Predstavte si epidémiu tak šialenú, že vám pomaly zhnije nos, vyrastú vám na tvári hrče ako z hororu a po rokoch tichej agónie skončíte v útulku pre šialencov, slepí, dementní, bez mena aj dôstojnosti. Vítajte vo svete syfilisu – najbizarnejšej pohlavne prenosnej choroby, ktorá v 15. storočí vyvalila dvere dejín a usadila sa v Európe ako nezvaný hosť na veľmi dlhý čas.
Keď prišla „Veľká kiahňa“
Rok 1495: Európa sa ešte nestihla spamätať z Čiernej smrti a už je tu nová hrozba – síce pomalšia, ale o to nechutnejšia. Syfilis. Vtedy ešte známy ako „veľká kiahňa“ (The Great Pox), začal svoju púť telami a posteľami celého kontinentu.
Nemecký lekár Joseph Grünpeck, ktorý mal tú „česť“ ochorieť ako jeden z prvých, napísal, že „nič tak hrozné a odporné ešte na tejto Zemi nebolo známe“. A nepreháňal.
Choroba, ktorá predstierala, že je niečo iné
Syfilis bol dokonalý podvodník. Po krátkom vášnivom kontakte (áno, väčšinou išlo o kontakt sexuálneho charakteru), sa objavila nenápadná bezbolestná ranka. Človek si pomyslel: „Hmm, to nič nie je,“ a pokračoval v živote. Ale choroba iba číhala.
Nasledovali vyrážky, bolesť hlavy, uzliny, a neskôr hnisajúce vredy, z ktorých sa šíril zápach, že aj stredovekému smetiarovi obracalo žalúdok. Ulrich von Hutten, básnik a šľachtic, opísal tieto vredy ako „žaluďom podobné výrastky, z ktorých vytiekala taká smradľavá tekutina, že kto ju zacítil, myslel si, že je okamžite nakazený“. Ulrich to samozrejme neprežil.
Šokujúce finále: rozpad tela, duše aj nosa
Tretie štádium choroby – to bola hororová show. Objavili sa nádorovité výrastky, ktoré požierali kožu a kosti. Nosy mizli, tváre sa prepadávali, srdcia zlyhávali a mozgy sa menili na kašu. Syfilitici končili ako šialenci, blúzniaci v tmavých kútikoch ústavov, kde sa nikto nepýtal na príčinu. Všetci vedeli.
Kto za to môže? Všetci okrem nás!
Kto by sa k tomuto odpudivému „vynálezu“ hlásil? Všetky národy preto nazvali novú ničivú chorobu podľa svojho nepriateľa. Prvotný názov bol „francúzska choroba“, pretože prvýkrát bol zdokumentovaný v roku 1495 počas francúzskej invázie v Neapole. Francúzi ale o takýto primát vôbec nestáli a z rozšírenia syfilisu obvinili práve Neapolčanov a tak chorobu na oplátku nazvali „neapolská choroba“. Nebolo im to však veľmi platné, pretože Angličania aj Nemci ostali pri „francúzskej chorobe“. Holanďania ju zas nazývali „španielska choroba“, Rusi „poľská choroba“ a Poliaci „ruská choroba“. Nakoniec to celé zovšeobecnili Turci, keď syfilis nazvali „choroba kresťanov“.
Odkiaľ sa to vzalo?
Nikto nevie, odkiaľ sa odporná nemoc vyznačujúca sa praskajúcimi pľuzgiermi rozosiatymi po celom tele vlastne vzala, veľa stôp ale smeruje ku Kolumbovým zámorským objavom, keďže sa preukázalo, že medzi domorodými národmi Ameriky sa syfilis vyskytoval ešte pred príchodom Európanov. Iní tvrdia, že tu bol dávno, len sa tváril ako lepra. Dnes je to stále predmetom vedeckého ping-pongu.
Poézia v službách pľuzgierov
Slovo syfilis pochádza z básne. Áno, čítate správne. V roku 1530 napísal Girolamo Fracastoro epos Syphilis sive morbus gallicus, kde opisuje, ako božstvo potrestá pastiera menom Syphilus za neúctu. A svet mal nový názov pre starý problém.
Keď sa syfilis udomácni
Ako roky plynuli, syfilis sa „skrotil“ – stal sa menej smrtiacim, ale zato zákerným. V 18. storočí ho mal podľa odhadov každý piaty Londýnčan do 35-tky. Najmä ženy na okraji spoločnosti a prostitútky boli zraniteľné. Ale aj mocní muži si „niečo priniesli domov“, a tak sa choroba šírila ďalej – do manželstiev, do kolísok, do generácií.
Morálne fiasko
Syfilis nebol len biologická tragédia, ale aj spoločenský rozsudok. Keďže sa šíril pohlavným stykom, stal sa symbolom hriechu, neviazanosti a Božieho trestu. V umení sa z neho stal vizuálny šrám na postavách – znak ich úpadku. William Hogarth vo svojej sérii Cesta pobehlice ukazuje mladú dedinskú dievčinu, ako ju syfilis zmení z nevinného dievčaťa na trosku umierajúcu v špine a hanbe.
Záver (alebo čiarka pred penicilínom)
Syfilis bol po stáročia tichý kat. Plazil sa pod kožou, skrýval sa v duši a zanechával jazvy na telách aj v spoločnosti. Až v 20. storočí, vďaka objavu penicilínu, dostali lekári konečne do rúk účinný bič na túto plazivú pohromu.
Ale dovtedy – to bola jazda. Krvavá, hnisavá, smradľavá a nezabudnuteľná.
Autor: Marek Kurta
