Dňa 15. mája 2024 sa v Handlovej udial atentát na premiéra Róberta Fica. Pánovi premiérovi treba vyjadriť čo najväčšiu podporu a solidaritu, zaželať mu zdravie a súčasne vyzvať na upokojenie nálad v spoločnosti. Na druhej strane však treba hľadať odpoveď na otázku, ako sa to všetko mohlo stať. Nejde o prvý takýto atentát vo svete, a niektoré situácie zo zahraničia vykazujú mnohé podobnosti – preto by sme sa z nich mali poučiť. Z viacerých atentátov na vedúcich predstaviteľov štátov, pre situáciu na Slovensku sa najviac hodí porovnanie s atentátom z 1. septembra 2022 na Cristinu Fernandez de Kirchner, najvýznamnejšiu političku Argentíny v 21. storočí.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Atentát v Argentíne
Od boja proti korupcii k vražde
Emócie a otázka viny
Slovenskí umelci a „rozprávkari“
Extrémizmus v boji dobra a zla
Atentát v Argentíne
Cristina Fernandez de Kirchner je známa argentínska politička, ktorá dlhodobo presadzovala idey tzv. ľavicového perónizmu. V najvyšších funkciách pôsobila približne v tom istom období ako Robert Fico a takisto sa stala najvýznamnejšou političkou vo vlastnej krajine. Prezidentkou krajiny bola v rokoch 2007 – 2015 a viceprezidentkou v rokoch 2019 – 2023. Pri výkone moci bránila krajinu proti hegemonistickým snahám na kontinente a vykonala mnohé ľavicové opatrenia, najmä zrušila neefektívny tzv. druhý pilier dôchodkového sporenia. Snahou o suverénnu zahraničnú politiku a sociálnymi opatreniami si získala podporu širokých más, na druhej strane však aj veľa nepriateľov, predovšetkým v oligarchických médiách. V rokoch 2015 – 2019 sa ju v mene „boja proti korupcii“ pokúsil nahradiť Mauricio Macri a od roku 2023 Javer Milei. Už teraz sa zdá, že ani týchto jeden z pokusov nebol príliš úspešný. Populárna politička sa pritom zdala vo voľbách dlho neporaziteľná – a keďže bola v mnohých médiách prezentovaná ako univerzálna vinníčka problémov v krajine, našli sa i ľudia, ktorí zobrali spravodlivosť do vlastných rúk.
K pokusu o atentát došlo v čase, keď odporcovia a priaznivci viceprezidentky demonštrovali pred jej domom. Obe skupiny prišli vyjadriť svoj postoj k súdnemu procesu proti viceprezidentke kvôli obžalobe z korupcie. Demonštrácie sa začali týždeň pred atentátom, a to práve kvôli trestnému konaniu v auguste 2022. Politička protestom od začiatku aktívne čelila, nazvala ich výsledkom „nenávisti k perónizmu“ a vyzvala protestujúcich, aby išli domov. Tí na výzvu nereagovali, a tak sa tam začalo odohrávať niečo ako „argentínske Bonaparte“. Rozdiel však bol v tom, že viceprezidentka dokázala pred svoj dom zmobilizovať aj vlastných podporovateľov, aby to nevyznelo, že opozícia, ktorá prezidentské voľby 2019 prehrala už v prvom kole, predstavuje väčšinu argentínskej spoločnosti. Sama medzi svojich priaznivcov chodila a ďakovala im za podporu. Až do 1. septembra…
Prípad pokusu o vraždu viceprezidentky by sa stručne dal zhrnúť takto: Dňa 1. septembra 2022 o 20:52 prichádzala viceprezidentka k dverám svojho domu v Buenos Aires, keď jej atentátnik Fernando Sabag Montiel namieril z blízkosti do tváre poloautomatickou pištoľou značky Bersa. Pištoľ ale nevystrelila, čo bola náhoda, ktorá zrejme zachránila viceprezidentke život. Atentátnik bol následne spacifikovaný a zadržaný a neskôr aj jeho priateľka Brenda Uliarte. Samozrejme, podozrivé boli i ďalšie osoby. Pokiaľ ide o samotného atentátnika, Fernando Sabag Montiel sa narodil v roku 1987 v Brazílii, od roku 1993 však žil v Argentíne. Bol členom politickej skupiny „Federálna revolúcia“, ktorú označujú za pravicových extrémistov a ktorá chcela zmeniť podstatu fungovania štátu: išlo im o úplnú zmenu fungovania inštitúcií, ale tiež o vyhubenie korupcie a organizovaného zločinu. Úlohu pri atentáte mala zohrať aj atentátnikova priateľka Brenda Uliarte, ktorá bola podstatne mladšia (23 rokov). Sama však deklarovala svoju nevinu.
Od boja proti korupcii k vražde
Samozrejme, Latinská Amerika mala s prevratmi a vraždami ľavicových politikov v 20. storočí bohaté skúsenosti, a preto je na ne citlivá. Atentáty sa preto ako metódy politického boja používajú až ako posledná možnosť. Zvlášť v 21. storočí tam mocné subjekty uprednostňujú menej krvavé politické zmeny. Ide o rôzne spôsoby difamácie, predovšetkým obvinenia z korupcie. Korupcia je ako nástroj politického boja veľmi účinná, pretože v spoločnosti reálne existuje a politici majú pri nej všeobecne zlý obraz. Široké masy obvineniam ľahko uveria a potom sa dajú aj ľahko manipulovať. Vzhľadom na zložité dokazovanie korupcie masy uveria i nepresvedčivým dôkazom či konštrukciám – stačí, keď sa dostatočne často opakujú v médiách.
Takto to fungovalo i v prípade Cristiny Fernandez de Kirchner.
Naopak, keď sa rodina jej politického oponenta a „protikorupčného“ prezidenta z rokov 2015 – 2019 Maurcia Macriho objavila v zozname daňových „optimalizátorov“ Panama Papers, tak mainstreamové médiá obvinenia zľahčovali a snažili sa nejako odpútať pozornosť. Tento prístup sa stal pri veľkých kauzách v Argentíne doslova pravidlom. Podobne ako na Slovensku v prípade Roberta Fica a jeho oponentov…
Celkovo boli metódy politického boja v Argentíne podobné metódam boja proti Robertovi Ficovi v SR. Často sa nazývajú lawfare a ako nástroj na likvidáciu oponentov ich odsúdil pápež František ešte v minulom desaťročí. Ako Argentínčan sledoval to, čo sa dialo v jeho rodnej krajine, najmä nenávistnú kampaň médií, ktorá nabrala extrémne rozmery. Spomenúť možno napr. denník Clarín, ktorý v rokoch 2015 – 2019 publikoval o (vtedy opozičnej) Cristine Fernandez de Kirchner celkovo 3 357 (sic!) článkov, z toho skoro 94 % k téme korupcie. To bolo ešte oveľa viac než počas jej výkonu funkcie prezidentky! Prekvapením nebolo ani to, keď sa prevalili väzbymedzi denníkom Clarín a konkrétnymi sudcami či prokurátormi. Na Slovensku však už tiež niečo vieme o kontaktoch angažovaných novinárok a sudkýň. A podobne ako u nás, aj v Argentíne sa štátne inštitúcie zaoberali „výrobou kajúcnikov“, aj tam škandalózne zomrel v decembri 2018 po roku väzby bývalý vysoký predstaviteľ štátu (ex-minister zahraničia Hector Timmerman). Aj v Argentíne sa mediálne útočilo na generálnu prokurátorku a jej rodinu, keď bránila nezákonným postupom pri vyšetrovaní. Aj tam prišlo k pokusu o atentát na najznámejšiu osobnosť v politike…
Emócie a otázka viny
Nuž a podobne ako na Slovensku, aj v argentínskej spoločnosti sa po atentáte na viceprezidentku objavilo zdesenie nad udalosťou. Keďže išlo o nevídanú udalosť v Argentíne 21. storočia, na námestí Plaza de Mayo v Buenos Aires sa zhromažďovali veľké skupiny občanov, aby vyjadrili nesúhlas s útokom. Aktívne sa do akcií proti nenávisti zapojili odborové zväzy a ďalšie spoločenské organizácie, ale aj občania bez politických aktivít. Všetci hľadali odpoveď, ako je možné, že sa niečo také mohlo stať. Jednotlivé kroky smerujúce k atentátu pritom popísal politológ a bývalý vicepremiér Pablo Iglesias zo španielskeho hnutia Podemos už tesne po atentáte: „Mohli by sme o tom uvažovať v piatich krokoch: šíriť nenávisť a fake news cez reproduktory, ktorými sú veľké pravicové médiá; druhým krokom je dehumanizácia politického rivala; tretím je politizácia spravodlivosti a uplatňovania zákona; štvrtý krok: zapáliť oheň, až kým nezasiahne nejakú narušenú osobu; a piaty, s ktorým budeme teraz žiť, je vytvoriť bez dôkazov dojem, že si za to obeť môže sama.“
Faktom je, že v Argentíne sa protivládne sily, ktoré mali na šírení nenávisti veľký podiel, pomerne rýchlo po atentáte otriasli. Neprišlo k žiadnej sebareflexii, ani u novinárov, ani u opozičných politikov. A hoci atentát pro forma odsúdili, začali presadzovať naratív, že zodpovednosť za útok nesie aj samotná viceprezidentka a jej okolie. Veď oni predsa tiež šírili nenávisť. Ďalšou stopou bolo poukazovanie na to, že o bezpečnosť viceprezidentky sa staral veľký policajný aparát a práve ten zlyhal… Do vytvárania falošných stôp pri argentínskom atentáte za zapojili aj zahraničné médiá. Spomínaný Pablo Iglesias to znechutene komentoval takto: „V španielskej televízii vidíme, ako pravicové talkshow bagatelizujú dôležitosť útoku, hovoria, že to nie je jasné, hovoria o divadle a je na nich badateľný aj nervózny smiech.“ Zahraničné pokusy bagatelizovať atentát alebo ho aspoň pripísať samotnej obeti, sa objavili aj v prípade útoku z Handlovej. Zvlášť treba uviesť škandalózne vystúpenie novinárky BBC na tlačovej konferencii ministrov Róberta Kaliňáka a Matúša Šutaj Eštóka. Aspoň že jej ministri poskytli primeranú odpoveď… Vzhľadom na argentínsku skúsenosť a na posledné vyjadrenia novinárov na Slovensku možno tiež predpokladať, že agresivita médií voči vládnym politikom ani po atentáte neklesne. Mainstreamové médiá svoju „bublinu“ zrejme dokážu presvedčiť, že atentátnik bol niečo ako člen Slovenských brancov alebo dokonca matičiar a za streľbu si vlastne môže Fico sám svojou nenávisťou. Takže ich „bublina“ zostane slušná a čistá…
Slovenskí novinári a „rozprávkari“
Aj na Slovensku mali na šírenie nenávisti proti Robertovi Ficovi kľúčový dopad rôzne novinové články a dezinformácie o jeho údajnej korupcii. Určité podozrenia síce možno brať vážne, avšak najmä angažované romány manipulatívnym spôsobom podsúvali nepravdivé verzie o trestnej činnosti Roberta Fica a ľudí z jeho okolia. Jeden taký film sa objavil v kinách tesne pred parlamentnými voľbami 2020 a zjavne ich ovplyvnil. Samozrejme, trestné konania z minulých rokov ukázali, že verzie prezentované v daných dielach boli nepravdivé a niekedy až absurdné. S dnešnými znalosťami môžeme tvrdiť, že išlo o „rozprávky pre dospelých“, ktoré mali za cieľ jasne identifikovať dobro a zlo (zlo predstavovali Robert Fico a spol.) Autorov diel nevyviňuje ani to, keď tvrdili, že išlo iba o diela „inšpirované skutočnosťou“, ani to, keď namiesto mien používali prezývky. Tie si totiž čitateľ/divák dokázal jasne spojiť s konkrétnymi politikmi (Bobo, Kali, a pod.) Veci nepomohlo ani to, že „dôveryhodnosť“ takých románov pomáhali šíriť aj konkrétne štátne orgány, napr. polícia, ktorá na propagáciu jedného románu poskytla policajné vozidlo, v ktorom odvážali do väzby Róberta Kaliňáka.
Propaganda novinárskych článkov či literárnych a filmových diel s naratívom boja proti korupcii, zosobnenej Robertom Ficom, dokázala sfanatizovať naozaj veľké množstvo ľudí. Pre väčšinu čitateľov bolo ťažké kompetentne hodnotiť zdĺhavé a nudné trestné procesy alebo posudzovať vzájomne protirečivé dôkazy. Jednoduchšie bolo prijať románovú verziu, kde všetko do seba zapadá, zlo má jasnú štruktúru a na jeho čele stojí „padre“. A keď súdy rozhodli inak než znel naratív „trestno-právnej rozprávky“, tak museli byť skorumpované. Nemálo ľudí potom zahorelo „spravodlivým hnevom“, ktorý ich oprávňoval, aby v tejto skorumpovanej krajine zobrali spravodlivosť do vlastných rúk… Pre pochopenie nebezpečnosti podobných diel si skúsme predstaviť, čo by sa stalo, keby niekto napísal alebo dokonca sfilmoval román „inšpirovaný skutočnosťou“ o tom, že atentát na premiéra SR pripravovali cudzie tajné služby s pomocou prezidentského paláca. Zapojil by do toho všetkých politických odporcov, od médií cez mimovládky až po „umeleckých kolegov“ atentátnika. A následne by niekto naozaj strieľal na prezidentku…
Extrémizmus v boji dobra a zla
Samozrejme to, že samotný páchateľ atentátu v Handlovej bol angažovaný umelec – básnik, nie je dôkazom viny všetkých angažovaných umelcov či novinárov. Avšak aj oni by sa mali zamyslieť. Umelci vo svojej tvorivej činnosti využívajú emócie a často majú tendenciu vnímať svet čierno-bielo ako boj dobra a zla. Mimochodom, jeden „umelec“ kvôli tomu spôsobil i najväčšiu katastrofu 20. storočia… Celkovo, jednotlivci by svoje čierno-biele videnie sveta nemali prenášať do politiky a mali prejavovať opatrnejšie aj svoje emócie. Napr. od vyjadrenia „Nenávidím ministerku“ nie je k streľbe na premiéra až tak ďaleko. V politike pritom nie sú veci čierno-biele a fyzickou likvidáciou konkrétnej osoby sa štrukturálne problémy neodstránia. Samozrejme, umelcov a novinárov k zapájaniu do politiky často lákajú oligarchické skupiny, ktoré chcú využiť ich potenciál. Aj v Latinskej Amerike oligarchia financuje tamojších filmárov, ktorí vo svojich dielach vytvárajú „krstných otcov korupcie“ z ľavicových politikov, bojujúcich za štátnu suverenitu. Je najvyšší čas, aby sa umelecká obec i v SR celkovo menej angažovala v politike a viac myslela na diváka, ktorý môže byť aj Ficovým voličom. A štátne orgány by si zasa mali uvedomiť, že skutočný politický extrémizmus predstavujú tí, ktorí všade vidia boj absolútneho dobra a absolútneho zla; a potom idú „absolútne zlo“ zlikvidovať.
Publikované so súhlasom autora
Zdroj: noveslovo.eu
