Eduard Chmelár: Odhalenie konfliktu záujmov medzi prominentnou novinárkou a prominentnou sudkyňou je pravdepodobne najväčšou volebnou kauzou, ktorá spochybňuje reálnu očistu slovenskej spoločnosti.
Nikol Nevolníková:
O Jaroslavovi Haščákovi, a v tejto súvislosti aj o Pamele Záleskej, informovala Monika Tódová aj po jeho prepustení z väzby. Z väzby bol prepustený rozhodnutím Najvyššieho súdu, ktorý skonštatoval, že väzba, do ktorej ho poslala sudkyňa Záleská, bola nezákonná. A nielen to. Súd za nezákonné považoval aj samotné obvinenie. K tomuto sa Monika Tódová v rozhovore s inými novinármi vyjadrila tiež a to konštatovaním, že „Najvyšší súd si dal nadprácu“.
Môžeme sa na to pozerať akokoľvek, faktom ostáva, že Monika Tódová si väzbu pre Jaroslava Haščáka priala, z rozhodnutia Pamely Záleskej sa tešila, informácie, ktoré sa k nej dostali, mohli byť len od sudkyne Záleskej, a kritický pohľad Najvyššieho súdu na rozhodnutie jej osobnej známej vnímala negatívne.
https://dennikn.sk/blog/3516080/vsetko-co-by-sme-mali-vediet-o-nezaujatosti/
Eduard Chmelár a jeho reakcia na zadržanie T. Gašpara: KRIMINALIZÁCIA OPOZÍCIE JE NAJVÄČŠÍM OHROZENÍM DEMOKRACIE OD ROKU 1989
Nezvyknem sa vyjadrovať k prebiehajúcim vyšetrovaniam, ale to, ako dnes organizovaná zločinecká skupina zložená z niektorých príslušníkov NAKA, sudcov, novinárov a politikov na hulváta prekryla bezprecedentnú kauzu konfliktu záujmov Pamely Záleskej a Moniky Tódovej, nemá v našich moderných dejinách obdobu. Na zadržanie vysokopostaveného kandidáta najsilnejšej opozičnej strany mesiac pred voľbami by mal byť presvedčivejší dôvod ako neviemkoľká zmena výpovede univerzálneho udavača (nazývajme ho pravým menom, a nie eufemistickým pojmom „kajúcnik“) Bernarda Slobodníka, ktorý si zrazu spomenul na ďalšiu trestnú činnosť Tibora Gašpara, nuž ale zdá sa, že týmto darebákom dochádza fantázia.
Keď dekan Právnickej fakulty UK Eduard Burda označil odvolanie ministra vnútra Ivana Šimka v spore s vedením polície za vážne ohrozenie demokracie, tak rovnaký výrok možno použiť pri tomto bezprecedentnom zásahu do nadchádzajúcich volieb. Všetci sme to tak trochu čakali, lebo oni sa ani netajili tým, že celé toto absurdné naťahovanie termínu volieb nemá iný dôvod ako stihnúť pozatvárať aspoň niektorých predstaviteľov opozície. Ale spôsob, akým to urobili, naznačuje, že sa už ani neusilujú predstierať, že im nejde o likvidáciu politických konkurentov. A bola to, čuduj sa svete, práve Monika Tódová, ktorá po kompetenčnom spore v rezorte vnútra napísala, že Ivan Šimko sa nikdy nemal stať ministrom. Šimko, ktorý protestoval proti nezákonným postupom polície, bol totiž hlavnou prekážkou toho, čo teraz rozbehli.
Neprekvapuje ani to, že Zuzana Čaputová, ktorá zaryto mlčala po prevalení kauzy Tódová – Záleská, tentoraz s bleskurýchlou rýchlosťou posvätila zásah polície namiesto toho, aby sa ako hlava štátu dožadovala dodržiavania ducha zákonov a ústavy. Hlavne, že sa v tomto období intenzívne fotí s mníškami rôznych rádov, ale tie ju od hriechov neočistia. No a najbizarnejšie vyhlásenie v tomto smere mal predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka, ktorý so zväzáckym nadšením vyjadril potešenie nad tým, že polícia sa nedá zastrašiť opozíciou… Lebo ak hovoríme o možnostiach zastrašovania, asi zabudol, kto má moc v tomto štáte. Mimochodom, stanoviská prezidentky republiky a Progresívneho Slovenska sú opäť takmer identické, takže vzniká otázka, či vyhlásenie hlavy štátu vznikalo v sídle PS alebo postoj PS sa rodil v Kancelárii prezidenta SR.
Kriminalizácia opozície, ktorej sme svedkami, je najväčším ohrozením demokracie od roku 1989. V tomto zmysle by malo zbystriť pozornosť aj zahraničie a venovať viac pozornosti tomu, čo sa na Slovensku deje. To, že porušenia práv obvinených toľkokrát končia na ústavnom súde a že generálny prokurátor musí toľkokrát používať ako opravný prostriedok legendárny paragraf 363, nie je znakom toho, že by ústavný súd a generálna prokuratúra zabraňovali spravodlivosti, ale toho, že súčasná garnitúra nie je ani schopná, ani ochotná postupovať zákonným spôsobom a od právneho štátu nás skôr vzďaľuje.
Aj ja som bol medzi tými, ktorí na začiatku úprimne verili tomu, že očista spoločnosti je nevyhnutná, a že to, o čo sa usiluje nová garnitúra, je náprava krívd z minulosti. Dnes musí byť každému príčetnému a charakternému človeku jasné, že tu nevypukla žiadna spravodlivosť, ale zúrivý politický revanš, že tu nie sme svedkami boja dobra proti zlu, ale zápasu dvoch mocenských klanov, že polícia má možno rozviazané ruky, ale politicky má zviazané nohy.
Ja som však presvedčený, že dnes im už takmer nikto neuverí. Ich neonormalizačná moc sa chýli ku koncu, preto spotení od strachu z dôsledkov svojej nezákonnej činnosti kopú ako zdochýnajúci kôň. Keďže však zločinci, ktorým ide o všetko, strácajú zábrany, obávam sa, čoho ešte budú do volieb schopní… Zostaňte v strehu, ide do tuhého.
