Keď smiech prestal byť zábavou
Predstavte si školu, kde namiesto písania domácich úloh alebo počítania v triede znie iba nezastaviteľný smiech. Nie je to scéna z komédie, ale skutočná historická udalosť z roku 1962. V malej dievčenskej škole v Kisegue, Tanganika (dnes Tanzánia), sa objavila záhadná epidémia smiechu, ktorá zmenila životy tisícok ľudí.
Ako to začalo
Všetko sa začalo u troch dievčat. Jedného dňa sa rozosmiali – a nevedeli prestať. Smiech sa šíril ako požiar a postupne nakazil desiatky ďalších študentiek. Netrvalo dlho a celá škola bola paralyzovaná. Učitelia, rodičia a samotné dievčatá nevedeli, čo robiť – žiadna disciplína, žiadne vyučovanie, iba nekonečný, zdanlivo nekontrolovateľný smiech. Príznaky trvali od niekoľkých hodín do 16 dní, v priemere okolo 7 dní. A kto sa nesmial? Učitelia! Na týchto táto epidémia nemala absolútne žiadny účinok.
Epidémia, ktorá ovládla región
Následky boli šokujúce:
-
Školy boli zatvorené na týždne až mesiace. Prvé ohnisko nákazy v Kashashe trvalo približne 48 dní. Keď sa škola znovu otvorila, druhá fáza ohniska postihla ďalších 57 žiačok. Dievčenská internátna škola bola potom znovu zatvorená
-
Smiech sa šíril do ďalších škôl a nakoniec aj do dedín, kde ovplyvnil stovky ľudí.
-
Ľudia sa nevedeli koncentrovať, pracovať ani normálne komunikovať – smiech sa stal nezastaviteľnou „chorobou“.
- Celkovo bolo zatvorených 14 škôl a postihnutých bolo 1 000 ľudí.
Čo bolo za tým?
Epidémia smiechu v Tanganike sa prejavovala nekontrolovateľným smiechom, plačom, mdlobami, problémami s dýchaním, vyrážkami a všeobecným nepokojom. Väčšinu postihnutých tvorili deti a adolescenti, ktorí často nemali zručnosti zvládať úzkosť a stres. Odborníci dnes hovoria o masovej hystérii alebo psychogénnej epidémií, čo znamená, že šlo o kolektívnu psychologickú reakciu na stres a napätie. Doma sa od mladých očakávalo, že budú poslúchať prísne tradície, no v školách sa stretávali s novými a odlišnými myšlienkami. Tento rozpor medzi tým, čo počuli doma a tým, čo sa učili v škole, vytváral silný tlak a zmätok. Práve tento stres mohol spôsobiť, že sa u nich rozvinula hystéria. Odborníci tento jav nazvali „konverzná reakcia“ – inak povedané, telo a správanie začali ukazovať napätie, ktoré si sami nedokázali vysvetliť ani spracovať.
Unikátny jav? Ani zďaleka!
Tanganická „epidémia smiechu“ nebola jediným podivným javom tej doby. V okolí Viktóriinho jazera sa krátko po sebe objavili až tri podobné epizódy masovej hystérie, ktoré lekári a historici neskôr označili za tzv. „behaviorálne epidémie“. Zaujímavé je, že symptómy – či už smiech, plač alebo iné zvláštne prejavy – sa šírili predovšetkým v rámci určitých etnických skupín a rešpektovali dokonca aj kmeňové hranice. To naznačuje, že na pozadí nešlo len o náhodu, ale o hlbšie kultúrne a spoločenské napätie.
Podľa lekára Benjamina H. Kagwu boli tieto javy priamym dôsledkom prudkej zmeny kultúry: tradičné hodnoty, ktoré po stáročia držali spoločnosť pokope, sa začali rúcať pod vplyvom nových myšlienok a moderného vzdelávania. Tento stret starého so „západným“ novým vyvolal u mladých ľudí chaos a neistotu, ktoré sa prejavili práve v podobe hystérie a masovej „mánie“.
Smiech, ktorý sa zapísal do dejín
Toto nie je iba kuriózna anekdota – ide o jeden z najznámejších prípadov „epidémie smiechu“ na svete. Nikto nezomrel, ale dopad na komunitu bol obrovský. Školy zatvorené, rodičia vystrašení a celé dediny paralyzované smiechom – a to všetko spôsobené neškodným, ale nákazlivým pocitom radosti.
Ako povedal jeden z historikov:
„Nikdy som si nemyslel, že smiech môže byť taký mocný, aby zastavil celé komunity.“
Autor: Marek Kurta
