V horúcom lete roku 1858 sa zápach ľudských výkalov stúpajúci z Temže stal neznesiteľným – dokonca aj pre britských politikov v novopostavenom parlamente. Tí, ktorí neutiekli na vidiek, si museli pritiskať vreckovky k nosu a urýchlene súhlasili, že s touto „diabolskou vôňou“ treba niečo urobiť.
Temža ako stoková žila impéria
Temža, kedysi ospevovaná básnikmi, slúžila po stáročia ako miesto, kam sa vylieval odpad – ľudský, zvierací aj priemyselný. Ako sa populácia Londýna medzi rokmi 1800 a 1850 viac než zdvojnásobila, odpad sa hromadil a smrdelo to čoraz horšie. Namiesto kanalizačného systému boli mestské prítoky, priekopy a staré potrubia čoraz znečistenejšie. Paradoxne, rozšírenie splachovacích záchodov situáciu ešte zhoršilo – staré žumpy sa prepĺňali a splašky končili priamo v rieke.
V roku 1855 vedec Michael Faraday opísal Temžu ako „nepriehľadnú bledohnedú tekutinu“, v ktorej výkaly vytvárali mračná viditeľné aj na hladine. Jeho zistenia sa objavili v tlači i karikatúrach, ktoré zosmiešňovali stav „kráľovskej rieky“. Charles Dickens poznamenal, že „cez srdce mesta sa vlnila smrteľná stoka, namiesto čerstvej rieky“. Rieka, z ktorej Londýnčania pili vodu, sa premenila na toxický kokteil.
Cholera – neviditeľný zabijak
Od tridsiatych rokov 19. storočia začalo mesto postihovať niečo, o čo nemal záujem ani hypochonder – cholera. Choroba kosila obyvateľstvo s mrazivou pravidelnosťou a ľudia si uvedomovali, že toto nebude len bežná sezónna nádcha. V roku 1849 prišla najhoršia vlna: zomrelo vyše 14 000 ľudí. To už nebol strach, to bol kolektívny panický atak
Mesto sa premenilo na miesto, kde sa každý bál vlastnej pumpy na vodu. Lekári šírili rady, ktoré dnes znejú asi ako „zacpávajte si nos, to pomôže“. Našťastie prišiel John Snow – nie ten z Game of Thrones, ale oveľa užitočnejší. V roku 1854 ukázal svetu, že cholera nevzniká z „nevhodnej atmosféry“ či „zlých výparov“ (miasmatická teória), ale že ju prenáša špinavá voda. Jednoduché, logické, vedecké.
A teraz pozor: úrady to odmietli uveriť. Vraj vôňa skazenej ryby je určite nebezpečnejšia ako liter fekálií vo vodovode. A tak pokračovali v tom, čo vedeli najlepšie – vypúšťali splašky priamo do Temže, rieky, z ktorej si mesto zároveň bralo pitnú vodu. Skrátka dokonalý uzavretý okruh… len nie ten ekologický.
Kým Snow mapoval studne, zbieral údaje a robil priekopnícku epidemiológiu, úradníci trvali na tom, že problém je „zlý vzduch“. A ľudia medzitým ďalej ochoreli – čo bolo presne to, čo by ste čakali, keď miešate vodu s obsahom, ktorý by mal radšej končiť niekde veľmi ďaleko.
Veľký smrad a bod zlomu
Letné horúčavy roku 1858 sa do dejín zapísali ako udalosť, ktorá Londýnu doslova „prevarila nervy“. Teplo zosilnilo všetky pachy, ktoré sa vznášali nad Temžou – a keď hovoríme „pachy“, myslíme tým tú najkoncentrovanejšiu esenciu mestského odpadu. Mestom sa šíril zápach tak intenzívny, že aj muchy dali radšej výpoveď.
Situácia bola taká zlá, že zápach prenikol až do britského parlamentu. Poslanci, ktorí boli zvyknutí na kdečo, tentoraz kapitulovali. Niektorí si začali vešať pri okná závesy nasiaknuté chlórom, v domnienke, že to pomôže, ale pomohlo to asi tak, ako keď si na cigaretový dym strieknete osviežovač vzduchu – výsledkom je len aromatickejší chaos.
Benjamin Disraeli, známy tým, že mal kvetnatý jazyk aj pri opisovaní politických nepríjemností, tentoraz presne vystihol realitu: označil Temžu za „smradľavý bazén nevýslovnej hrôzy“. Keď to povie premiérsky materiál, vieš, že sa veci konečne pohnú. A aj sa pohli: Disraeli predložil zákon o vyčistení rieky a odkanalizovaní mesta – zúfalstvo je niekedy najlepší motor pokroku.
Konečne sa dočkal svojej chvíle aj hlavný inžinier Joseph Bazalgette, muž, ktorý roky márne opakoval, že Londýn potrebuje poriadny kanalizačný systém. Vďaka novo vytvorenej inštitúcii Metropolitan Board of Works a rozpočtu 3 milióny libier (čo bola vtedy čiastka na úrovni menšieho národného pokladu) dostal zelenú. A nie hocijakú – rovno žiarivo neonovú. Po rokoch čakania začal budovať gigantický kanalizačný systém.
Inžiniersky zázrak pod zemou
Bazalgettov plán zahŕňal:
-
82 míľ hlavných stok súbežných s riekou,
-
odvádzanie splaškov ďaleko na východ (do Barking a Crossness),
-
využitie gravitácie v stokách so sklonom 2 stopy na míľu,
-
„vajcovitý“ tvar vedľajších stok na udržanie toku.
Postavili sa aj čerpacie stanice (napr. v Abbey Mills a Crossness), ktoré boli skutočnými katedrálami viktoriánskej infraštruktúry.
Embankment – viac než len nábrežie
Výstavba nových nábreží – Victoria, Albert a Chelsea Embankment – nielenže posilnila brehy rieky, ale zároveň ukryla stoky a železnicu. Bazalgettove skúsenosti s melioráciami pri stavbe železníc sa tu ukázali ako kľúčové.
Za toto obrovské dielo bol povýšený do šľachtického stavu – čo je britská verzia odmeny „ďakujeme, zachránili ste nám nosy“. Jeho práca dokonca inšpirovala maliara Forda Madoxa Browna. Na obraze Work zobrazil robotníkov ako superhrdinov viktoriánskej éry – bez plášťov, ale zato s lopatami.
Celá stavba spotrebovala 318 miliónov tehál, takže murári mali žatvu. Ceny leteli hore, mzdy tiež, a podľa denníka Observer bola „každá penny investovaná do dobrého diela“. Inými slovami: konečne investícia, ktorá nezasmrdela.
Prvé výsledky: záchrana životov
Už v roku 1866 sa cholera vyhla častiam Londýna, ktoré boli napojené na nový systém. Iba chudobný východný Londýn, zatiaľ bez napojenia, ešte utrpel straty. A dnes, aj vďaka zápachu, môžeme obdivovať krásne nábrežie rieky Temže, ktorú kedysi prezývali „smradľavá rieka“. Ale povedzme si úprimne: kto vie, ako dlho by sa na tento pokrok ešte čakalo,. keby odor z rieky neobťažoval ctihodné nosy pánov poslancov…
Autor: Marek Kurta
