Na ruskom dvore nikdy nebola núdza o rôzne aférky. Koniec koncov, asi žiadny dvor nebol výnimkou, ale na tom ruskom sa i čosi viac popilo. Významný ruský cár Peter Veľký (1672-1725), ktorý „otvoril krajine okná na západ“, tiež nebol iný.
Hoci bol silným epileptikom a každé ráno vypil 21 pohárov šumivej vody z Belgicka, ktorá mu mala pomôcť tento neduh prekonať, bol zároveň aj vzdelancom, ktorý hovoril ôsmimi jazykmi, reformátorom, úspešným vojvodcom a v neposlednom rade aj tyranom a nepochybne alkoholikom. Bol hrmotnej postavy, vysoký cez 2 metre, a tak mohol zvládnuť viac ako bežný človek. Predsa však na raňajky vypiť pollitra vodky bolo aj na Rusko trochu priveľa. Tradovalo sa o ňom, že je schopný za deň vypiť aj niekoľko litrov alkoholu a aj na svojej návšteve Anglicka domácich udivoval tým, „aké nesmierne množstvo mäsa zje a koľko pint pálenky do seba vleje“. A keďže jedna pinta je viac ako pollitra, šlo už naozaj o statočné množstvo.
Práve alkohol bol Petrovou prvou láskou a o svojej vášni sa snažil presvedčiť aj ostatných. Na svojom dvore založil klub pod názvom „Veselý spolok“, na ktorom sa konali oslavy, ktorých sa mohlo zúčastniť až do 1500 ľudí tých najvyberanejších rodín. Nemusela byť na to žiadna zvláštna príležitosť, účelom bolo opiť sa. Spoločnosť bola naozaj nehomogénna. Našli sa tu muži vysokých vrstiev a vojenskí velitelia, ale aj cirkusanti, klauni, exotickí vyzerajúci Kalmyci, čierni Núbijci, trpaslíci a obri, samozrejme ľahké devy, a dokonca aj mníšky, ktoré za dverami klubu zabúdali na svoj rehoľný sľub. Trvalo len chvíľu, než sa z hostí stali bujarí tanečníci takmer v štýle dnešného breakdancu. Peter totiž nariadil, aby sa prvé jedlo podávalo až potom, ako bolo isté, že je každý už pod vplyvom. Osobne dozeral na stav svojich druhov: „Všetky čaše sa musia vypiť pekne do dna!“. Akonáhle sa mu zdalo, že niekto podvádza, vzal do ruky vlastnou hlavou vymyslenú pomôcku zvanú „Veľký orol“. Bol to obrovský pohár, do ktorého sa zmestilo 1,5 litra vína. Ten, kto sa len trocha podobal abstinentovi, bol nútený vypiť tento pohár naraz. Je známe, že hneď niekoľko Petrových ministrov zomrelo na zlyhanie orgánov spôsobeným alkoholom. Hoci na opileckých zábavách Peter nijako nezaostával, mal prazvláštne vybudovanú odolnosť voči alkoholu. Síce spávať chodil v mrákotách, vždy však vstával už za úsvitu, aby sa venoval pracovným povinnostiam a samozrejme opäť doplnil palivo. Historik Montefiore právom hodnotí, že Peter Veľký žil život, ako by bol rockovou hviezdou 17. storočia.
Kým alkohol bol Petrovou láskou číslo jedna, druhou láskou boli samozrejme ženy. Peter mal síce „len“ dve manželky, s nimi až štrnásť detí, no len 3 z nich sa dožili dospelosti. Pri takejto úmrtnosti nie je preto divu, že napríklad len s druhou manželkou Katarínou mal až troch synov, ktorí sa volali navlas rovnako – Peter Petrovič. No a práve s touto manželkou sa spájajú dve zaujímavé aférky.
Katarína mala pozoruhodný osud už len tým, že za z pôvodne negramotného sedemnásťročného dievčaťa menom Marta Skavronská stala v krátkom čase vládkyňa celého Ruska. Narodila sa v rodine chudobného roľníka niekde v dnešnom Lotyšsku (vtedajšom Livónsku). Po smrti svojho otca sa ešte ako mladé dievča adoptovaná luteránskym pastorom, ktorý ju vydal za švédskeho vojaka. Lenže aj ten čoskoro zomrel. Nasledovalo niekoľko ďalších pomerov v rýchlom slede. Najprv s ruským kavaleristom, potom ju poľný maršál Šeremetov násilím odviedol a zamestnal ako práčku, aby sa stala jeho milenkou. Keď sa mu zunovala, podaroval ju ako slúžku kniežaťu Alexandrovi Menšikovi, ktorý bol tiež pôvodne obyčajným čeľadníkom, aby z neho Peter urobil jedného z najmocnejších mužov ríše. Stala sa aj jeho milenkou. Celkom utešený životopis na dievča vo veku 19 rokov. Jej zaujímavý osud sa úplne otočil, keď svojho kamaráta Menšikova raz navštívil cár Peter. Aj jemu sa zapáčila a pojal ju za milenku, presťahoval k sebe na dvor aby si ju o pár rokov (1712) vzal dokonca za ženu. Z dedinskej sedliačky Marty bola náhle cárovná Katarína I. a na jej počesť jej dodnes pomenované ruské miliónové mesto Jekaterinburg na Urale. Ohromná kariéra. Jej vzťah s Petrom vydržal aj vďaka tomu, že bola rovnako bujará ako on. Pravidelne a rada chodievala na „zasadnutia“ Veselého spolku prezlečená za Amazonku a nikdy nechcela ísť spať skôr ako o tretej nadránom. Ich ľúbostný vzťah mal aj svoje škandály. Cár Peter mal vo svojej družine obľúbeného vojenského pobočníka francúzskeho pôvodu, Nikitu Villeboisa (pôvodne François Guillemot de Villebois). Svojmu vladárovi sa dokonale podobal – bol vynikajúcim vojakom, ale aj vášnivým pijanom a sukničkárom. Jedného dňa ho cár poslal na asi 50 km dlhú cestu do Kronstadtu, kde mal odovzdať posolstvo pre jeho manželku, ktorá tam trávila zimu. Namáhavú púť si Villebois krátil fľašou vodky a na miesto určenia dorazil už úplne na mol. Keď sa objavil v paláci, dvorné dámy ho v takom stave odmietli uviesť pred cárovnú, navyše aj tak už spala. Lenže Villebois bol nedobytný a s rámusom nástojil na audiencii. Vystrašené ženy teda radšej priviedli tackajúceho sa dobyvateľa až k cárovninej komnate s tým, že zobudiť si ju má už sám. Chlipný Francúz s tým nemal žiadny problém, ale po vypití toľkého množstva alkoholu nejako pozabudol, s kým to vlastne má do činenia a že nie je niekde v poľnom nevestinci. Zvalil sa na Katarínu a hoci tá volala o pomoc, žiadnej sa jej nedostalo, nuž ju statný vojak premohol. Zdá sa však, že nie celkom úplne nedobrovoľne.
O celom ex tempore sa totiž onedlho dozvedel obávaný cár. Jeho 203 cm a povesť človeka, čo neodpúšťa oprávnene prinášali strach. Napokon, v minulosti len za podozrenie zo zrady nechal mučiť syna, ktorý následkom tortúry zomrel vo väzení, a jeho krutosť okúsila i prvá manželka Jevdokija Lopuchinová, ktorú zapudil kvôli prekrásnej nemeckej milenke menom Anna Mons a proti jej vôli nechal zavrieť v kláštore. Ale keď sa mu po 12 rokoch zunovala aj Anna, vymenil ju za spomínanú druhú manželku Katarínu, a Anne sa odmenil domácim väzením, aby ju nemal na očiach. Lenže v tomto prípade bola jeho reakcia viac než šokujúca: „Villebois bol určite taký opitý, že nevedel, čo robí. Som si istý, že keď bude triezvy, nebude si nič pamätať.“ Nejako však predsa potrestať musel a tak ho poslal na dva roky do exilu. Z toho nakoniec bol len malý výlet, pretože o pár mesiacov cár Villeboisa povolal späť na dvor so slovami, že má pre neho nepredstaviteľnú cenu.
V inom prípade ale už nebol tak benevolentný. Keď v roku 1724 zistil, že ho Katarína tentokrát dobrovoľne podvádza s Willemom Monsom, mladším bratom jeho bývalej milenky a jeho priateľom z vojenských ťažení, nariadil, aby sa pobral za svojou sestrou na druhý svet. Sám vraj prichytil milenecký pár v kompromitujúcej polohe v záhrade. Na to promptne cár zareagoval a Mons bol v reťaziach. Katarína sa ešte pokúsila o jeho záchranu, ale cár jej pripomenul odkiaľ pochádza: „Vyniesol som ťa na výslnie a ľahko ťa môžem z neho zhodiť!“ Monsov osud bol spečatený. Willema napokon sťali, ale jeho telo nebolo pochované v celku. Jeho hlavu nechal Peter zakonzervovať v sklenenej nádobe s alkoholom. Tento talizman potom nechal previesť do cárovninej komnaty a vystaviť na nočný stolík. Katarína sa musela až do Petrovej smrti dívať na tvár svojho už trochu neduživého milenca. Našťastie pre ňu to netrvalo dlho, pretože Peter Veľký ani nie tri mesiace po poprave dostáva zápal močového mechúra, ktorý ho bolestivo poslal na druhý svet. Ale ak by ste si chceli vychutnať pohľad na Monsa, ktorý bol považovaný vo svojej dobe za „jedného z najurastenejších a najkrajších mužov“, je tu stále šanca. Jeho hlava je vystavená v Petrohradskom múzeu Kunstkamera.
Práve Kunstkamera resp. jej Sieň kuriozít je dôkazom toho, že Peter nebol len milovníkom alkoholu a žien, bol to aj vášnivý zberateľ kuriozít a experimentov. Bol posadnutý medicínou a anatómiou a jeho kráľovská zbierka obsahovala a stále obsahuje neuveriteľné kúsky. Múzeum je dodnes preslávené najmä zbierkou rôznych anomalít a kuriozít ľudského i zvieracieho pôvodu. Nachádza sa tam všetko bizarné, od deformovaných plodov, cez siamské dvojčatá po osemnohú ovcu. Táto zvláštna kolekcia je zvlášť bohatá na novorodencov. Za Petrových čias totiž Rusi nepodarené deti hádzali do rieky. On však nariadil, aby tak nerobili, ale aby ich usmrtili, zakonzervovali vo vodke a poslali jemu do zbierky. Zaplatil všetky výdavky, vrátane vodky. Čím bol tvor viac znetvorený, tým viac bol Peter fascinovaný. Vo svojom múzeu zamestnal i nezvyčajného francúzskeho obra známeho ako Nikolaj Žigant, ktorého vystavovali na verejnosti už za života, a keď zomrel, vypchali ho, aby sa stal jedným z exponátov pre svoju výšku 228 cm. V roku 1747 však múzeum zachvátil požiar a jeho hlava zhorela. Preto našli inú hlavu a dosadili ju na skelet. Podľa legendy tento obor stále chodí po chodbách múzea, aby našiel svoju hlavu. Po smrti svojho zakladateľa bola v múzeu nakoniec uložená aj posmrtná maska Petra Veľkého. A takto sa cár nakoniec sám stal jedným z exponátov vo svojom múzeu.
