V 20. storočí si lekári mysleli, že majú odpoveď na všetky duševné problémy. Zatiaľ čo vojna zanechávala stopy na duši, lobotómia sa stala jedným z najkontroverznejších „prelomov“ medicíny. Ale nešlo o žiadny moderný zázrak. Naopak, išlo o krvavú históriu plnú experimentov a neetických zákrokov, ktoré sa vykonávali aj na úplne nevinných ľuďoch. Tu je príbeh jednej z najtemnejších kapitol medicíny!
Začalo to vo Švajčiarsku
Začnime hneď s Gottliebom Burckhardtom, lekárom zo švajčiarskej psychiatrickej liečebne, ktorý bol veľkým fanúšikom práce psychiatra Friedricha Golza. Burckhardt si všimol, že Golz mal svojskú metódu, ako upokojovať besných psov: chirurgicky im odstránil určité časti mozgu. V roku 1892 s Burckhardt povedal – čo je dobré pre psov, musí byť dobré aj pre ľudí a rozhodol vykonať podobný zákrok u šiestich svojich pacientov. Podľa záznamov boli pacienti pred operáciou nepokojní a často mali halucinácie. Lekár videl riešenie v odstránení kúska mozgovej kôry. Učinil tak, no dvaja pacienti zomreli. Burckhardt však napriek tomu označil výsledok za „uspokojivý“.
Umlčal si pacientov navždy? Nobelovka ťa neminie!
Keď sa v tridsiatych rokoch minulého storočia duševné choroby stali v nemocniciach bežným javom, známy portugalský neurológ Egas Moniz si zaumienil chopiť sa „dobre overených“ praktík pána Burchardta a rovnakým spôsobom pomôcť svojim pacientom. Moniz svojim pacientom so schizofréniou „pomáhal“ tak, že pacientovi priložil do kútika oka hrot sekáčika, dobre miereným úderom kladiva prerazil lebku a potom hrotom otočil, aby narušil spojenie medzi predným lalokom a zvyškom mozgu. Podľa niektorých zdrojov dokonca do mozgu nalial aj alkohol, aby úplne zničil mozgové tkanivo.
V tom čase boli ale psychiatrické kliniky plné. Na začiatku druhej svetovej vojny liečilo v psychiatrických liečebniach viac ako štyristotisíc ľudí, a tak každý nový prostriedok liečby bol vítaný. Monizova praktika zvaná „lobotómia“ sa rozšírila natoľko, že len v Spojených štátoch bolo len v roku 1949 lobotomizovaných 5000 ľudí. A v tom istom roku dostal Moniz za takýto prevratný objav Nobelovu cenu za medicínu… Pritom zákrok sa aplikoval aj na dvanásťročných deťoch, ktoré vykazovali námesačnosť alebo nespavosť. Medicínsky zázrak viedol k trvalým následkom a komu sa podarilo prežiť, dožil zvyšok života vo vegetatívnom stave. A napriek tomu sa tento „liečebný zázrak“ ďalej vykonával. A kto bol na jeho čele? Walter Freeman.
Walter Freeman: Lobotómia ako „show“
Freeman si zo svojej kariéry spravil cirkus, a to napriek skutočnosti, že nemal žiadne formálne chirurgické vzdelanie.. Mnohé operácie vykonal v prítomnosti novinárov a divákov, niektoré trvali len 10 minút a často sa vykonávali v nesterilných podmienkach – na motelovej izbe. Sám sa chválil, že za deň dokáže zoperovať aj 20 pacientov. Na znak svojej slávy si vytvoril špeciálny „Lobotomobil“ – dodávku, v ktorej vykonával operácie. nakoniec vykonal asi 4000 lobotomických zákrokov, často dokonca bez súhlasu pacientov, stačilo len, že sa niekto nepozdával príbuzným. Keďže však svojou praxou Freeman dostal stovky ľudí na druhý svet, v roku 1967 mu zakázali činnosť. Tento usmievavý dedko však nikdy nemusel brať za svoje činy zodpovednosť.
Prípad Rosemary Kennedy: Krutý osud dcéry slávneho otca
Lobotómia sa však nedotkla len bežných ľudí. Medzi jej obeťami sa ocitla aj sestra amerického prezidenta, 23-ročná Rosemary Kennedyová. Jej otec sa na ňu sťažoval, že je „impulzívna a prostoreká“, a tak sa v roku 1941 rozhodol pre drastické riešenie. Lobotómia. Po zákroku sa však z Rosemary stala mentálne zaostalá žena, ktorá sa nevedela pohybovať ani rozprávať. Prostorekosť ju tak navždy prešla. Je iste prekvapujúce, že z „prekliatej“ Kennedyovej rodiny sa nakoniec dožila takmer azda najvyššieho veku. Po viac ako šiestich desaťročiach v sanatóriu zomrela prirodzenou smrťou vo veku 86 rokov…
Autor: Marek Kurta
