Inšpiruje ju Tolstoj a Dostojevskij. Mladá slovenská spisovateľka, rodáčka z Telgártu, Lucia Vlčeková je autorkou knihy Tanec medzi kvapkami, v ktorej dominuje téma tanca a lásky. Aké má autorka životné plány? Čo ju inšpiruje? To všetko sa dozviete v rozhovore.
1. Pozdravujem Vás, na úvod nášho rozhovoru Vás poprosím aby ste sa našim čitateľom predstavila a prezradila nám Vašu motiváciu stať sa spisovateľkou a dôvod prečo ste začala tvoriť…
Zdravím všetkých čitateľov! Tak teda, aby som sa predstavila. Volám sa Lucia Vlčeková, mám osemnásť rokov, som rodáčka z Telgártu a študujem na nemeckom bilingválnom gymnáziu v Poprade. K literatúre som mala vždy veľmi blízko a slabosť pre knihy som mala asi odjakživa. Môj starý otec je a vždy bol vášnivým čitateľom. Rada hovorím, že je to on, kto ma k písaniu priviedol, pretože bol prvý, ktorý mi ukázal krásu slov tak z blízka. On sám píše a síce si svoju tvorbu necháva pre seba, dal mi dôvod na to, aby som si písanie vyskúšala aj ja. Nespomeniem si, kedy presne som začala zachytávať svoje myšlienky na papier, bolo to pre mňa bežné. Nemôžem však tvrdiť, že by som odmalička chcela byť spisovateľkou. Mala som trochu iné plány. Až neskôr prerástlo písanie do niečoho, bež čoho si teraz neviem predstaviť svoj život. Písanie je pre mňa takým útočiskom. Niečím, čo mi dovoľuje stratiť sa a blúdiť vo vlastnej hlave. Je to taký únik pred realitou. Možno to je dôvodom, prečo som začala tvoriť. Poskytlo mi to slobodu.
2. Čo a kto Vás najviac inšpiruje k písaniu? Ktorí spisovatelia… či už slovenskí alebo svetoví, klasickí či súčasní?
Veľmi si vážim všetkých tých, ktorí našli odvahu na to, aby svoju tvorbu ukázali svetu. Chce to poriadny kus odhodlania. Spomínam si, ako som sa jeden večer dívala na svoje police s knihami. Očami som behala od jedného spisovateľa k druhému a tak som si zasnene hovorila, že možnože raz bude v niekoho polici aj moje meno. Túto myšlienku som zavrhla a zatvorila do kategórie s veľkým nápisom „Nemožné!“ takmer okamžite. A predsa, nebolo to nemožné. Inšpirovali ma všetci tí, ktorí priviedli svoje slová k životu. Všetci tí, ktorí to nevzdali. Ak by sa ma niekto opýtal, ktorí autori sú moji obľúbení, povedala by som jednoznačne tri mená: Tolstoj, Dostojevskij a Golding. Ich diela majú v mojich policiach špeciálne miesta. Zo slovenských autorov by to bol pravdepodobne Milo Urban. Ako dieťa som veľmi rada čítala knihy aj od Kláry Jarunkovej. Spájajú sa mi s ňou spomienky na recitačné súťaže a koniec koncov, narodila sa len kúsok od mojej dediny.
3. Napísala ste román Tanec medzi kvapkami, ktorý Vám nedávno vyšiel a dokázala ste ním vzbudiť celkovo bohatú mediálnu publicitu a na Martinuse máte aj celý rad päť-hviezdičkových recenzií. Román o láske je z prostredia tanečného. Venujete sa aj tanečnému umeniu? Prečo Vás zaujal práve tanec pre literárnu inšpiráciu? Venujete sa aj iným druhom umenia? A ešte otázka, čo je podľa Vás hlavným zmyslom umenia?
Kedysi som tancovala a tanec mi tak veľmi prirástol k srdcu, že keď už som s ním aj prestala, nevedela som sa ho vzdať úplne. Chcela som, aby moja prvá kniha bola o niečom, čo pre mňa kedysi znamenalo celý svet. No a tým niečím bol tanec. Okrem tancovania veľmi rada spievam. Kvôli škole na to už síce nemám toľko času, koľko by som si priala, ale keď sa mi naskytne príležitosť zaspievať si, vždy ju veľmi rada prijmem. A čo je podľa mňa hlavným zmyslom umenia? Nemyslím si, že umenie musí mať zmysel. Niekedy jednoducho stačí, že je a že je tu stále. Páči sa mi však idea, že každý si v ňom nájde to svoje. Niekto v umení vidí odraz spoločnosti, iný vďaka umeniu prchá pred všedným dňom a nachádza samého seba. Tak ako nás ľudí rozdeľuje tak veľa vecí a faktorov, to umenie je tu pre každého z nás. Vidím v ňom ten najkrajší, najosobnejší a najindividuálnejší prejav ľudskej duše. Je to taký dôkaz, že napriek všetkému škaredému sme schopní aj niečoho nádherného.
4. Aké sú vaše najbližšie spisovateľské plány a čo je Váš celoživotný sen?
Pracujem na dokončení mojej druhej knihy. Takže momentálne jej venujem toľko času, koľko sa len popri škole dá. Tá kniha je teraz môj najväčší spisovateľský plán. A môj celoživotný sen? Popravde povedané, s týmto som sa verejne doteraz nepriznala. Ešte nie som pevne rozhodnutá, na akú vysokú školu pôjdem, ale viem, že by som jedného dňa chcela na nejakej prednášať. To je ale len taký môj malý-veľký sen. Naozaj neviem, čo si pre mňa život pripraví, neviem, kam ma vietor zaveje, ale budem sa snažiť využiť každú sekundu naplno a tak, aby som sa jedného dňa mohla obzrieť späť a povedať si, že to všetko stálo za to a že som za sebou zanechala niečo cenné.
