Pre malú skupinu však znamenala zlatú baňu

Pádom východného bloku sa v bývalom Česko-Slovensku vo veľmi krátkom čase zmenilo ekonomicko-politické zriadenie našej spoločnosti. Nástupom rôznorodých politických a názorových skupín sa prešlo z centrálnej plánovanej ekonomiky na trhovú. Nielen o tom sme sa rozprávali s vedeckým pracovníkom Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied Ing. Adriánom Ondrovičom, PhD.

Ste vedeckým pracovníkom Ekonomického ústavu Slovenskej akadémii vied. Máte za sebou bohatú publikačnú činnosť nielen v oblasti ekonómie, ale aj v oblasti demografie a environmentalistiky. Vráťme sa však na začiatok. Čo Vás od malička viedlo k ekonómii?

Od malička ma neviedlo k ekonómii nič. Užíval si slobodné a bezpečné detstvo v socialistickom Československu. Absolvoval som Obchodnú akadémiu v Martine, čiže strednú ekonomickú ako sa jej vtedy hovorilo, a to bola výborná praktická škola, z ktorej čerpám dodnes. Predmety ako účtovníctvo, ekonomika – čiže obchodný zákonník, hospodárske výpočty a ďalšie boli pre reálny život po škole veľmi užitočné. I keď v tých školských laviciach sa nám to až tak nezdalo samozrejme. Po strednej škole som absolvoval Ekonomickú fakultu UMB v Banskej Bystrici a tam som samozrejme už „ochutnal“ ekonomickú teóriu. Ekonómia ako vedecká disciplína sama o sebe ma však nikdy nezaujímala ako taká. Vždy som chcel primárne porozumieť procesom v spoločnosti, ako funguje, prečo tak funguje, prečo sa objavujú javy ako chudoba a veľké bohatstvo, a podobne. No a ekonómia bola jedinou cestou ako tomu porozumieť. Z mojich skúseností môžem povedať, že vskutku veľmi veľa ľudí a to aj v staršom veku, nemá dostatočné vedomosti o spoločnosti, v ktorej žijú. Preto sú ľudia v takej obrovskej miere relatívne ľahko manipulovateľní. A to platí aj o intelektuálnej vrstve spoločnosti. Ja sa zaoberám politickou ekonómiou, čo je v podstate skúmanie spoločnosti ako takej, keďže dianie v ľudskej spoločnosti sa točí primárne okolo potrieb a zdrojov. To vyjadruje aj tá ľudová pravda, že v spoločnosti ide o peniaze až v prvom rade. Čiže výskum aj z oblasti demografie, životného prostredia a mnohých ďalších oblastí života plnohodnotne do politickej ekonómie patrí. Všetko so všetkým súvisí.

Nosným pilierom Vašej vedeckej činnosti je dlhodobý výskum v oblasti narastajúcej príjmovej polarizácie slovenskej spoločnosti po Novembri 1989. Porevolučné politické elity však neustále tvrdia, že slovenská ekonomika najmä od vstupu SR do Európskej únie, postupne dobieha bohaté západné krajiny. Aká je teda skutočná pravda?

Príjmová polarizácia nie je predmetom môjho hlavného záujmu. Zaujímam sa primárne o ekologické súvislosti ekonomickej činnosti človeka. Ľudský druh bytostne závisí o životného prostredia, ktoré využíva, z ktorého žije. Spôsob, akým to však robí, ničí tú prírodu do tej miery, že život na planéte, ako ho poznáme, sa postupne stáva nemožným. Klimatická zmena spôsobená spaľovaním fosílnych palív je tou najväčšou hrozbou, spolu s hroziacou jadrovou vojnou, pre prežitie človeka na planéte. A nič na tom nezmení ani zakrývanie si očí a popieranie. Stará čínska pravda hovorí, že odvracanie zraku od problému nechráni pred jeho následkami. Už desaťročia sa tu hovorí o klimatickej zmene a nič podstatného sa zatiaľ neudialo. Väčšina ľudí žije v sladkej nevedomosti alebo vo vedomej ignorácii a všetko nasvedčuje tomu, že kolaps už prebieha. Kolaps je proces, nie udalosť.

Čo sa týka tej skutočnej pravdy o príjmovej polarizácii, tak tú nikto presne nepozná, pretože bohaté elity veľmi úspešne ukrývajú svoje príjmy a svoje bohatstvo. Vykazované údaje sú hrubo skreslené. Odhaduje sa, že v daňových rajoch, čo sú de facto kolónie západných mocností, je ukrytých 40 biliónov dolárov – to je číslo štyridsať a dvanásť núl – poskladané za sebou v jednodolárovkách by niekoľko krát opísali obežnú dráhu Zeme okolo Slnka. Všetky tie peniaze patria elite, nie bežným ľuďom. To je ilustrácia príjmovej a majetkovej nerovnosti. Aj tej našej slovenskej.

Že naša ekonomika dobieha tzv. západné ekonomiky? A čím, HDP? To sú ukazovatele, ktoré bežného človeka nemusia zaujímať, jeho zaujíma jeho životná úroveň a životná úroveň nás všetkých bežných ľudí. A ľudia z našej krajiny stále utekajú za prácou, za lepšími príjmami do Čiech, do Rakúska, do Talianska a ďalších krajín. Práve preto som sa rozhodol študovať ekonómiu, aby som pochopil, ako to vlastne v skutočnosti je s tou našou spoločnosťou, lebo tvrdenia kadejakých expertov proste nedávali zmysel.

Veľkou ranou slovenského hospodárstva po páde socializmu bola neúmerná privatizácia najmä strategických energetických spoločností. Vedeli by ste vyčísliť, do akej miery „vlastizradné“ rozhodnutia niektorých slovenských vlád, negatívnym spôsobom postihli ekonomický a sociálny vývoj Slovenska v strednodobom a dlhodobom horizonte?

Vyčísliť niečo také je nemožné. Môžete sa o to pokúsiť spočítavaním napr. ziskov a daní týchto strategických podnikov, o ktoré verejný rozpočet ich privatizáciou prišiel, ale to predsa ani z ďaleka nie sú všetky straty, ktoré spoločnosť utrpela. Ako vyčíslite škody, ktoré vznikli tým, že verejné výdavky napr. do školstva, vedy, zdravotníctva, starostlivosti o postihnutých, o starých, výdavky do športu a mnohých ďalších oblastí života sa vďaka nižším príjmom štátneho rozpočtu krátili?! To je prakticky nemožné. Peniaze takéto niečo nevedia vyjadriť. Ako vyjadríte peňažne pokles kvality vzdelania, keď mladí absolventi školského systému súčasnosti v porovnaní s absolventmi pred tridsiatimi rokmi vychádzajú ako, mierne to preženiem, pologramotní.

Z národohospodárskeho hľadiska, z hľadiska riadenia ekonomiky a spoločnosti je privatizácia strategických energetických podnikov samozrejme zásadná chyba, ktorá poškodila celú spoločnosť. Avšak pre malú skupinu táto privatizácia znamenala zlatú baňu. V politicko-ekonomických rozhodnutiach takéhoto typu je to vždy tak, že veľa ľudí utrpí škodu, a veľmi málo ľudí rozprávkovo zbohatne. V ekonómii je už v podstate všetko tak dobre preskúmané, že vopred sa už presne vie, čo takého rozhodnutia ako privatizovať strategické energetické podniky budú znamenať.

Prechodom z centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú sa postupne oslabovalo sociálno-právne postavanie zamestnancov. Ako hodnotíte túto skutočnosť? Dalo sa tomuto scenáru predísť adekvátnymi zásahmi zo strany štátu?

Otázka nie je správna. S plánovaním či neplánovaním oslabovanie práv zamestnancov nemá nič spoločné. Oslabovanie práv zamestnancov prišlo s prechodom od spoločenského čiže verejného vlastníctva podnikov k súkromnému. Kapitalistický spoločenský systém je postavený na existencii inštitúcie majetkovej renty, ktorá sa nazýva tiež neodpracovaný príjem. Čiže mám príjem z toho, že niečo vlastním, napr. podnik, a logicky čím viac zaplatím zamestnancom, tým menej zostane mne. A maximalizácia zisku je legálnym a spoločensky akceptovaným cieľom. Oslabovanie postavenia zamestnancov je jedným z mnohých spôsobov, ako sa zisk zvyšuje. Nehovoriac o tom, že majiteľ firmy je zároveň pod tlakom trhovej konkurencie, ktorá sa tiež uchádza o peniaze zákazníkov, a láka ich nižšími cenami, teda zas ďalší tlak na znižovanie nákladov už len z dôvodu udržania sa na trhu. To sú zákonitosti vyplývajúce z inštitucionálnej konštrukcie súčasnej spoločnosti.

A štát ovládajú ekonomické elity – prečo by oni mali ochraňovať zamestnancov?! To predsa nedáva logiku. Zamestnanci majú len toľko práv, koľko si vybojujú. Ekonomické elity im práva budú iba brať.

Pádom socializmu sa postupne zrušili aj viaceré dovtedy prosperujúce fabriky. Automaticky tak stúpla obrovská nezamestnanosť. Do akej miery sa zmiernili jej dôsledky príchodom predovšetkým západných spoločností, ktorých cieľom bolo získanie lacnej pracovnej sily?

Pádom socializmu postupne prestali fungovať mnohé inštitúcie a riadenie krajiny výrazne upadlo. Rozpútal sa boj o verejný majetok so všetkými následkami. Takýto stav vždy zákonite vyplaví na povrch tých najnemorálnejších jedincov, ktorým zvyčajne chýbajú odborné vedomosti a skúsenosti. Nechýba im však túžba po majetku. Takéto prostredie býva veľmi nestabilné a to prispelo ku krachu mnohých podnikov.

Celkovo však fabriky zanikali z viacerých dôvodov – pamätáme si ako Václav Havel rozhodol, že sa zastaví zbrojárska výroba na Slovensku, mnohé podniky skončili preto, lebo stratili svojich odberateľov v krajinách bývalého východného bloku, mnohé skolabovali práve vďaka privatizácii, kedy noví vlastníci nemali odbornú výbavu riadiť veľké firmy, zato mali morálnu výbavu zúčastňovať sa privatizačnej korupcie. Časť výroby skolabovala kvôli zámerným skokovým nárastom cien energií, a tak ďalej a tak podobne. Vzniknutá nezamestnanosť bola vskutku vysoká a jedným z jej následkov bolo spustenie masovej pracovnej emigrácie.

Socialistické obdobie zanechalo vysoko kvalifikovanú pracovnú silu svetovej kvality a vybudovanú infraštruktúru, preto zahraničný kapitál mal záujem vybudovať si u nás výrobné kapacity. Keby sme nemali toto dedičstvo po socializme, jediný kapitál, ktorý by mal záujem k nám prísť, by bol ťažobný priemysel. Ešte treba pridať širokú škálu investičných stimulov, daňové prázdniny, členstvo v EÚ a NATO, a záujem o investovanie u nás sa objavil rýchlo. Tie nové firmy následne a postupne znížili vykazovanú mieru nezamestnanosti. Ale opakujem, že významný podiel tiež mala pracovná migrácia do zahraničia.

Ďalším obrovským problémom slovenskej ekonomiky a štátu sa stal radikálny pokles potravinovej sebestačnosti. Akým spôsobom môže Slovenská republika dnes aspoň z časti zvýšiť produkciu slovenských potravín?

Sme členmi EÚ a to znamená, že veľká časť našej vnútornej politiky podlieha pravidlám bloku. A tie veľa zásahov štátu nedovoľujú. Pamätáte si snahy o zavedenie nižšej DPH na predaj potravín tzv. z dvora a ako a prečo to celé dopadlo?! Tým nechcem povedať, že nie je možné ten katastrofálny stav potravinovej bezpečnosti riešiť. Možnosti určité sú, avšak u nás je zásadný problém nie je v tom, čo robiť, ale kto to urobí. U nás nemáme nositeľov takej politiky. Náš súčasný politický systém, za ktorý vďačíme predovšetkým HZDS a potom SDKÚ a SMERu, nám tu generuje mediálne politické strany, ktoré súťažia o to, kto lepšie oklame voličov. Bez zmeny volebného systému sa budú len veľmi ťažko presadzovať záujmy obyvateľstva do verejnej politiky.

Venujete sa aj ekologickým dôsledkom spôsobené nárastom tzv. konzumnej spoločnosti. Do akej miery môže každý z nás prispieť k záchrane našej planéty pre budúce generácie?

V prvom rade je nutné venovať trochu času na to, aby sa ľudia vôbec zoznámili s problémom klimatickej zmeny a s ďalšími ekologickými problémami. Ten, kto niečo o týchto problémoch vie, vie aj to, čo môže ako jedinec urobiť. Ešte dôležitejšie je však, aby sa zmenila verejná politika, lebo potrebná je celospoločenská zmena, a to vo všetkých priemyselných krajinách.

Ja som však veľmi skeptický. Environmentálna a klimatická katastrofa už reálne prebiehajú, ale ani bežná populácia, ani politická elita nejavia známky reálneho chápania, čo sa vlastne s nami deje. Sami seba varíme ako tie žaby. Fetiš ekonomického rastu, čo je iba eufemizmus pre fetiš súkromného zisku korporácií a ich majiteľov, nedovolí iný pohľad na spoločnosť a jej život než ten súčasný seba deštrukčný konzum. Extrémne počasie, nedostatok základných zdrojov pre život bude čím ďalej tým viac tlačiť na spoločnosť. A história nám ukazuje, že geopolitický mocenský oportunizmus veľmocí využije každú krízu, a to znamená chaos, nepokoje, vojny.

Pred viac ako desiatimi rokmi sme boli svedkami globálnej ekonomickej krízy. Čo podľa Vás spôsobilo jej naštartovanie?

Kríza z 2008 je vcelku jasne preskúmaná a jej príčiny sú všeobecne známe. Krízu vytvoril bankový a finančný sektor v USA. Finančné inštitúcie sa snažili, tak ako to robia dennodenne, maximalizovať svoje príjmy a robili pre to všetko, čo ich napadlo. Vrátanie klamania zákazníkov, vrátane korumpovania politickej elity s cieľom legislatívnych zmien vo svoj prospech a v neprospech všetkých ostatných. Takéto správanie predsa poznáme aj u nás doma, avšak USA sú globálnou veľmocou s globálnymi firmami pre nás nepredstaviteľných rozmerov. No a keď sa stane, že sa do problémov dostanú takýto giganti, stiahnu so sebou celý systém po celom v súčasnosti tak prepojenom svete. Kríza je neoddeliteľnou súčasťou nášho spoločenského systému a v princípe je vždy následkom kumulovaného nemorálneho správania veľkých hráčov, ktorý na seba viažu významnú časť ekonomiky.

Európska únia, predovšetkým Eurozóna, reagovali na jej dôsledky záchranou ekonomicky nestabilných štátov (Grécko, Taliansko, Írsko, Španielsko atď.). Ako hodnotíte kroky vtedajších európskych lídrov s odstupom času?

Nesúhlasím s tvrdením, že Grécko, Taliansko, Írsko, Španielsko by boli nestabilné štáty. Tieto krajiny sa dostali do problémov práve vďaka euru a vlastnostiam eurozóny. Keďže nemajú vlastnú menu, nemôžu kurzovými a inými menovými nástrojmi korigovať nerovnováhy vo svojom zahraničnom obchode. Krajiny eurozóny nie sú a nemôžu byť ekonomicky rovnocenné z viacerých dôvodov. Okrem iného aj historických, kultúrnych ale hlavne a predovšetkým geografických, čiže prírodných podmienok. Keď chcete mať menovú úniu na území, ktorého časti majú rozdielnu ekonomickú výkonnosť (čo je úplne prirodzené, na tom nie je nič zlé), musíte mať zavedené transferové mechanizmy. Financie majú tendenciu vždy viac prúdiť do centier, a preto musíte mať nejaký korekčný mechanizmus, ako ich zase dostať do periférií. Bez takýchto mechanizmov sa periférie ocitnú bez peňazí (čo znamená, že si musia požičiavať). To sú základné nevyhnutné podmienky pre existenciu menovej únie. V súčasnom nastavení eurozóny budú vždy existovať krajiny, ktoré budú na euro doplácať. A ešte by som dodal, že únia predsa nezachraňovala spomínané štáty, ale nemecké a francúzske banky, ktoré im požičiavali. Veci treba pomenovávať tak aké v skutočnosti sú, inak sa dopúšťame klamstva. A hodnotiť kroky vtedajších európskych lídrov? Urobili to, čo by urobili aj tí súčasní – únia predsa vznikla pre biznis a takou je aj v súčasnosti.

Ako vnímate spoločnú európsku menu euro?

Pokiaľ chcete mať ako štát suverenitu, nemôžete platiť menou, ktorú emituje niekto iný, nemôžete sa vzdať tak dôležitého nástroja ako je menová politika a emitovanie peňazí, ktoré používate vo svojej spoločnosti. Eurozóna nespĺňa podmienky nevyhnutné pre optimálnu menovú úniu a reálne skôr rozdiely medzi krajinami prehlbuje, nie zmenšuje. Nie je tu priestor na to, aby som to podrobnejšie vysvetľoval, ale stačí sa pozrieť na saldá systému TARGET2 a tam každý uvidí pre ktoré krajiny je euro výhodné a pre ktoré nevýhodné. Koniec koncov prípad Grécka a tá obrovská tragédia, ktorá sa tam odohrala, a z ktorej sa tá krajina dodnes nespamätala, je jasným príkladom.

Dôsledky ukrajinskej krízy všetci poznáme. Po zabratí Krymu zo strany Ruskej federácie uvalila Európska únia sankcie voči niektorým ruským predstaviteľom a spoločnostiam. Prinieslo ich prijatie želané oslabenie ruskej ekonomiky v celoeurópskom a celosvetovom meradle?

Vôbec si nemyslím, že dôsledky ukrajinskej krízy všetci poznáme. A po druhé, tá kríza stále prebieha a najväčšiu daň za ňu platia samotní Ukrajinci. Ekonomické a politické sankcie proti Rusku spôsobili škody obom stranám, avšak v tejto kríze ide o dlhodobé geopoliticko-mocenské ciele a nejaké ekonomické škody nie sú pre tvorcov tejto krízy podstatné. S nimi sa počíta. Rusko sankcie využilo na aktívnejšiu politiku náhrady importu domácou produkciou a väčšiu diverzifikikáciu svojho zahraničného obchodu. Z toho úvodného šoku sa už spamätalo aj Rusko aj krajiny EÚ. Niektoré menšie krajiny EÚ stratili svoje obchodné pozície na Ruskom trhu a tie si prerozdelili silné krajiny EÚ. To dodržiavanie sankcií totiž neplatí pre každého rovnako. A čo sa týka Ruska, tak geopoliticky v niektorých regiónoch výrazne prehráva – Čierna Hora, Moldavsko, Ukrajina, Gruzínsko, a niektoré ďalšie krajiny sú príkladmi nateraz pre Rusko prehratých geopolitických zápasov. V Latinskej Amerike a v Afrike naopak Rusko čiastočne geopoliticky posilnilo. Ľudia, čo geopolitike rozumejú so znepokojením sledujú vývoj v posledných rokoch. Napätie medzi veľmocami je veľmi vysoké a hrozba jadrovej vojny je väčšia ako počas studenej vojny.

V čase migračnej krízy sme boli svedkami vyhlásení rôznych politikov a analytikov o potrebe prijatia istého počtu migrantov, ktorí by posilnili náš pracovný trh a tým zabezpečili ekonomickú prosperitu pre budúce generácie. Boli ich tvrdia aspoň  z časti v súlade so skutočnou realitou?

Umenie lži je základným nástrojom politiky.

Neutíchajúca pandémia nového koronavírusu spôsobila pokles celosvetovej ekonomiky. Jej nepriaznivé  dôsledky sa Európska únia snaží zmierniť tzv. Fondom obnovy. Akým spôsobom sú tieto peniaze ekonomicky prospešné pre Slovenskú republiku?

To sa ešte len ukáže. Pandémia ešte ani neskončila a ešte neubehlo dostatočne dlhé obdobie, aby sa dalo hodnotiť, aké výsledky fond obnovy reálne prinesie. Reálne rozloženie ekonomickej a politickej moci v našej krajine a v EÚ ale neumožní, aby rozdeľovanie týchto fondov prebehlo tak, ako si to predstavujú občania. Plánovaná zdravotnícka reforma poskytuje vodítko, ako si to slovo obnova treba vyložiť.

Otázka na záver. Ako hodnotíte rozpočtovú  politiku súčasnej vlády?

Nedovolím si hodnotiť rozpočtovú politiku súčasnej vlády, pretože pandémia tak výrazne zasiahla verejné financie, že klasická metóda porovnania s predchádzajúcimi obdobiami nedovoľuje vysloviť nejaké jednoznačné hodnotenia. Viem však napríklad, že pre rok 2021 vláda znížila rozpočet Slovenskej akadémie vied a akadémia musela krátiť platy a počet zamestnancov. Viem, že vláda zrušila bankový odvod, viem, že vláda pripravila dôchodkovú reformu, ktorá zníži dôchodky, viem, že vláda pripravuje rušenie nemocníc, viem, že vláda vo veľkom nakupuje vojenskú techniku. Myslím, že určité kruhy u nás a hlavne v zahraničí sú s touto politikou spokojné.

Zhováral sa: Matej Mindár