V posledných týždňoch v súvislosti s vojnou na Ukrajine  máme sústavne  pred očami skutočný akčný príbeh. A ja si stále kladiem otázku, prečo toľká bolesť a utrpenie .

A tiež mi pripadá zvláštny konflikt medzi dvomi susednými európskymi národmi slovanského typu.

Tak veľmi som dúfal, že hlad ľudstva po vojne bude už v treťom tisícročí neaktuálny a utíšený.

Len ak necháme zlo a utrpenie  sa rozpínať a nebudeme proti nemu klásť  odpor, prichádza deštrukcia a hrôza bez konca.

Moja skúsenosť mi hovorí, že pred  utrpením sa treba skloniť, prejaviť solidaritu, snažiť sa čím skôr ho ukončiť alebo aspoň zmierniť.

Deklaruje sa síce potreba ukončenia vojnových aktivít, potreba ukončenia ľudského utrpenia a zastavenia zabíjania a vraždenia.

Ale nikto nechce ustúpiť, nikto nie je ochotný priznať dôvody a príčiny vzniku tejto nezmyselnej vojny.

Rozoberať to z nášho pohľadu je v hladine konšpirácií, lebo mať názor a robiť na základe názoru hlbokú analýzu je priepastný rozdiel.

Teda môžem vysloviť ,vyjadriť názor, môžem vyjadriť súcit nad utrpením, môžem podporiť núdznych finančne, morálne,  poskytnutím iných benefitov, to je však asi všetko.

Nemám ani zdroje, prostriedky, a často ani kvalifikované informácie, ani ozbrojenú jednotku, aby som podnikol alebo deklaroval podniknutie akejkoľvek významnej aktivity, ktorá by prispela k ukončeniu tejto vojny.

Musíme vydržať, udržať si optimizmus a vieru v upokojenie situácie, budovať nádej a vytvoriť si svet budúcnosti. 

Aj keď je to veľmi náročné, pretože vojna na Ukrajine nás zastihla nepripravených a navyše vyčerpaných po pandémii.

Ľudstvo v budúcnosti nesmie medzi sebou bojovať, pretože   sa jedného dňa môže  zničiť.

Je veľmi dôležité nedovoliť zlu, aby sa v nás zakorenilo. Neodplácať zlo zlým. Nedovoliť zlu, aby v našom vnútri zvíťazilo.

Mám však veľkú obavu, že sme ako druh nenapraviteľne skazení a možno preto  sme až do konca dejín odsúdení zmietať sa v kolobehu násilia.

S pozdravom svetu mier. A to myslím úprimne.

Dušan Piršel