Aj v súvislosti z blížiacimi sa prezidentskými voľbami  rozmýšľam nad tým, či je polarizácia spoločnosti za posledné roky spontánna alebo cielená a manažovaná odniekiaľ, aby sa masy dali lepšie riadiť a akoby tu žili minimálne dva druhy entít z dvoch rôznych planét, ktoré si navzájom nechcú uznať pravdu a nie sú ochotní počúvať, čítať argumenty a fakty.

Majstrovstvo politika alebo štátnika je vycítiť, na čom by mohol naštartovať ľudí z opačného tábora prirodzene a bez masívneho odporu médií prevažne hlavného prúdu.

Ale na to by sme museli vypnúť na niekoľko rokov geopolitiku, aj dobrý rodič v istom momente vycíti, že dieťa dospelo a už si potrebuje ísť vlastnou cestou.

Príčinu vidím vtedy, keď  fanatik, človek , ktorý má monopol na pravdu  absolutizuje svoje vnímanie pravdy a len ťažko dokáže oceniť kvalitu dobrej myšlienky, s ktorou nesúhlasí.

Polarizácia je často spôsobená aj výsledkom vnútorného vývoja demokracií, v ktorých sú úspešné politické strany, ktoré sa u nás  ako  5%  ideálne dostanú sa do vlády.

Tieto malé politické  strany  často  rozpútajú najviac emócií.

No a nie sú to emócie lásky, ale nenávisti ku konkurenčným stranám, politikom a  voličom.

Musí byť v záujme nás všetkých, aby nedochádzalo k stupňovaniu existujúcej polarizácie.

Súhlasím s názorom , že aby sa nestupňovala polarizácia spoločnosti, na začiatok postačí, ak sa budeme riadiť troma jednoduchými pravidlami, ktoré hoci nie sú všeliekom, prispievajú k riešeniu.

Nenálepkujme  názorových oponentov podľa extrémov z ich ideologického tábora, dištancujme sa od extrémov v našom ideologickom tábore  a preukazujme dobrú vôľu voči umiernenej strane opačného ideologického tábora, vnímajúc ju ako priateľov, s ktorými nemusíme vždy súhlasiť, aby sme s nimi mohli spolupracovať.

Naše Slovensko  hlavne potrebuje kritické myslenie, najmä v čase volieb. A naučiť sa mať nároky nie len voči iným , ale hlavne na seba. Môžeme to volať hoci aj sociálna gramotnosť.

Len že , ako mi napísal môj priateľ analytik globálnych trendov, áno, lenže kritické myslenie je výsledok kvalitného vzdelávania  a posledných 30 rokov sa v tomto smere stav o nič nezlepšil, ak dokonca nie naopak.

Obsah nášho vzdelávania uviazol kdesi v druhej polovici 20. storočia, učitelia sú demotivovaní, na okraji záujmu spoločnosti, profesia nepriťahuje kvalitnejšiu časť študentov a nedokáže tých lepších absolventov udržať.

Kto by mal potom ku kritickému mysleniu učiť. Toľko stanovisko .

V každom prípade potrebujeme osobnosti, schopné prevziať zodpovednosť a schopné viesť k Dobru.

A pracovať na tom, aby tieto osobnosti mohli vyrásť a uplatniť sa. A nenechať ich zničiť už na začiatku ich úsilí.