Ako prostitútky pomohli kráľovi pod gilotínu

Kto by povedal, že Veľká francúzska revolúcia – udalosť, ktorá otriasla spoločnosťou, zrušila feudalizmus a priniesla nové práva a slobody – má niečo spoločné s… prostitútkami? Áno, tie najľahšie ženy z parížskych ulíc mali svoj podiel na tom, že hlava Ľudovíta XVI. skončila pod gilotínou. Ale poďme po poriadku.

Kráľ vs. prostitútky: Zápas storočia

Ako horlivý katolík sa jedného dňa kráľ Ľudovít XVI.  rozhodol zakázať prostitúciu. Prečo? Lebo sa po uliciach Paríža šírili pohlavné choroby ako mor. Ostatne, je to predsa mesto lásky. Logické. Lenže čím viac sa snažil regulovať „pouličnú ekonomiku“, tým väčší hnev si vyslúžil – asi pre 30 000 žien totiž chvíľky lásky znamenali zdroj obživy.

Policajné razie, pokuty, zákaz práce – všetko to prispelo k tomu, že spodná vrstva sa rozhodla, že takto ďalej žiť nechce. A tak sa zrodil plán: použiť „profesionálne služby“ ako nástroj politického tlaku.

Obr. 1: Étienne Jeaurat, Transport prostitútok z nemocnice, 1755, Múzeum Carnavalet

Kráľ, večera a hladujúce ulice

Kráľovi vyhladlo, a tak sa rozhodol usporiadať slávnostnú večeru. Luxusné jedlo, víno – a vonku hladujúci Paríž. Skvelý nápad, však? A ako sa hovorí, keď chceš vyvolať revolúciu, stačí ignorovať hladný dav.

O niekoľko dní vyrazilo 8 000 rozzúrených žien na cestu do Versailles. Medzi nimi približne 3 000 prostitútok, pripravených „vyjednávať“ po svojom.

Hovorkyňou sa stala mladá robotníčka Louison Chabryová. Lenže tá pri stretnutí s kráľom omdlela. Ostatné ženy ju za to chceli umlátiť – žeby za prehrešky proti revolučnej disciplíne? Našťastie zasiahla kráľovská garda. Tento incident však jasne ukázal, že revolúcia je aj trochu zábavná, keď sa mieša trochu adrenalínu, hnevu a paniky.

Obr. 2: Prostitútky zatknuté a ostrihané podľa policajného nariadenia z roku 1778, tlač od Jeana-Baptista Hueta.

Revolučné „orgie“: Parlament ako swingers klub

Pochod sa vrátil späť do Paríža a z celej tej nespokojnosti vtrhol do budovy Ústavodarného zhromaždenia, čiže vtedajšieho parlamentu. A tam to už bolo čisto profesionálne: prostitútky si vybrali svojich poslancov a postarali sa o nich „podľa najlepších schopností“. Nedá sa presne určiť, koľko poslancov, medzi nimi aj zastupitelia duchovenstva, boli na zasadaní prítomní. Ale keďže ich bolo celkom vyše tisíc, určite sa dostalo na každého. Parlament bol presvedčený.

Rakúsky historik Basserman situáciu vtipne popisuje ako: „Táto náhla intimita s niekoľkými stovkami politikov utvrdila prostitútky v presvedčenie, že sú úderným pohonom revolúcie.“

Nie je sa čo čudovať. Tieto ženy boli všade tam, kde sa rozhodovalo o osude krajiny. A mali na to veľmi presvedčivú taktiku.

Obr. 3: Galérie kráľovského paláca (1809) od Louisa Léopolda Boillyho.

„Odmena“ za vernosť revolúcii

Prostitútky boli naozaj prítomné všade, kde sa niečo myklo – tentokrát myslene obrazne. Boli na všetkých protestoch, vzburách, všade, kde šlo o budúci chod krajiny. A práve ony mali na svedomí, že sa mnoho radových vojakov obrátilo proti kráľovi. Ľahké ženy chodievali po parížskych uliciach a vždy keď zočili nejakých vojakov, žiadali ich, aby začali kričať: „Smrť kráľovi!“. Keď tí zarazení nepovedali nič, vytiahli svoje „argumenty“ – zdvihli svoje sukne a ukázali im odmenu hovoriac: „Toto všetko bude vaše, ak sa pridáte k revolúcii.“

Podľa očitého svedka J.B. Prériona, ktorý zažil podobnú situáciu, vtedy oné ženy „vybrali svoje ňadrá zo živôtika a držiac ich v dlani umne krútili zadkom ako kačica“ na čo červenajúci sa veliteľ oddielu, ktorý nemal ďaleko do mŕtvice, len zakoktal čarovné slová: „Smrť kráľovi!“ a prešiel aj so svojimi vojakmi na stranu revolúcie. A čo nastalo potom, o tom vraj vo všetkej počestnosti neradno hovoriť.

Kráľ pod gilotínou a nový módny trend

Udalosti nakoniec naozaj nešťastného kráľa priviedli pod gilotínu (21.1.1793), kedy ho ešte predtým ponížili tým, že mu na hlavu namiesto koruny nasadili červenú frýgickú čiapku, ktorá bola symbolom revolúcie. Aj tento akt vykonal dav vedený prostitútkou.

Mladý dôstojník, ktorý chaos sledoval, poznamenal: „„Ako mohli nechať obyčajnú lúzu zájsť takto ďaleko? Stačilo len pár diel, štyristo možno päťsto mŕtvych, a ostatní by sa rozutekali sami…“

Ten muž? Nikto iný než mladý Napoleon Bonaparte.

Poučenie? Nikdy nepodceňujte spodnú vrstvu

Takže nabudúce, keď budete študovať revolúciu, nezabudnite: sloboda, rovnosť a bratstvo sa nerodí len na papieri. Niekedy ju musia „dodať“ ženy, ktoré sa neboja ukázať svoje nástroje presviedčania. Pretože v boji za spodné vrstvy niekedy stačí … tú spodnú vrstvu ukázať správnym ľuďom.

Autor: Marek Kurta