- Príbeh o najbizarnejšom divadle prvej svetovej vojny
- Keď sa pod vodou všetko pokazí
- Plán storočia: „Bzzz, bzzz, ja som U-boot“
- Keď nemecké divadlo narazí na britskú medicínu
- Tragikomický dojazd: vlastným to prešlo horšie než nepriateľom
- Ponorkou až do konca
- Ponaučenie pre súčasnosť? Buďte kreatívnejší!
Príbeh o najbizarnejšom divadle prvej svetovej vojny
Keď sa povie meno Karl Dönitz, historikom sa vybaví chladnokrvný stratég, tvorca obávanej taktiky nemeckých ponorkových „vlčích svoriek“ a muž, ktorého si Adolf Hitler v apríli 1945 vybral v závete ako svojho oficiálneho nástupcu vo funkcii hlavy štátu. Málokto však vie, že tento budúci veľkoadmirál mal v mladosti aj nečakaný „divadelný talent“ – taký, pri ktorom behal po britskom zajateckom tábore, bzučal a tvrdil o sebe, že je ponorka.
Nie, toto nie je úryvok z lacnej komédie. Toto je jeden z najbizarnejších overených príbehov z konca prvej svetovej vojny.
Keď sa pod vodou všetko pokazí
Písal sa 4. október 1918. Prvá svetová vojna sa chýlila ku koncu a 27-ročný nemecký poručík Karl Dönitz velil ponorke UB-68 v Stredozemnom mori. Jeho misia sa však skončila katastrofou. Po útoku na britský konvoj sa ponorka dostala do vážnych technických problémov, musela núdzovo vyplávať na hladinu a britské lode ju okamžite zasiahli.
Dönitz a jeho posádka stihli skočiť do mora, kde ich Briti zachránili a zajali. Namiesto návratu ako hrdina sa tak ambiciózny dôstojník ocitol v zajateckom tábore v britskom Manchestri. A pre jeho ego to bola poriadna rana.
Mladý Dönitz vs Dönitz ako nacistický admirál
Plán storočia: „Bzzz, bzzz, ja som U-boot“
Dönitz neznášal nečinnosť a zajatie ho psychicky vyčerpávalo. Keďže klasický útek neprichádzal do úvahy, spolu s ďalšími nemeckými dôstojníkmi vymyslel plán, ktorý bol tak absurdný, až mal šancu uspieť: predstierať šialenstvo, aby ich prepustili zo zdravotných dôvodov.
A Dönitz sa rozhodol pre „rolu života“. Začal sa správať, akoby bol sám ponorka. Po táborovom dvore chodil so sklonenou hlavou, rukami napodobňoval periskop a vydával zvuky typu „bzzz, bzzz“.
Keď sa ich strážnici pýtali, čo to má znamenať, Dönitz vážne tvrdil, že on sám je nemeckou ponorkou na bojovej misii.
Keď nemecké divadlo narazí na britskú medicínu
Dönitz sa k tejto epizóde vrátil až o mnoho rokov neskôr, počas Norimberského procesu v roku 1946, keď ju sám opísal americkému vojenskému psychiatrovi Douglasovi Kelleymu. Bez prikrášľovania priznal, že jeho „herecký výkon“ nebol ani zďaleka taký presvedčivý, ako si pôvodne predstavoval.
Britskí vojenskí lekári jeho simuláciu psychickej poruchy pomerne rýchlo odhalili. Namiesto očakávaného prepustenia ho však čakalo niečo oveľa menej komické – preloženie do samoväzby, kde bol podrobený pozorovaniu a disciplinárnemu režimu.
V izolácii, kde zmizlo publikum aj akákoľvek šanca na „ponorkové predstavenie“, sa celý jeho experiment prakticky rozpadol. Ako neskôr sám sucho poznamenal, veľmi rýchlo mu došlo, že išlo o nápad, ktorý bol od začiatku skôr zúfalý než geniálny.
Tragikomický dojazd: vlastným to prešlo horšie než nepriateľom
Najväčšou iróniou celej situácie bolo, že kým Briti jeho „ponorkové divadlo“ brali skôr s nadhľadom a pobavením, medzi nemeckými spoluväzňami sa rýchlo začali šíriť fámy, že Dönitzovi definitívne „preskočilo“.
Po vojne, keď sa v roku 1919 vrátil do Nemecka, už naňho mnohí v armádnych kruhoch pozerali s podozrením. Objavovali sa pochybnosti o jeho psychickej odolnosti a jeden z námorných lekárov dokonca jeho správanie hodnotil ako niečo na hrane medzi zbabelosťou a duševnou nestabilitou.
Dönitz tak musel pomerne dlhý čas vysvetľovať a obhajovať, že nešlo o trvalú poruchu, ale o zle premyslený a neúspešný pokus o útek zo zajatia – nie o dôkaz šialenstva.
Ponorkou až do konca
Aj keď jeho „bzučiaci útek“ skončil jednoznačným fiaskom, fascinácia ponorkami ho nikdy neopustila. Naopak, práve v podmorskej vojne našiel svoj skutočný profesijný smer a postupne sa stal jedným z hlavných architektov nemeckej ponorkovej stratégie.
O dve desaťročia neskôr, počas druhej svetovej vojny, túto oblasť pretavil do smrtiacej vojenskej doktríny – známych „vlčích svoriek“, teda koordinovaných útokov skupín ponoriek na spojenecké konvoje v Atlantiku. Táto taktika patrila k najefektívnejším a zároveň najobávanejším nástrojom nemeckého námorníctva.
A aj keď história si ho pamätá predovšetkým ako admirála a stratéga, ostáva zaujímavou otázkou, či sa mu pri kreslení operačných máp niekde v hlave predsa len neozvalo tiché, absurdné echo mladosti – ono nenápadné „bzzz“, ktoré kedysi zmenilo jeden britský zajatecký dvor na improvizované divadlo.
Hitler si prezerá Dönitzovu flotilu
Ponaučenie pre súčasnosť? Buďte kreatívnejší!
Najväčšia chyba mladého Dönitza bola, že s kumpánmi hrali všetci traja to isté. Ak by jeden predstieral, že je ponorka, druhý, že je maják a tretí, že je kŕdeľ čajok, britskí lekári by mali aspoň pekné ucelené predstavenie z prímorského letoviska. Takto to bolo len trikrát to isté monotónne bzučanie, čo rýchlo omrzí aj toho najtrpezlivejšieho doktora.
Najväčšie ponaučenie však tkvie v tom, že vesmír vás občas zoberie úplne doslova. Keď zo seba tri mesiace robíte ponorku, aby ste mali pokoj, o dvadsať rokov neskôr vám na stôl pristane velenie nad celým nemeckým ponorkovým loďstvom. Takže pozor na to, čo v živote vizualizujete a aké zvuky pritom vydávate! Možno vás raz označia za blázna a o pár rokov na to sa pokojne stanete, napríklad, premiérom…
Autor: Marek Kurta
