Predstavte si situáciu: celý svet sa trasie strachom pred vojenskou mocou jedného muža, jeho armády sú nezastaviteľné a štáty Európy sa navzájom radia, ako reagovať… a Napoleon? Ten len kľudne krúti gombíkmi na kabátci a nikdy formálne nevysloví magické slovíčko „vyhlasujem vojnu“.
Kto potrebuje papier, keď máte húževnatosť?
Ak ste si mysleli, že vojna začína podpisom oficiálneho vyhlásenia, zabudnite! Napoleonova stratégia bola jednoduchá: keď sa niekto pokúsi zaútočiť alebo ohroziť jeho ambície, on „len“ prešiel do ofenzívy. Ako keby hovoril: „Aha, že vy chcete vojnu? Super, ja začnem skôr, než stihnete povedať ‘bitka’!“
V priebehu 12 rokov (1803 – 1815) sa Francúzsko stalo terčom siedmich medzinárodných koalícií európskych mocností, odhodlaných izolovať a rozložiť francúzsky štát za narušenie status quo európskej politiky, ktoré sa po francúzskej revolúcii ocitlo v chaose. Všetkých sedem vojen bolo vyhlásených Francúzsku, nie ním.
Rýchlosť nad byrokraciou
Je zábavné si predstaviť generálov a kráľov, ako nervózne čakajú pri stole s pergamenmi: „Počkaj, počkaj, musíme dostať pečiatku! Vyhlásime vojnu podľa protokolu!“ A Napoleon? Ten už má polovicu Európy pod kontrolou, zatiaľ čo ostatní sa hádajú, či si vziať do ruky pero alebo megafón. A čo invázia do Ruska? Nie, ani tu Napoleon vojnu nevyhlásil. V knihe Franceshiho a Weidera Vojny proti Napoleonovi: Vyvracanie mýtu o napoleonských vojnách sa píše: „Invázia do Ruska v júni 1812 bola neochotnou reakciou na ultimátum cára Alexandra z apríla 1812, ktoré „fakticky, ak nie právne“, zaviedlo stav nepriateľstva medzi oboma ríšami.“
Výsledok? Európa v panike
Táto „bezpapierová“ stratégia vysvetľuje, prečo jeho vojny boli tak rýchle a prekvapujúce. Zatiaľ čo ostatní vládci čítali články o diplomatických procedúrach, Napoleon už dobyl mestá, vytvoril nové satelitné štáty a šikovne si krátil čas tak, že si píše denník alebo objednáva obľúbený dezert – francúzske palacinky, samozrejme. A hoci jeho zostavenie Grande Armée (v tom čase najväčšej stálej armády) určite nie je dobrým príkladom pre jeho mierotvornú reputáciu, rovnako ako jeho bezprecedentná invázia do Ruska, jeho motiváciou bola údajne ochrana vlasti. Aspoň takto si to sám zdôvodnil.
Záver: Majster prekvapenia
Takže nabudúce, keď budete počuť o vojenských stratégiách, nezabudnite: nemusíte vždy oficiálne vyhlásiť vojnu, stačí byť Napoleon. Stačí byť rýchly, prefíkaný a mať a samozrejme, trošku šťastia, aby vás nepriatelia brali vážne – aj keď formálne nič nepodpíšete.
Tento príbeh však je treba rozhodne brať z nadsádzkou. Ani samotný Hitler dlho, až do decembra 1941, teda dva roky po začiatku druhej svetovej vojny, nikdy nikomu nevyhlásil vojnu. Až potom tak učinil voči Spojeným štátom. A nemáme ho preto za mierotvorcu.
Autor: Marek Kurta
