Slávny politik, rečník a filozof Marcus Tullius Cicero (106-43 p.n.l.) sa narodil v malom mestečku Arpinum (dnes Arpino). Jeho meno pochádza z latinského označenia pre cícer. Antický historik Plutarchos, od ktorého máme o Ciceronovi všetky informácie, vysvetlil, že toto meno bolo pôvodne dané jednému z Ciceronových predkov, ktorý mal na špičke nosa rázštep pripomínajúci cícer.
Napriek skromným začiatkom sa Ciceronovi podarilo prepracovať medzi špičky rímskej politiky. Ako mladý poslaný do školy v Ríme a určitý čas strávil aj v Grécku, čo bolo považované za neoddeliteľnú súčasť vysokoškolského vzdelania. V Grécku sa venoval štúdiu rétoriky a filozofie, vďaka čomu si získal vynikajúcu povesť ako rečník, filozof a spisovateľ. Po návrate do Ríma pracoval ako právnik a vstúpil do politiky. Napriek tomu, že nepochádzal z bohatej a významnej rodiny, dosiahol rýchlu kariéru. V jednom zo svojich listov Cicero spomína, že najvznešenejšie rodiny by nikdy nezniesli, aby „nový človek“ bez šľachtického pôvodu dosiahol tak vysoké postavenie. A tak to aj dopadlo.
Nezávislý muž vo svete elity
Cicero sa stal konzulom v roku 63 p.n.l. a hneď sa ocitol v boji proti Catilinovi, vodcovi povstania. Po Catilinovej porážke bol Cicero oslavovaný ako záchranca Ríma. Napriek svojmu pôvodu z „nových“ mužov, teda bez aristokratického pozadia, sa Cicero stal uznávaným vodcom. Lenže keď vzrástla Caesarova moc, Cicero bol odsunutý nabok. Nepáčila sa mu Caesarov štýl politiky diktatúry, ale neodvážil sa otvorene oponovať novému vodcovi. Cicero sa utiahol do svojej vily a svojich kníh.
Nepokoj po Caesarovej vražde
Rok 44 p.n.l., na marcove Idy, priniesol šokujúcu vraždu Julia Caesara. Cicero sa na sprisahaní nezúčastnil, no niet pochýb o tom, že vraždu privítal. Stal sa na niekoľko mesiacov vodcom rímskeho štátu. Avšak rímske impérium sa zmietalo v chaose a začal sa krvavý boj o moc. Julius Caesar vymenoval za svojho dediča mladého Octaviana, ktorého Cicero podporoval, avšak nenávidel Marca Antonia, ktorý po nastolení poriadku rok po Caesarovej vražde spolu s Octavianom a Lepidom začal vládnuť v triumviráte. Všetci traja z triumvirátu sa teraz spoločne obrátili na iných nepriateľov. Tri dni spolu rokovali o tom, ktorí Rimania by mali byť zapísaní na zoznam smrti, aby sa Rím uchránil od prípadných ďalších nepokojov. Antonius požadoval, aby tam bolo napísané Ciceronovo meno, inak nebude vôbec diskutovať. Podľa niektorých správ sa Octavianus dva dni snažil zachrániť Ciceronov život. Octavianus však nakoniec tlaku neodolal.
Zrada a pád
Cicero sa tak ocitol na zozname smrti. Bol práve na svojom statku v Tusculum, keď sa dozvedel túto smrtonosnú správu. Spolu s bratom Quintusom sa rozhodol utiecť do Astury, vidieckeho sídla, ktoré vlastnil na pobreží. Odtiaľ sa pokúsili dostať k Brutovi v Macedónii. Nevedeli však, že Brutus, jeden z Caesarových vrahov, už bol porazený.
Obaja bratia sa viezli po ceste v nosidlách, ktoré niesli otroci. Zrazu si Quintus uvedomil, že ani jeden z nich nemá dostatok peňazí. Navrhol, aby Cicero pokračoval v ceste sám, zatiaľ čo on sa vráti po peniaze a ďalšie potrebné veci a potom ho dobehne. Bratia sa objali a so slzami v očiach sa rozlúčili. Krátko nato však Quintusa zradili jeho vlastní otroci. Muži, ktorých poslal Antonius, zavraždili Quintusa aj jeho syna.
Cicero pokračoval do Astury, kde našiel loď, ktorá ho mala odviezť do Macedónie. Po prestávke, keď posádka chcela pokračovať v plavbe, Cicero vystúpil na breh. Grécky historik Plutarchos píše, že to mohlo byť kvôli jeho obavám z dlhej plavby. Mohlo to však byť aj tým, že Cicero stále v hĺbke duše dôveroval Octavianovi.
Zlé znamenie: havrany
Cicero sa vydal na cestu späť do Ríma, no opäť si to rozmyslel a vrátil sa do Astury, kde podľa Plutarcha strávil bezsennú noc. Premýšľal o strašných a zúfalých plánoch. Jedným z nich bolo tajne sa vkradnúť do Octavianovho domu, spáchať tam samovraždu pri jeho krbe a potom ho strašiť ako duch. Avšak strach z odhalenia a mučenia mu zabránil tieto plány uskutočniť.
Nakoniec sa Cicero nechal otrokami prepraviť po mori do Caiety, kde mal ďalšiu vilu. Na tomto mieste sa nachádzalo aj malé chrámové zasvätené bohovi Apollónovi, priamo pri pobreží. Z kaplnky vzlietlo kŕdeľ havranov, ktorí s krikom a hlukom preleteli nad vodou k Cicerovej lodi. Havrani sa usadili na rámoch lodného sťažňa, kde niektorí kŕkali, zatiaľ čo iní začali klovať do sťažňa. Posádka to považovala za veľmi zlé znamenie.
Cicero vystúpil na breh a neskôr si ľahol vo vile spať. Havrani sa však usadili v otvorenom okne a robili veľký hluk. Jeden z nich priletel k posteli, uchopil Cicerov plášť, ktorý mal prehodený cez hlavu, a stiahol mu ho z tváre. Otroci, ktorí to videli, začali byť znepokojení. Vzali vyčerpaného Cicera, posadili ho do nosidiel a ponáhľali sa s ním smerom k moru. Písal sa 7. december roku 43 pred Kristom a bol to posledný Ciceronov deň.
Neodvratný koniec
Vtedy totiž prišli vyslaní vrahovia, ktorí boli dvaja dôstojníci – centurion Herennius a vojenský tribun Popillius – spolu s niekoľkými vojakmi. Našli dvere do vily zamknuté, a tak ich vylomili. Nenašli Cicerona a sluhovia povedali, že nič nevedia. Potom mladý oslobodený otrok menom Fiologos ukázal na nosidlá, ktoré sa niesli cez zarastené a tienisté chodníky parku smerom k moru.
Popillius sa rýchlo ponáhľal obsadiť východy s niektorými zo svojich nasledovníkov. Herennius zatiaľ prebehol cez park. Keď to Cicero uvidel, dal sluhom príkaz okamžite položiť nosidlá. Sadol si sám, s bradou opretou o ľavú ruku. Jeho tvár bola zničená, akoby zaprášená a dlhšie neoholená sa, vlasy mal rozcuchané. Vtedy prišli najatí zabijaci. Pozeral sa im priamo do očí.
„Bol to strašný pohľad,“ píše autor Plutarchos, „strašný pohľad, ktorý spôsobil, že väčšina ľudí si zakryla tvár, keď Herennius zasadil Ciceronovi smrteľný úder.“ Posledné slová veľké rečníka boli: „Na tom, čo sa chystáte urobiť, nie je nič dobré, ale snažte sa ma aspoň dobre zabiť.“
Svojím katom sa ešte stihol ukloniť a už počul zvuk meča. Herrenius mu oddelil hlavu od tela a potom odsekol aj ruky – taký bol príkaz Marca Antonia. Tieto vražedné „trofeje“ boli dopravené do Ríma, kde ich pribili na rečnícku tribúnu v senáte. Do Ciceronovho jazyka zatĺkli klinec, aby bolo všetkým jasné, že mávať ostré reči sa nevypláca. Najmä ak sú smerované osobu, ktorá má práve moc. Nenávisť bola taká veľká, že dokonca i manželka Marca Antonia Fulvia (mimochodom prvá nemytologická žena, ktorá sa objavila na rímskej minci) prišla k hlave, vytiahla si sponku z vlasov a začala do jazyka nepríčetne bodať.
Dedičstvo Cicerovej tragédie
Cicerova smrť bola symbolom krutosti politických intríg v starovekom Ríme. Jeho život a smrť ukazujú, ako často moc a ambície vedú k tragickým osudom. Tento úžasný rečník a mysliteľ zostáva v pamäti ako obeť boja o moc, ktorý otriasol samotnými základmi Ríma.
Bol majstrom jazyka a formoval latinčinu ako nikto iný. Cicero napísal nielen mnoho svojich rečí, ale aj knihy o umení reči. Vzdelaní ľudia v EURópe písali po latinsky viac ako tisíc rokov po jeho smrti. Hovorí sa však, že takmer každý spisovateľ, ktorý písal po latinsky, sa snažil písať ako on – a tí, ktorí nechceli napodobňovať jeho štýl, sa museli naučiť písať úplne iným spôsobom. Cicero tak ostáva synonymom noblesnej latinčiny.
Jeho najznámejšie výroky:
- „Cui bono?“, teda „V čí prospech? – dodnes sa používa v práve a politike na odhalenie motivácie
- Nie sme tu len pre seba samých.
- Múdrosť neslobodno len získavať, ale treba ju aj využiť.
- To najobsiahlejšie zo všetkých umení, umenie dobre žiť, sa naučíte viac v živote, ako v knihách.
- „Dum spiro, spero“, teda Kým dýcham, dúfam, dnes sa často používa ako Kým žijem, dúfam.
Zaujíma vás niečo o smrti Ceasara,. ktorá bola plná neuveriteľných náhod? Čítajte tu. Alebo o šokujúcej smrti otca tragédie Aischyla? Potom kliknite tu.
Autor: Marek Kurta
