Nevyhlásená vojna USA proti Afganistanu, ktorá je najdlhšou v ich dejinách, začala v októbri 2001 operáciou Trvalá sloboda (Operation Enduring Freedom). Uskutočnila sa v rámci spupnej bushovskej „doktríny“, v ktorej si Washington vytvoril princíp porušujúci medzinárodné právo, že nebude rozlišovať medzi teroristickými organizáciami a národmi alebo vládami, ktoré ich ochraňujú. Afganistan s vládou Tálibánu bol napadnutý, lebo poskytol útočište Al-Káide – organizácii, ktorá uskutočnila teroristické útoky 9. septembra 2001. Útokom začala aj bushovská globálna vojna s terorizmom, ktorá skončila neúspechom. Na Blízkom východe po invázii koalície ochotných do Iraku v roku 2003 však prispela k vzniku najväčšej vlny terorizmu v dejinách a vytvoreniu teroristickej organizácie Islamského štátu, ktorý ako prvý v histórii obsadil aj určité územie. 

Do operácie sa zapojil aj Londýn s premiérom T. Blairom, ktorý neskôr získal hanlivú prezývku Bushov pudlík. K pádu vlády Tálibánu po masívnom bombardovaní prispela rozhodujúcim spôsobom pozemná operácia Severnej aliancie (Zjednoteného islamského frontu záchrany Afganistanu), ktorá sa vytvorila v roku 1996 v boji proti nemu. Tálibán bez boja opustil 13. novembra  2001 Kábul.

V záujme zabezpečenia Kábulu a jeho okolia pred bojovníkmi Tálibánu a iných organizácií  a s cieľom vytvoriť dočasnú správu Afganistanu sa vytvorila misia Medzinárodné bezpečnostné a pomocné sily, známa pod skratkou ISAF z (angl. International Security Assistance Force). Bola schválená v rezolúcii č. 1386 Bezpečnostnej rady OSN 20. decembra 2001. V októbri 2003 sa povolilo rozšírenie misie na celý Afganistan. 

Tálibán sa síce vzdal vlády nad Afganistanom, ale neopustil ho. Nebudeme popisovať priebeh bojov, ale ani v časoch najväčšej sily misie ISAF, ktorá sa neskôr stala bojovou a do ktorej sa rôzne zapojila takmer tretina štátov sveta sa ani pod velením sebavedomých generálov USA Tálibán nepodarilo poraziť. V predchádzajúcom desaťročí postupne začínal silnieť. 

Bokom necháme aj politický vývoj v Afganistane, kde sa uskutočnili štyrikrát prezidentské (2004, 2009, 2014, 2019) a trikrát parlamentné (2005, 2010, 2018) voľby. Zvíťazili v nich proamerickí kandidáti, ktorých sprevádzali rôzne korupčné a iné aféry. Sporná bola aj ich autorita v spoločnosti, ktorej problémy nedokázali riešiť. 

Prosperovalo jedine pestovanie maku, ktoré poskytovalo obživu časti obyvateľstva, Vyrábali sa z neho drogy, ktoré smerovali najmä do Európy. Viaceré zdroje uvádzajú, že cudzie vojská tento problém prehliadali, ba vyjadrujú aj podozrenia, že obchod s drogami sa uskutočňoval za skrytej podpory CIA. 

V týchto podmienkach silneli kritické hodnotenia nepremysleného pôsobenia USA a ich spojencov v Afganistane. Bolo evidentné, že vojensky sa problém, ktorý vyvolal Washington, vyriešiť nedá a že cudzie vojská Afganistan skôr či neskôr musia opustiť. Vznikol problém ako pri odchode mediálno-politicky zachovať „tvár“ USA.

Prvým krokom bolo odovzdanie bezpečnosti štátu do rúk afganských vládnych síl. V decembri  2014 skončila misia ISAF a bola nahradená nebojovou misiou NATO Rozhodná podpora (Resolute Support) s úlohou uskutočňovať výcvik a poradenstvo pre afganské vládne sily a podporovať ich. Pôvodne malo ísť o 12 000 osôb, ale jej najvyšší početný stav dosiahol asi 17 000 osôb. Ani táto misia však nesplnila očakávania a režim v Afganistane podľa západného želania nefungoval. 

Trumpova administratíva považovala vojnu v Afganistane, ktorá v súhrne stála za dvadsať rokov podľa často uvádzaných údajov vyše 2 000 miliárd USD (čo sú zhruba tri celé vojenské rozpočty z posledných rokov), za neefektívnu a začala uvažovať o jej výraznom obmedzení. Treba zdôrazniť, že nešlo o prejav mierumilovnosti D. Trumpa, ale viedol k nemu jeho „trhovnícky“ prístup k bezpečnosti vo svete. Jej „udržiavanie“ malo byť pre Washington ekonomicky prínosným (starý dobrý kapitalistický zvyk z „predliberálnych“ čias je, že na vojne treba zarobiť). Washingtonskí jastrabi s týmto krokom nesúhlasili. 

Vo februári 2020 po vyše roku rokovaní podpísali USA a Tálibán v katarskej Dohe dohodu, podľa ktorej sa do mája 2021 mali stiahnuť z Afganistanu všetky americké sily a Tálibán sa zaviazal zabrániť využívaniu Afganistanu na  ohrozovanie USA a ich spojencov. 

Po určitom hľadaní „seba samého“ v afganskom probléme sa J. Biden v apríli rozhodol, že 1. mája 2021 sa začne sťahovanie vojsk USA, ktoré má byť ukončené symbolicky 11. septembra. Vojská štátov NATO tiež odchádzajú z Afganistanu. Jedine Turecko vedené Erdoğanovou velikášskou víziou novej mocnosti, sa rozhodlo ešte zostať – ochraňovať kábulské medzinárodné letisko. Erdoğanove predstavy o tom, že Turecko má potenciál prispieť k riešeniu afganského problému, sú však odsúdené tiež na neúspech.

Odchod z Afganistanu má viaceré znaky nie organizovaného ústupu, ale chvatného úteku. Za príklad poslúži letisko v Bagrame, jedno z bývalých centier misie NATO Rozhodná podpora. „Chrabrí“ vojaci USA z neho odišli potichu v noci a afganským vojakom ani nič nepovedali. Letisko potom niekoľko dní rabovali miestni obyvatelia, pokiaľ sa tam podarilo afganským bezpečnostným zložkám naviesť aký taký poriadok. 

Ani administratívu J. Bidena netreba v Afganistane podozrievať z mierumilovnosti. Podľa nej  sa vraj ciele operácie, ktorá začala v októbri 2001 splnili, čo je však diskutabilné, ale necháme to tak. Viaceré zdroje poukazujú na to, že hlavným dôvodom je, že Washington sa potrebuje zamerať na súperenie s Čínou a Ruskom, aj vo vojenskej oblasti a Afganistan by to len komplikoval. USA sa pomaly a skryto chystajú stiahnuť sa aj z Iraku. V Sýrii to nemôžu urobiť, lebo tým by posilnili pozície Ruska. 

Všetko nasvedčuje tomu, že Tálibán, ktorý je krutou islamistickou organizáciou, po určitom čase získa násilím vládu v štáte. Washington zrejme pociťuje určité výčitky svedomia a snaží sa afganským vládnym silám pomôcť tým, že bombarduje pozície Tálibánu. Americké bomby však v 21. storočí rozsievali len chaos a žiaden režim pri živote neudržali. Vyjadrením postoja Washingtonu k budúcnosti Afganistanu je, že na ministerstve zahraničných vecí je vraj plán evakuácie kábulského veľvyslanectva, ktoré pracuje v režime „pripravenosti na odchod po príkaze“. Údajne sa počíta s tým, že Tálibán môže dobyť Kábul za tri mesiace. 

Bašovanie USA v Afganistane malo mnoho rozmerov a nenájdeme tam nič, čo by malo aspoň trochu pozitívny aspekt, pričom najhoršie sú nezmyselné obete na životoch civilného obyvateľstva vo vojne. Treba sa však dôrazne opýtať, na čo to všetko bolo, keď po 20 rokoch sa s veľkou pravdepodobnosťou vráti vláda Tálibánu. Vidieť len následky všestranného úpadku Spojených štátov a zákernosti ich zahraničnej a bezpečnostnej politiky spojenej s namyslenou obmedzenosťou jedinej súčasnej superveľmoci. Nevieme prečo Korčok a Naď spájajú bezpečnosť Slovenska s USA, tobôž, keď aj ich vnútropolitická situácia je nestabilná a spoločnosť sa ďalej triešti a rastie v nej nenávisť a násilie. 

Oficiálne ešte ukončenie odchodu USA z Afganistanu nebolo ohlásené a môže dôjsť k rôznym komplikáciám. Koniec vojny sa však vyhlásiť nemôže, lebo oficiálne nezačala. V každom prípade je to však už neodvratný krok, ktorý je z pohľadu toho, že USA všetkých o všetkom radi poučujú, cynický a prinesie nestabilitu nielen vnútri Afganistanu, ale aj v širšom regióne. RF, ČĽR, Irán, Pakistan i ďalšie štáty, ktoré nepatria medzi obľúbencov Washingtonu na novú situáciu reagujú, ale ak by sme tým chceli zaoberať, vyžadovalo by to samostatnú analýzu.  

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave