Predstavte si, že vládnete polovičke Európy, prežijete atentáty, križiacke výpravy, otravu jedom aj nekonečné hádanky s husitmi. Ste hviezdou vtedajšieho politického neba. A potom vás dostane vlastný palec na nohe.
Presne to sa stalo Žigmundovi Luxemburskému, prezývanému „Ryšavá líška“. Muž, ktorý zanechal hlbokú stopu aj na našom bratislavskom hrade, zviedol svoj posledný boj s tichým, ale neuveriteľne smradľavým vrahom – gangrénou. A ako sa na správneho monarchu patrí, urobil z vlastného umierania tú najväčšiu šou 15. storočia.
Keď sa prejedanie zmení na čiernu nočnú moru
Žigmund žil na plný plyn. Miloval víno, hostiny a pečené mäso. Lenže stredoveký fastfood pre elitu si vybral svoju daň. Kráľa na staré kolená dobehla dna – vtedy vznešene nazývaná „podagra“ alebo choroba kráľov. V preklade: vaše kĺby sa zmenia na ihličkovú podložku a vy pri každom kroku preklínate deň, kedy ste sa narodili.
V zime roku 1437 sa však stalo niečo horšie. Upchaté cievy v kombinácii s dnou povedali rázne „dosť“. Palec na Žigmundovej pravej nohe začal meniť farby ako chameleón – cez fialovú a zelenú až po finálnu, uhoľne čiernu. Suchá gangréna začala pochodovať smerom nahor.
Jedna z najznámejších podobizní Žigmunda Luxemburského (1368 – 1437), prezývaného „Ryšavá líška“.
Radšej smrť ako stredoveká sekera
Keď k posteli mocného cisára dorazili stredovekí lekári, ich diagnóza bola rýchla.
„Vaša Jasnosť, tá noha musí ísť dole.“
V 15. storočí to však neznamenalo sterilnú operačnú sálu a biele plášte. Znamenalo to dvoch silných chlapov, ktorí vás priľahnú k posteli, hrdlo plné lacnej pálenky a chlapíka so zhrdzavenou pílkou na kosti alebo sekerou. Žiadna anestézia. Úspešnosť prežitia? Blízka nule.
Žigmund, ktorý bol známy svojou inteligenciou, sa na lekárov pozrel a v podstate im odkázal, že sa zbláznili. Amputáciu rázne odmietol. Vedel, že zubatá si poňho ide tak či tak, a rozhodol sa, že ak má odísť, tak s oboma nohami a v plnej paráde.
Najbizarnejšia párty v Znojme
Uvedomujúc si, že toxíny z nohy mu už zaplavujú telo, naplánoval Žigmund svoj odchod ako hollywoodsky režisér. V decembri 1437 dorazil do moravského Znojma.
Namiesto toho, aby zaliezol pod perinu a potichu fňukal, nechal si vybudovať trónnu sálu priamo v posteli. Vlastne nie, bolo to ešte bizarnejšie.
Už blúzniaci, ale stále tvrdohlavý cisár sa nechal navliecť do kompletnej, ťažkej rytierskej zbroje. Cez ňu mu prehodili slávnostné cisárske rúcho. Na hlavu mu posadili ťažkú zlatú korunu, do jednej ruky mu strčili jablko, do druhej žezlo. Takto vyparádeného a navoňaného (aby prebili začínajúci zápach rozkladu) ho posadili na trón.
Umrieť postojačky (alebo aspoň v sede)
V tejto polohe Žigmund donútil svojich dvoranov a kňazov, aby okolo neho slúžili omšu za jeho vlastnú dušu. Predstavte si tú atmosféru: kňaz spieva latinské žalmy a pred ním sedí na tróne živá (no rapídne odumierajúca) legenda, ktorá na všetkých zhora pozerá spoza priezoru prilby.
Žigmund chcel vyslať svetu jasný signál:
„Cisár neumiera zoschnutý v perinách ako nejaký sedliak. Cisár odchádza na tróne.“
A plán mu vyšiel. 9. decembra 1437, uprostred tejto pompéznej ceremónie, jeho srdce definitívne dotĺklo. Zomrel tak, ako žil – divadelne, tvrdohlavo a s korunou na hlave. Hoci ho gangréna obrala o nohu, o jeho kráľovskú hrdosť ho pripraviť nedokázala.
Autor: Marek Kurta
