ODIŠIEL JÚLIUS BALCO, ČLOVEK AKO DOBRÝ ROMÁN

„Edko? Otecko mi dnes zomrel. Mal ťa rád.“ … Touto správou dnes zastal môj svet. Vo veku 73 rokov dnes zomrel významný spisovateľ pre deti, prozaik, scenárista a redaktor, no predovšetkým môj veľmi dobrý priateľ Július Balco. Slovami nedokážem opísať, ako ma to zaskočilo a ako to bolí, lebo odišiel veľmi náhle. Hoci chcel preraziť predovšetkým vo vážnej próze (jeho najoceňovanejším dielom je román Kliatba žltých ruží), čitateľský úspech dosiahol sériou rozprávkových knižiek o Strigôňovi, ktoré sa dočkali televízneho spracovania v podobe večerníčkov Slovenskej televízie, vysielali sa v mnohých krajinách sveta a pozbierali celý rad ocenení. Inšpiroval sa v nich svojimi zážitkami z návštev starej horárne v Liptovskom Trnovci, odkiaľ pochádzal jeho otec, aj keď svojho karpatského strigôňa zasadil do prostredia „chalupy pod orechom kdesi za pezinskými hradbami“, aby boli príbehy bližšie jeho vtedy malým deťom. Séria štyroch rozprávkových kníh o Strigôňovi z rokov 1991 – 2007 sa stala fenoménom. Licenčné práva na ich vysielanie zakúpilo Česko, Nemecko, Maďarsko, Slovinsko, Švédsko, Nórsko, Fínsko, Filipíny, ale videli ich aj deti v USA, Austrálii a na Novom Zélande.

Julka som poznal odmalička, býval na tom istom sídlisku v Pezinku za hradbami, na ktorom som vyrastal. V deväťdesiatych rokoch, keď sme boli obaja redaktormi kultúrnych časopisov, sme sa vídavali takmer každý deň, cestovali spolu vlakom a stretávali sa na ceste na stanicu takmer ako Pávek a Otík vo filme Vesničko má středisková. Bol to dobrák od kosti, všetci si na neho spomínajú ako na veselú kopu, žil naplno, mal veľmi rád ľudí a nechýbal nikde, kde boli ženy, víno a spev. Tie radostné rozhovory v Klube slovenských spisovateľov mi zostanú v pamäti navždy. A rovnako aj rady, ako obchodovať na burze. Tú vášeň som od neho síce nikdy nepochytil, ale vďaka nemu a každodennému vysvetľovaniu, ako funguje kapitálový trh (pravidelne si kupoval Hospodárske noviny a vo vlaku sledoval pohyby cien akcií), som sa aj z tejto oblasti veľa naučil.

Bol veľmi pyšný na svoje deti. Rozprával o nich vždy s veľkou láskou. Spisovateľský talent po ňom zdedila jeho krásna dcéra, ktorá už tiež píše pre deti, a jeho syn je dnes uznávaným fotografom. Priateľka jeho syna je moja dlhoročná kamarátka a môj brat (ktorý má rovnaký dátum narodenia ako Julo) bol spolužiakom jeho dcéry. Taký je ten svet malý a prepletený.

V posledných rokoch mal zdravotné problémy, po mozgovej porážke, ktorá ho obmedzila pohybovo i rečovo, sa utiahol do ústrania, ale na dobrých priateľov sa nezabúda. Nikdy nezabudnem, ako som ho stretol naposledy na Bibliotéke. Veľmi sa potešil, bol celý rozžiarený, ale nevládal mi to povedať, aj keď sa veľmi snažil. Tak som ho len objal, aby sa netrápil. Tým sme si povedali všetko, aj keď sme sa obaja neubránili dojatiu.

O svojej prozaickej tvorbe raz povedal: „Dobrý román by mal byť ako človek, ktorý od začiatku vzbudí našu dôveru, cítime sa s ním dobre a ani na um nám nepríde, že by nás mohol sklamať. Pritom kdesi v podtexte by mohol mať aj veľmi príjemnú lož, čosi ako lichôtku, ktorá poteší a povzbudí.“ To je celý Julo. Presne takýto bol. Ako dobrý román. Škoda, že ste ho nepoznali. Mali by ste ho radi ako ja. Česť Tvojej svetlej pamiatke, Julko!

Zdroj: Facebook Eduarda Chmelára