokojnosti, frustrácie zo zhoršovania životných podmienok, sociálnej a politickej klímy, rôznych osobných bankrotov, nenaplnených ambícií, domáceho násilia, alkoholizmu, radikalizácie správania.
Vráťme sa do nedávnej minulosti, ako viedli niektorí politici ostatnú predvolebnú kampaň. Ku všetkej úcte „nehecovali“ niektorí ľudí do nepokojov, z ktorých vznikali násilnosti. Vždy sa nájde niekto, kto si povie, že násilie je predsa správna vec. Veď tak sa správali niektorí politici. Či sa nám to páči alebo nie, mnohí obmedzenci kopírujú správanie politikov z obrazoviek.
Ja mám na tieto otázky vždy rovnakú odpoveď. Naše vedomie je spoločné. Každý doň prispievame svojim dielom, prispievame tým, čo dokážeme, k čomu sme dozreli, čo sme sa naučili. Je to naša zodpovednosť a možno aj účel, prečo sme tu: skvalitňovať, vylepšovať, obsahovo napĺňať tento spoločný priestor, toto Vedomie, Bytie, Život… Je úplne nepodstatné, ako to nazveme. Čiže ak niekto potrebuje venovať svoj mentálny potenciál negativite, panike, frustrácii, sklamaniu, urobí tak, lebo nepozná inú cestu.
Ja však vnímam, že ľudia sa prebúdzajú a nebaví ich toto trápenie. Takže za seba hovorím, že sa k tejto prípadnej negatívnej vlne vedome nepridám. Naša západná civilizácia predsa vyrástla a začala prosperovať najmä vďaka hodnotám, ktoré takéto negatívne správanie jednoznačne odcudzujú a vyzdvihujú opačné postoje, cnosti – najmä ľudskú dôstojnosť a z nej prameniacu obetavosť pre druhých, najmä slabších, nedotknuteľnosť ľudského života.
Niektorí z nás bohužiaľ tieto hodnoty vyznávajú len zo zotrvačnosti, nevedia zdôvodniť prečo a pri prvej vážnejšej skúške ich preto opúšťajú. Vyjsť zo seba by mala byť duchovná cesta k šťastiu.
Tu prikladám citát Howarda Thurmana, ktorý bol jedným z hlavných architektov moderného nenásilného hnutia za občianske práva a kľúčovým mentorom Dr. Martina Luthera Kinga. „Nepýtaj sa, čo potrebuje svet. Pýtaj sa, čo teba prebúdza k životu a choď to robiť. Pretože to, čo svet potrebuje, sú ľudia, ktorí sú plní života„. Moja myšlienka na záver: Je načase zmierniť boj a prejsť k ľudskosti. Inak úplne zvlčíme. Ukazuje sa, že to platí ako v mikro tak aj v makro-priestore.
Dušan Piršel
