Počas svojej profesiovej dráhy zisťujem, ako veľmi nebezpečné sú aj Emocionálne jazvy. Vekom ich pribúda a človeka to tlačí k zemi, smútku a beznádeji hlavne v súčasnej pandémii COVID 19. Samozrejme, že v tomto „permanentnom akútnom štádiu“ sú to najskôr emočné rany. Ako tak sledujem súčasná pandémia vytvára emocionálne jazvy na mnohých ľuďoch: nárast psychiatrických pacientov, strety, až násilie v rodinách. Mnohí tú neustálu zmenu, tlak opatrení, koniec v nedohľadne jednoducho nezvládajú. Nehovoriac o deťoch, z ktorých mnohé sú demotivované, úplne apatické, atď. Vidíme to aj na študentoch vysokých škôl a to sú dospelí ľudia, ktorí navyše sú zvyknutí na nejakú formu auto disciplíny. Tiež to niektorí nezvládajú a poľavili v štúdiu a pod. To všetko súvisí aj s nespracovanými alebo nesprávne spracovanými emóciami.
Ak rozvrstvíme človeka na telesnú, emočnú, a duchovnú rovinu, tak prakticky vo všetkých vrstvách ostávajú stopy nášho bytia a prípadných tráum. Koža má úžasnú regeneračnú schopnosť, jazvy môžu znamenať spomienku na zranenie, ale aj šibalstvo a dynamické detstvo. Moderná márnivosť prevažne západnej kultúry si z kože spravila poznámkový blok, resp. ilustračnú knihu tetovacích salónov. Emočné jazvy však zostávajú (teda pokiaľ nás z nich „nevykúpi demencia“ – asi nevhodný fór) natrvalo, niekedy posilnia, poučia, ukážu nám, ako sa im v budúcnosti vyhnúť. Niekedy oslabia, zničia a zdevastujú aj natrvalo to, čo človeka robilo dobrým (akým podľa mňa „od prírody“ človek je). Nezávisí to ani tak od samotného jazviaceho zážitku, ako skôr od toho, čo máme nadelené do „osobnostného vienka“ a čo v nás rodičia z tohto „vienka“ nechali vyklíčiť, vyrásť, rozkošatiť.
Summa summarum: jazvy ostávajú, a je napokon na nás samotných, ako s nimi ďalej naložíme (vedome či nevedome) t. j. môžeme chátrať, ale môžeme aj RÁSŤ. Jazvovatenie (u niekoho dennodenné) patrí k životu, patrí k človeku, patrí (minimálne) k jeho vyššej citovej sfére. Nemáme úplne v moci, ako sa jazvami vyrovnáme – možno „chvalabohu“ –, lebo aj VĎAKA NIM sa mnohokrát posúvame a môžu viesť – k poľudšteniu v celej svojej podstate . No je pravdou, že tak ako na tele má tkanivo jazvy inú štruktúru, inak vyzerá má inú citlivosť, podobne je to aj s jazvami na duši. Ich nevýhodou je že ich na prvý pohľad nevidno.
Na stupeň „tvrdosti“ duchovnej vrstvy vplýva v značnej miere podľa mňa rodinné zázemie a kultúrne prostredie v spoločnosti. Emocionálne jazvy v súčasne pandémie – je téma s aktualizačným prvkom. Otázne je, kam vyúsťujú. Zvyčajne do smútku, v prípade patológie do depresie, ale inokedy aj do agresivity. Takže otázna je príčina. Ako ich liečiť ? Občas z nich treba strhnúť chrastu a vydezinfikovať ich prijatím lásky a odpustením. Láska má veľa podôb a v živote človeka je veľmi dôležitá. Aj keď sa nájde cynik, tak miluje aspoň svoje auto, keď už nič a nikoho iného nedokáže.
