Na Slovensku sme v posledných rokoch zaznamenali dramatický nárast represívnych krokov zo strany štátu a niektoré orgány získali nebezpečné autoritárske návyky. Zvlášť to platí pre excesy, ktoré sa objavili počas pandémie COVID-19, vojny na Ukrajine či v boji proti korupcii. V ohrození sa ocitli mnohé sféry našej slobody, od osobnej slobody, cez slobodu pohybu, až po slobodu zhromažďovania. Zmenu prístupu režimu na Slovensku k občanom sme pocítili aj v oblasti slobody prejavu a informácia, že NAKA začala trestné stíhanie proti Ľubošovi Blahovi za vyvesenie obrazu Che Guevaru v kancelárii podpredsedu NR SR vyvoláva obavy, že represívny trend bude pokračovať.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Che Guevara a hodnotenie histórie

Chápanie ľavicového extrémizmu v štátnych orgánoch

Hlasovanie o nacizme v OSN

Pravicový extrémizmus a silný štát

          Che Guevara a hodnotenie histórie

Pokiaľ ide o konanie Ľuboša Blahu pri nástupe do funkcie podpredsedu NR SR, jeho „výmenu“ obrazov vôbec neschvaľujem. Obraz prezidentky síce nie je štátnym symbolom, ale ak má byť vo kancelárii vysokého štátneho funkcionára nejaký obraz, tak tam patrí skôr hlava štátu než Che Guevara. I napriek mnohým výhradám voči Zuzane Čaputovej. Na tomto mieste nebudem podrobne analyzovať osobu a konanie samotného Che Guevaru, i keď som čítal argumenty oboch strán a dobre si uvedomujem jeho pozitívne i negatívne stránky. Jeho osobnosť však nemožno vnímať iba z uzavretej slovenskej bubliny so skúsenosťou rokov 1948 – 1989. Je skôr dôležité zamyslieť sa nad tým, ako ho hodnotia inde vo svete, zvlášť v Latinskej Amerike, kde pôsobil.

Predovšetkým musíme porozumieť nespravodlivým pomerom s miliónmi nevinných mŕtvych, ktoré v tzv. treťom svete pretrvávali po celé 20. storočie a pretrvávajú aj dnes. Práve proti tomu Che Guevara najviac vystupoval. Nebudem spomínať Kubu, kde jeho kult pestujú štátne inštitúcie, ale aj v rodnej Argentíne patrí medzi najdôležitejšie symboly boja za slobodu. Jeho obraz si nechali na telo vytetovať známe osobnosti, napr. futbalisti Diego Maradona, Juan Veron, atď. V Bolívii, kde argentínsky revolucionár zomrel, jeho pamiatku zachováva vidiecke obyvateľstvo skoro až s náboženskou úctou https://www.theguardian.com/world/2007/sep/23/theobserver.worldnews , pretože až do čias Eva Moralesa na ich záujmy nehľadel takmer nikto. Che Guvevara sa najviac spája s uvedenými troma krajinami, ale aj v ďalších štátoch Latinskej Ameriky je rešpekt k jeho pamiatke obrovský. Nemali by sme skúsenosť Latinskej Ameriky podceňovať, pretože práve tam najlepšie poznajú pomery, ktoré legitimizovali konanie Che Guevaru. Dokonca ani v USA, kde osobnosť Che Guevaru vidia dosť kriticky, neodsúdili boxera Mike Tysona za to, že si nechal vytetovať jeho podobu na telo. Ani hudobníka Carlosa Santanu, ktorý sa v takomto tričku objavil na udeľovaní ocenení Oscar 2005. Ani mnohých ďalších…

Che Guevaru chovajú vo veľkej úcte takisto v Afrike či v Ázii, kde symbolizoval boj proti kolonializmu a rasistickému vykorisťovaniu. Ako povedal Nelson Mandela https://quotefancy.com/quote/874198/Nelson-Mandela-Che-Guevara-s-life-is-an-inspiration-for-every-human-being-who-loves : „Život Che je inšpiráciou pre každého človeka, ktorý miluje slobodu. Vždy si budeme ctiť jeho pamiatku.“ Existuje obrovské množstvo príkladov, ako veľmi si pamiatku Che Guevaru ctia aj v ďalších štátoch Afriky, Blízkeho Východu, či v Indii. Zaujímavým prípadom je Čína. Tam portrét Che Guevaru používajú nielen podporovatelia režimu, ale aj jeho najúhlavnejší odporcovia. Napr. pri protivládnych protestoch v Hongkongu išlo o symbol vyjadrovania nesúhlasu s politikou komunistickej strany. Spomenúť možno, že jeden z lídrov protivládnych protestov Leung Kwok-Hung chodil na demonštrácie v tričku s Che Guevarom. https://www.vohk.hk/2016/02/15/fishball-protests-the-fateful-turn-to-violence/ Bolo by zaujímavé sledovať, čo by sa stalo, keby si slovenskí aktivisti pozvali demonštrantov z Honkongu na diskusiu o režime Komunistickej strany Číny a tí by prišli v tričkách s Che Guevarom. A hongkongskí demonštranti by asi žasli, keby ich slovenská NAKA za ten symbol stíhala. Nie v Číne, ale v EÚ…

V Európe sú prejavy úcty voči Che Guevarovi menej časté než v „treťom svete“, avšak aj tu sa objavujú v nemalom počte. Mestá EÚ často po argentínskom revolucionárovi pomenúvajú ulice, vrátane Paríža. Mnohí turisti tiež poznajú aj horskú cestu Via Ferrata Che Guevara neďaleko od Lago di Garda v Taliansku. V britskom parlamente zasa skupina poslancov navrhla prijať  uznesenie na počesť revolucionára https://archive.ph/20120714023441/http://edmi.parliament.uk/EDMi/EDMDetails.aspx?EDMID=33914&SESSION=885  pri výročí jeho úmrtia. To síce parlament neschválil, ale poslanci za to neboli stíhaní. A dokonca aj v Anglikánskej cirkvi sa objavili kňazi, ktorí pripodobnili Che Guevaru k Ježišovi Kristovi. Pre Slovákov je zvlášť zaujímavý prípad susedného mesta Viedeň, kde na počesť Che Guevaru v roku 2008 odhalili jeho bustu, pričom na ceremónii sa zúčastnilo viacero miestnych, najmä sociálno-demokratických politikov. Vystúpil tam aj Michael Häupl, primátor Viedne z rokov 1994-2018. Vo svojom „extrémistickom“ prejave primátor uviedolhttps://www.derstandard.at/consent/tcf/story/1220458753112/haeupl-enthuellt-che-bueste , že busta Che Guevaru predstavuje „symbol vyjadrujúci zámer Viedne odstrániť chudobu“. Pripomínam, že Michael Häupl bol v 70-tych rokoch aj predsedom Zväzu socialistických študentov Rakúska, kde viedol rôzne „revolučné“ reči. Ešte žije a keď niekedy nabudúce navštívi Bratislavu, mohla by NAKA pri troche irónie začať vyšetrovať, či sem náhodou nechodí šíriť sympatie k hnutiam potláčajúcim práva a slobody.

          Chápanie ľavicového extrémizmu v štátnych orgánoch

Chápanie ľavicového extrémizmu a extrémistických trestných činov na Slovensku trpí  viacerými stereotypmi a predsudkami. Veľmi dobre to vidno pri Krátkom slovníku hybridných hrozieb https://www.nbu.gov.sk/urad/o-urade/hybridne-hrozby-a-dezinformacie/kratky-slovnik-hybridnych-hrozieb/index.html , ktorý zverejnil NBÚ a kde sa ľavicový extrémizmus definuje takto: „Extrémizmus majúci za cieľ s použitím násilia nahradiť demokratický právny štát za politický systém založený na ideológii komunizmu alebo anarchizmu. Ľavicový extrémizmus má v úmysle odstrániť akúkoľvek formu nerovnosti vo všetkých oblastiach spoločenského života, čo však nakoniec vedie k zániku individuálnej ľudskej slobody a voľby.“ Je to však naozaj pravda? Že by práve „extrémisti“, hlásajúci anarchizmus chceli odstrániť „akúkoľvek“ formu nerovnosti medzi ľuďmi „vo všetkých oblastiach spoločenského života“, teda napríklad aj nerovnosť v športovej súťaži? Nie, toto anarchisti vôbec nehlásajú! Také čosi nehlásajú dokonca ani komunisti, ktorí chcú odstraňovať len spoločenské nerovnosti, spôsobené najmä vykorisťovaním a zneužívaním vlastníctva výrobných prostriedkov. NBÚ uvedenú definíciu použil zrejme preto, aby mohol varovať pred komunistami či anarchistami s odôvodnením, že ich ideológia „nakoniec vedie k zániku individuálnej ľudskej slobody a voľby“.Zvlášť pri ideách anarchizmu je pochybné, či povedú k zániku ľudskej slobody a voľby…

Veľmi zaujímavé je aj to, ako úzko zadefinoval NBÚ ľavicový extrémizmus. Pri hesle extrémizmus uviedol: „…Extrémizmus sa delí na pravicový, ľavicový, náboženský a extrémizmus zameraný na jednu otázku (napríklad ekologický, separatizmus a pod.).“ Samozrejme neplatí, že by sa „ekologickí extrémisti“ zameriavali len na jednu otázku, naopak, ich ciele sú veľmi rôznorodé (i keď nie vždy rovnaké), od nových zdrojov energií cez problém GMO až po oslobodenie zvierat. NBÚ z definície ľavicového extrémizmu vyňal práve ekologické hnutia, hoci niektoré z nich žiadajú odstrániť ešte viac nerovností než komunisti pred rokom 1989 – nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi ľuďmi a zvieratami. Mnohí ekologickí aktivisti tiež volajú po doteraz nevídanom obmedzení ekonomickej slobody a možnosti voľby a to v mene ušľachtilého cieľa ochrany prírody. Moja úvaha pritom nesmeruje voči ekologickým hnutiam ako takým a mnohé ich ciele sú zmysluplné, na tomto mieste ale treba poukázať na pochybnú snahu vyčleňovať „ekologický extrémizmus“, populárny medzi mládežou, z „ľavicového extrémizmu“. Štátnej moci ide zrejme o to, aby sa enviromentalistická mládež nezačala sama stotožňovať s „ľavicovým extrémizmom“. A nezačala sa príliš zamýšľať nad zmenami v ekonomickom systéme, ktoré by pomohli aj ekologickým cieľom. Finančnej a kybernetickej oligarchii vyhovuje, keď mládežnícki aktivisti volajú po ochrane prírody, jedia „bio-potraviny“, ale inak volia zbrojárskych lobistov a pohŕdajú spiatočníckymi dôchodcami.

Hlasovanie o nacizme v OSN

          V súvislosti s bojom proti extrémizmu (ktorému sa polícia tak intenzívne venuje) sa ako zvlášť problematické javí hlasovanie SR vo Valnom zhromaždení OSN pri každoročnej rezolúcii proti glorifikácii nacizmu https://documents-dds-ny.un.org/doc/UNDOC/LTD/N23/274/21/PDF/N2327421.pdf?OpenElement , ktorú prekladá skupina štátov, vrátane Ruskej federácie. Pri týchto rezolúciách proti glorifikácii nacizmu sa vždy prejavila jednoznačná podpora zo strany obrovskej väčšiny štátov Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky, pričom proti zvykli hlasovať len výnimky – v roku 2021 bolo 130 štátov za a proti iba dva (USA a Ukrajina). SR sa spolu s ďalšími členmi EÚ hlasovania tradične zdržala. Od roku 2022 však nastal v danom hlasovaní zlom – štáty EÚ, vrátane SR, sa postavili na stranu odporcov rezolúcie. Pri hlasovaní o rezolúcii v roku 2023 tak bolo 112 štátov za, 50 hlasovalo proti a zvyšok sa zdržal. Dôvodom zmeny postoja EÚ a ich spojencov bola snaha hlasovať spôsobom, ktorý by pomohol Ukrajine a USA, aby so svojou pozíciou proti rezolúcii nezostali izolované. Ukrajina svoj postoj k rezolúcii zmenila v roku 2014 a zjavne má výhrady voči konkrétnym ustanoveniam rezolúcie, najmä kritike „spomienkových osláv nacistického režimu, jeho spojencov a spolupracujúcich organizácií“ (bod 11). Rezolúcia však mala 74 bodov a v zásade každý bol v súlade s oficiálnym postojom EÚ. Formálnym dôvodom, pre ktorý však štáty EÚ rezolúciu odmietli, bolo, že Rusko zneužíva kritiku glorifikácie nacizmu pre svoju agresiu na Ukrajine.

Rusko skutočne tému nacizmu proti Ukrajine inštrumentalizuje, lenže väčšina štátov sveta túto jeho taktiku odmietla. Práve preto boli protinacistické rezolúcie z rokov 2022 a 2023 doplnené stanoviskom s veľmi tvrdou kritikou Ruska https://documents-dds-ny.un.org/doc/UNDOC/LTD/N23/331/13/PDF/N2333113.pdf?OpenElement : „(Valné zhromaždenie) so znepokojením konštatuje, že Ruská federácia sa snažila ospravedlniť svoju územnú agresia voči Ukrajine na základe údajného odstraňovania neonacizmu a zdôrazňuje, že zámienka používania neonacizmu na ospravedlnenie územnej agresie vážne podkopáva skutočné pokusy bojovať proti neonacizmu;“ Za skupinu navrhovateľov doplnok v roku 2023 odôvodnilo Albánsko, ktoré tiež obvinilo Moskvu zo šírenia dezinformácii o uvedenej téme. Rusko sa snažilo prijatiu dodatku zabrániť, keď argumentovalo, že rezolúcia je o konkrétnej téme a nie o konkrétnej krajine. Doplnok k rezolúcii však bol schválený a jeho ostrý jazyk potvrdil, že svet nie je ochotný obetovať kritiku nacizmu partikulárnym záujmom Ruska. Daný postoj tiež jasne preukázal, že možno súčasne kritizovať nacizmus aj odsúdiť ruskú agresiu na Ukrajine. Dúfajme, že nová vláda SR otvorí na summitoch EÚ tému hlasovania  členských štátov vo veci protinacistickej rezolúcie v budúcom roku.

Pravicový extrémizmus a silný štát

Odmietavé hlasovanie SR o protinacistickej rezolúcii je o. i. v rozpore s formuláciami vo vnútroštátnom práve a trestnej politike SR. SR sa voči pravicovému extrémizmu vyhraňuje a NBÚ ho vo svojom slovníku definuje takto: „Ideológia založená na týchto kľúčových zložkách: ultranacionalizmus, xenofóbia, rasizmus, antidemokratické, tzv. antisystémové postoje spojené s volaním po tzv. „silnom štáte“, ktorý musí nahradiť právny štát…“ Vyššie uvedené znaky sú hodné kritiky, zaujímavé je však to, že ani pri pravicovom extrémizme, ani inde v slovníku hybridných hrozieb podľa NBÚ sa neobjavuje pojem militarizmus. Zaujímavá by však bola aj aplikácia uvedených princípov pravicového extrémizmu na konkrétnych politikov v SR. Šovinizmus, xenofóbia a rasizmus na Slovensku očividne existujú, avšak ich najznámejším prejavom už dávno nie sú len antisemitizmus či nenávisť k Rómom. Najrozšírenejšou formou xenofóbie sú dnes nenávistné protiruské postoje s rôznymi ponižujúcimi označeniami pre Rusov a snahou vylučovať všetko ruské nielen z politiky, ale aj z umenia a športu. Tieto excesy naposledy pripomenul prípad brankára Júliusa Hudáčka. Niet pochýb, že ruskú agresiu na Ukrajine treba jasne odsúdiť a ja som ju odsúdil hneď na začiatku, ale pre mnohých rusofóbov sa stala iba zámienkou pre šírenie protiruskej nenávisti. Prejavy protiruskej nenávisti tu však boli prítomné aj v období pred ruskou agresiou, napr. Matovičov hejt proti ruskej zmrzline https://www.facebook.com/photo.php?fbid=10220226023333239&set=a.10216351837281009&type=3 .

Pokiaľ ide o antidemokratické postoje, útoky na demokratický systém základných práv a slobôd tu boli v poslednom období taktiež silno prítomné. Stačí spomenúť vulgárne útoky členov vlády na občanov usilujúcich o realizáciu svojich demokratických práv alebo hanlivú komunikáciu polície SR. Celkovo sa stratila úcta k názoru demokratickej väčšiny. Základom demokracie je, že priznávame ľudskú hodnotu aj ľuďom s iným názorom a budeme rešpektovať ich voľbu. Označovať demokratickú väčšinu za luzu je prejavom elitárskeho odporu k vláde väčšiny. Pri neúcte k demokracii možno spomenúť aj neustále spochybňovanie inštitútu referenda a hľadanie zámienok, aby sa nemohlo realizovať. Lenže ani zastupiteľský princíp nebol v posledných rokoch dostatočne rešpektovaný. Stačí si pripomenúť obdobie vlády Ľudovíta Ódora, ktorý nielenže dôveru NR SR nezískal, ale sa o ňu ani reálne neusiloval.

Pri téme pravicového extrémizmu sú však najzaujímavejšie volania po „silnom štáte“. Pokiaľ ide o „silný štát“, sila štátu rastie najviac pri vojnovom, výnimočnom či núdzovom stave. Práve nacistickí teoretici ako Carl Schmitt boli témou výnimočného a núdzového stavu doslova fascinovaní a považovali ju za základ koncepcie suverenity. Sú teda pravicovými extrémistami tí, ktorí schválili extrémne posilnenie štátu zjednodušením predlžovania núdzového stavu, vždy o 40 dní – až na teoreticky neobmedzený čas? A čo tí, ktorí volali po povinných opatreniach ako povinné testovanie na COVID-19 či sledovanie pohybu občanov cez mobily? V súčasnosti sa však „silné štáty“ profilujú najmä na nemilosrdnom boji proti korupcii a to prostriedkami trestného práva. Silný štát a boj proti korupcii boli hlavnými nástrojmi vlád aj v Latinskej Amerike či Rusku. Aj tam politických oponentov odsudzoval „silný štát“ za korupciu (Lula da Silva, resp. Navaľný)! Aj na Slovensku sa už v boji proti korupcii štát zmenil na Leviathana, obludu, ktorá skoncentrovala obrovskú moc… Aký extrémne „silný“ musí byť štát, ktorý za tašku zeleniny udeľuje päť rokov odňatia slobody? Aký silný musí byť štát, ktorý nechá človeka (Martin Ribár) v kolúznej väzbe na rok a pol, pričom jej trinásť mesiacov neumožní kontakt s rodinou? Práve súčasný trestný zákon a trestný poriadok so svojimi extrémne vysokými sadzbami sú ovplyvnené populistickým ultrapravicovým volaním po silnom štáte, ktorý bude dosahovať „úspechy“ v boji proti korupcii. A preto disponuje neuveriteľnými nástrojmi na vynucovanie „výsledkov“…

Riziko nepredvídateľných následkov

Už z vyššie uvedených dôvodov je zjavné, že stíhanie Ľuboša Blahu za vyvesenie obrazu Che Guevaru zo strany NAKA prináša obrovské riziká. Policajti uviedli, že vedú trestné stíhanie vo veci prečinu prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd. Myslia si však naozaj, že Ľuboša Blahu v tejto kauze za niečo také súdy skutočne odsúdia? Uvedomujú si vôbec, akú hanbu by Slovensko utrpelo na ESĽP v Štrasburgu, keby mu nejaký slovenský súd udelil trest? Trest za vyvesenie obrazu Che Guevaru by mohol mať naozaj nepredvídané následky. Dramaticky by totiž obmedzil slobodu prejavu mnohých ľudia, najmä tých, ktorí radi nosia tričko s vyobrazením Che Guevaru. Vznikli by ťažko riešiteľné praktické problémy: Čo má napr. urobiť vyučujúci, ak na jeho hodinu príde študent odetý práve v takom tričku? Treba ho vylúčiť z hodiny alebo rovno oznámiť polícii? A potom študentom vysvetľovať, aká je na Slovensku demokracia a sloboda prejavu…

Pri trestnom čine podľa § 422d TZ pritom nejde len o zločiny hnutí založených na nacistickej alebo komunistickej ideológii, ale aj o „…zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd…“. To je naozaj veľmi široká a otvorená formulácia. Ak by sa v budúcnosti objavili napr. protiimperialistickí vyšetrovatelia a prokurátori, ľahko by mohli niekoho odstíhať za vyvesenie obrazu Winstona Churchilla – páchateľa „bengálskeho Holocaustu“ alebo Woodrowa Wilsona – rasistu, vďaka ktorému sa na Versailleskej konferencii neschválila klauzula o rasovej rovnosti. Zvlášť konzervatívcov z KDH treba upozorniť, ako ľahko by sa dalo stíhať vyvesovanie obrazov rôznych svätcov. Nebol by problém identifikovať ich ako členov hnutia šíriaceho nenávisť proti kacírom, Židom alebo proti ľuďom s inou sexuálnou orientáciou. So zopár angažovanými mladými vyšetrovateľmi a prokurátormi by sa vyvesovanie obrazov konkrétnych svätcov na cirkevných podujatiach mohlo stať v budúcnosti veľmi nebezpečným. Riziko analogických postupov ako pri kauze Che Guevarovho obrazu je naozaj vážne a možno ho šikanózne aplikovať na iné prejavy. Pri téme extrémizmu by sme sa však mali celkovo zamyslieť a pýtať sa nie na tých, čo vyvesujú obrazy Che Guevaru, ale skôr na tých, ktorí tu vybudovali represívny štát, extrémne zasahujúci do základných práv občanov.

Prevzaté so súhlasom autora.

Zdroj: noveslovo.eu