Niekedy si ani neuvedomujeme, aký dôležitý prvok je v našich životoch element náhody alebo šťastia. Veď náhoda nás sprevádza celý život, hoci, priznajme si, nie vždy najšťastnejšia. Niekedy o našich životoch rozhoduje naozaj len sekundy. Či už sa rozhodneme vykročiť z domu o pár sekúnd neskôr, pretože sa ešte vrátime skontrolovať sporák, následkom čoho nestihneme autobus, neprídeme na dôležitú schôdzku a prídeme napríklad o lukratívnu prácu alebo nejakú životnú šancu. Obraz náhody veľmi dobre opísala Edith Piaf: „Celý náš život je zhlukom náhod, šťastných či nešťastných, proti ktorým je ľudská vôľa takmer bezmocná.“ Čiže presne to naše známe: „Človek mieni, Pán Boh mení.“ A rovnako tak mnoho zaujímavých historických udalostí sa odohralo len po zvláštnom zhluku neúmyselných alebo inak myslených činov. Caesarova smrť je priam výstavným kúskom v tejto charakteristike.
Za smrťou slávneho vojvodcu a štátnika stojí skutočne sled náhod a nesprávnych momentálnych rozhodnutí. Dá sa povedať, že je až prapodivné, že to sprisahancom, ktorí sa na neho v osudový deň 15. marca 44 pred Kristom pripravili, vôbec vyšlo.
V tento deň Caesar vlastne nemal ani v úmysle vôbec vyjsť z domu. Hoci bolo naplánované rokovanie senátu, rozhodol sa ostať vo svojej vile. Nielen že sa už večer predtým necítil veľmi dobre, ale sprevádzali ho k tomu i nepríjemné znamenia. A Rimania prikladali znameniam a veštbám veľký význam. Caesar bol však trochu racionálnejšej povahy, no túto prednosť by v ten deň určite vymenil za stonásobnú poverčivosť.
Pred Caesarovou smrťou bolo pozorovaných viacero nadprirodzených varovaní, pre Rimanov dôležitých, pre nás už úsmevných. Jeho kone sa bez príčiny nechceli pásť a vraj „ronili mnohé slzy“. To neznie ako varovanie. Veď nažranému koňovi sa nemusí chcieť jesť a alergia či prach vedia urobiť v očiach oštaru. Konkrétnejší bol ale Spurrina. Bol to haruspex, teda veštec z vnútorností obetných zvierat. Nebolo to práve najvoňavejšie zamestnanie, ale vraj vynášalo. Mesiac pre smrťou ho navštívil Caesar pýtajúc sa ho na svoj osud. Spurrina ho po intenzívnom tranze spôsobenom ovčími črevami informoval, že je vo veľkom nebezpečí, ktoré nepresiahne dátum 15. marec. V predvečer atentátu navštívil Caesar i divadlo, do ktorého vletel malý vtáčik značky oriešok s vavrínovou vetvičkou v zobáku, ktorý bol pred jeho očami roztrhaný dravými vtákmi. Vavrín bol v Ríme znakom vládcu a tak u Caesara vzbudila táto udalosť isté znepokojenie.
Toľko k viac menej iracionálnym výstrahám. O niečo výraznejšia výstraha prišlo ráno od jeho ženy Calpurnie. Tá mala veľmi škaredý sen, v ktorom videla, „ako sa zrútil štít domu a ako je jej manžel dobodaný v jej náručí“. Hoci Caesar stále nedbal na podobné výmysly, predsa ju len uposlúchol a sľúbil, že v ten deň pre jej pokoj v duši ostane doma. Pred zasadnutím senátu sa sprisahanci dozvedeli túto nepríjemnú správu – Caesar sa na miesto činu ani nedostaví. Toľko námahy si dali, toľko pokútnych dohôd muselo padnúť a teraz keď sú pripravení, obeť nikde. Počiatočné sklamanie začali riešiť konštruktívne. Predsa len musíme toho Caesara do senátu nejak dostať! Dohodli sa, že pošlú pre neho jeho najobľúbenejšieho senátora Decima, s ktorým práve večer predtým povečeral.
Keď Decimus vstúpil do jeho drahej vily, plán mal už pripravený. Vedel, že najlepšia taktika je mocnárom polichotiť, teda ľudovo povedané, vopchať sa čo najhlbšie do zadnej časti tela. S veľkou úctou Caesarovi dohováral, že senátori sú bez neho bezradní, nemôžu takto zasadnúť a predsa že nedá prednosť babským rečiam pred dôležitými štátnymi rozhodnutiami. K tomu mu akoby letmo len pošepol, že v tomto prípade je navyše jeho prítomnosť viac než nevyhnutná, pretože sa senát tajne dohodol udeliť mu kráľovský titul pre mimoitalské dŕžavy. Ak ale už nástojí na tom, že nemajú zasadať vôbec, nech obetuje minútku zo svojho vzácneho času a príde aspoň osobne oznámiť senátorom, že sa rokovanie odkladá. Caesar vedomý si svojej dôležitosti a potvrdenej malosti zástupcov ľudu sa napokon nechal zlomiť. Dostal ale ešte jednu šancu na záchranu. Vlastne minimálne dve.
Keď Caesar nasadol na svoje nosidlá a nechal sa odniesť na neďalekú cestu do senátu, len chvíľu potom dobehol k jeho domu jeden verný otrok. Na uliciach Ríma sa dopočul to, o čom už aj vrany krákali, že sa niečo proti nemu chystá. Svojho pána však už nezastihol. Rímsky vládca tak nič netušiac pokračoval na svojej ceste do senátu. Všade ho obklopovali ľudia, ktorí takto mali možnosť nielen vidieť najväčšieho muža republiky, ale ho aj o niečo poprosiť či požiadať. Jedným z ľudí, ktorý stál neďaleko bol aj spomínaný veštec, u ktorého sa Caesar sám zastavil a sarkasticky poznamenal: „Spurinna, tak čo je s tvojou veštbou, veď marcové idy už nadišli!“ Na to mu veštec odvetil: „Ale ešte neprešli…“ Medzi rôznymi žiadateľmi sa náhle objavil aj grécky učenec Artemidorus z Knidu. Podáva mu zvitok, pričom ho naliehavo žiada, aby si ho okamžite prečítal, pretože obsahuje závažné informácie. Caesar sa len usmeje, poďakuje a zvitok zasunie do tógy, aby sa zbytočne nezdržiaval. Neodkladné povinnosti chcel mať čo najskôr za sebou. Bola to jeho posledná možnosť, ako sa vrátiť domov s celou kožou. Artemidoros bol totiž blízkym priateľom Bruta, dozvedel sa o chystanej zrade a v liste vojvodcu varuje pred sprisahaním. Napriek niekoľkým znameniam a varovaniam sa Caesar predsa len dostavil na miesto čin, kde ho už senátori vítali na znak úcty zdvihnutou pravicou.
Keď sa uvelebil vo svojom zlatom kresle, obstúpili ho sprisahanci pod zámienkou, že ho chcú o niečo požiadať. Jeden z nich menom Tullius Cimber mu náhle strhol z pliec tógu, na čo Caesar pobúrene zvolal. „To je násilie.“ Takmer nestihol vetu dopovedať, keď mu zozadu vbodol dýku pod krk senátor Servillius Casca. Caesar sa dokázal ešte tomuto útoku ubrániť tým, že náhlym otočením stihol ešte Cascu bodnúť rydlom do oka. Ale to bola posledná márna obrana. Nasledovalo ďalších 22 padajúcich rán na Caesarovo telo zo všetkých strán, pár rezných pozdravov si besní útočníci uštedrili i navzájom. Keď dokončili svoje dielo a Caesar ležal nehybne na dlážke, chceli prehovoriť k zvyšku senátorov, lenže tí sa medzičasom rozpŕchli. Potom vyšli von a chceli si získať na svoju stranu ľud, lenže ten vôbec na ich oslavné výkriky, že zabili tyrana nereagoval. Upustili teda od pôvodného zámeru hodiť Caesarovu mŕtvolu do Tiberu a sami sa pobrali kade ľahšie vediac, že sa dostali do problémov.
Mŕtvy Julius ležal pod Pompeiovou sochou až do večera, až potom sa odvážili jeho otroci odviesť ho domov. Po obhliadke lekár konštatoval, že smrť nastala vykrvácaním, pretože len jedna rana bola smrteľná a že pri včasnej pomoci by snáď mohol aj žiť. A určite by žil, ak by si prečítal Artemidorov list, ktorý ostal v zakrvavenej tóge nehybného tela. Vďaka spleti osudných rozhodnutí i náhod si po Caesara prišla smrť skôr, než nevyhnutne musela.
Ešte väčší šok ako samotná násilná smrť Caesara však spôsobil jeho závet. Keď sa začali čítať mená jeho dedičov a padali mená za menom, dav v ohromení počúval, že ide väčšinou o mená jeho vlastných vrahov. A týchto Caesar označil vrelými slovami ako „čestných mužov“…
Autor: Marek Kurta
