V ostatnom čase vnímam okolo nás duchovnú chudobu, teda stav, keď má človek deficit v duchovnej oblasti, keď má duchovné potreby a tie sa nesmú/nedajú napĺňať alebo ak žije v majetkovej hojnosti a napriek tomu cíti, že mu niečo chýba.

Niečo, čo je nehmotné, podľa niektorých iracionálne, ale podľa iných zase prinášajúce ten pravý zmysel života.

Nie je jednoduché túto tému uchopiť tak, aby som ju celú obsiahol.

Filozofi, teológovia a ďalší myslitelia o nej píšu celé storočia hotové traktáty a stále nenapísali všetko. A stále neodpovedali na každú otázku, ani nevyvrátili každú pochybnosť.

Podľa akademického maliara Viliama Horňáčka  „duchovná chudoba je v každej dobe temna tou najrozšírenejšou diagnózou epidemických rozmerov s prevažne ireverzibilným priebehom, ktorá sa prejavuje celkovým úpadkom kultúrnosti a duševných schopností tvoriť pozitívne východiská, čo fatálne demoralizuje osobnosť človeka a následne infikuje celé spoločenstvo demotivácou až ľahostajnosťou k vlastnému životu a jeho budúcnosti.

Spravidla končí úplným rozpadom hodnotového systému  a následným zánikom postihnutej civilizácie.“

Často sa stáva , že čím bohatší a ekonomicky rozvinutejší štát, tým väčšia duchovná absencia respektíve  chudoba.

Napríklad prírodné národy sveta, oblasti Indie alebo rôzne tichomorské štátiky a ostrovy, kde sa materiálne statky nehonobia, ale zato ľudia prežívajú v súlade s prírodou a tradíciami svojich predkov.

V našom regióne sme pred nežnou revolúciou poškuľovali po bohatom Západe a jeho vymoženostiach, po otvorení hraníc. Až po tsunami konzumu poniektorí precitli a opätovne sa obrátili k trvalým, duchovným hodnotám, a to rôznymi spôsobmi.

Od tých tradičných, kresťanských, cez transformáciu rôznych ezoterických praktík s nahliadnutím do hĺbok človeka až po moderné smery pri hľadaní ducha doby.

Je na zvážení každého človeka, ktorých parametrov sa bude držať, či viac tých, pochádzajúcich od našich predkov, alebo modernejších, novších, prichádzajúcich hoci aj z opačného konca sveta.

Dôležité je vedieť sa odtrhnúť od materiálna a minimálne začať premýšľať duchaplne, či ducha-plne.

Ako píše profesor Jiří Horáček.Duchovní chudobu považuji za velmi významný faktor stávající polarizaces věta, myslím, že je to prostor pro intenzivní osvětu, a také se o ni trochu snažím.