Vládnej koalícii sa na pôde parlamentu takmer po roku podarilo sfunkčniť Radu Slovenskej televízie a rozhlasu (STVR). O tom ako toto verejnoprávne médium pôsobilo v minulosti sme sa porozprávali bývalým zamestnancom a súčasným známym pronárodným slovenským novinárom, spisovateľom a publicistom Ľudovítom Števkom. Venovali sme sa aj aktuálnym otázkam slovenskej politiky.
Po Nežnej revolúcii ste niekoľko rokov pôsobili v Slovenskej televízii na pozícii zástupcu šéfredaktora spravodajstva a šéfredaktora Hlavnej redakcie programov pre deti a mládež. Ako sa zmenilo jej pôsobenie na slovenskom mediálnom trhu za posledných tridsať rokov?
Zmenilo sa horšiemu, najmä pokiaľ ide o pôvodnú tvorbu. Slovenská televízia programovo výrazne schudobnela a zároveň postupne chátralo aj televízne centrum v Mlynskej doline – najväčšie v strednej Európe. Devastácia postihla štyri štúdiá, z ktorých najväčšie malo dvesto metrov štvorcových, kde sa vyrábali mesačne dve veľké inscenácie. Dramatické žánre boli výkladnou skriňou STV, vysielali sa na federálnom okruhu, boli veľmi populárne najmä v Čechách pre vynikajúc herecké a režijné stvárnenie i obsah. Mnohé z týchto diel víťazili na televíznych festivaloch v Európe i vo svete. Ešte aj po roku 1993 sa vyrábali inscenácie a týždenne vysielali aj zábavné relácie domácej produkcie.
Detské programy, najmä Večerníčky boli v tých časoch pred novembrom 1989 i neskôr u detí veľmi obľúbené, vysielali sa večer na dobrú noc na prvom programe pred Televíznymi novinami. Aký bol ďalší vývoj tvorby pre deti ?
V čase, keď som bol šéfredaktorom Hlavnej redakcie pre deti a mládež (1996 – 1998) sme ešte vyrábali série pomerne nákladných animovaných večerníčkov, ktoré sa predávali do celého sveta. Zaevidoval som zisk z predaja 20 miliónov korún. Nie náhodou bola Bratislava a Mlynská dolina centrom svetového festivalu televíznych programov pre deti a mládež PRIX DANUBE Cena Dunaja. Boli to bez nadsadenia zlaté časy Slovenskej televízie zvlášť detskej tvorby.
Každé dva roky prichádzali do Bratislavy stovky producentov a televíznych tvorcov zo všetkých kútov televízneho sveta a zúčastňovali sa stovkami programov na súťažných prehliadkach. Dnes akoby to ani nemohla byť pravda Po nástupe dosadeného riaditeľa STV Richarda Rybníčka za prvej vlády Mikuláša Dzurindu sa všetko zmenilo takrečeno zo dňa na deň. Televízni tvorcovia sa ocitli na dlažbe, alebo prešli do súkromných televízií v rámci znižovania stavu zamestnancov. Prestalo sa vyrábať. STV sa stala len vysielacou televíziou. Kupovali sa licencované programy i večerníčky zo zahraničia alebo sa čosi objednávalo v externom prostredí. Televízna dramaturgia stratila zmysel. Vlastne doteraz sa na tom veľa nezmenilo.
Po zmene vlády v roku 1998 ste sa aj vy osobne ocitli na povestnom 28. poschodí budovy
STV ako obeť politických čistiek. Ako si s odstupom čase spomínate na toto obdobie?
Nerád si na to spomínam. Ako hovoríte, boli to doslova politické čistky, ktoré vtedajší politici napríklad Dzurinda a Budaj v kuloároch nazývali deratizácia v STV. Vtedajší, na krátku dobu politicky dosadený riaditeľ televízie Milan Materák nepohodlných redaktorov a šéfredaktorov vystrnadil v zime na 28. poschodie do bývalej nevykúrenej kaviarne a držal ich tam pod ozbrojenou strážou, aby ich izoloval od televízneho pracoviska a kolegov.
Mohli ísť akurát na toaletu a na obed pod dohľadom ozbrojenej služby. Printové médiá si toho nevšímali alebo písali v zmysle: „Tak im treba, Mečiarovcom.“ Niektorí „deratizovaní“ redaktori sa súdili a vyhrali. Televíziu stálo toto protizákonné konanie nemalé peniaze. Materáka a jeho deratizačnú skupinu napokon pozbavili funkcií a poslali do zabudnutia.
Patrili ste medzi skupinu novinárov, ktorá podporovala vznik samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva. Do akej miery činnosť národne uvedomelej časti novinárskej obce prispela k zavŕšeniu národno-emancipačného zápasu Slovákov o vlastnú štátnosť?
Pred vznikom slovenskej štátnosti som pracoval s televíznom spravodajstve ako zástupca šéfredaktora. Redakčná skupina to bola svorka pitbulov. V STV bol len malý priestor prinášať do vysielania pozitívne príspevky o črtajúcej sa samostatnosti Slovenskej republiky. V tom čase som viac písal proslovenské komentáre do týždenníkov Extra S, Extra Slovensko, ktoré vychádzali kontinuálne od roku 1991 a naplno sa etablovali od roku 1992 pod hlavičkou Extra. Národno-emancipačný zápas o slovenskú samostatnosť sa odohrával viac mimo hlavného mediálneho prúdu – v spolkoch ako Združenie slovenskej inteligencie, ZSI Korene, kam patrili aj významní slovenskí intelektuáli a novinári.
Mnohí vaši kolegovia boli proti ústavnému zániku ČSFR. Ktorí z nich sú dodnes aktívni v rámci slovenského mediálneho priestoru? Do akej miery títo novinári dodnes formujú verejnú mienku u nemalej časti slovenskej spoločnosti?
Nebudem ich menovať. Tí ľudia brojili proti vzniku slovenskej štátnosti a dodnes pôsobia vo verejnom, kultúrnom i mediálnom priestore. Stačí si vyhľadať dokument Iniciatíva za spoločný štát – tam nájdete menoslov signatárov proti rozdeleniu Československa. Je to siahodlhý a prekvapujúci zoznam
Ako novinár ste do dnešného dňa pracovali v rôznych národne orientovaných médiách. Okrem Literárneho týždenníka, týždenníka Extra (neskôr dvojtýždenníka a mesačníka Extra plus) a Slovenských národných novín, ste istý čas písali aj pre náš spravodajsko- názorový web Veci Verejné. Mnohí čitatelia oceňujú aj váš pronárodný postoj k spoločensko-politickým témam.
Vážim si, ak to oceňujú čitatelia, pre ktorých som písal a píšem. Hovorí sa, že len nemúdry človek nemení názory. Tiež som menil názory na politiku, na politický systém, ale nikdy som sa neodklonil od tradičných slovenských národných hodnôt, ktorým verím ako náboženstvu. A je mi jedno, ako to nazvú koryfeji progresivizmu.
V minulom volebnom období ste na web Veci Verejné publikovali časti textu vašich pripravovaných kníh „Byť kajúcnikom sa oplatí“ a „Súmrak právneho štátu“. Ako hodnotíte ich vydanie s odstupom času?
Nič by som na faktografii tých knižiek nezmenil. Dnes by som možno viac pritvrdil v komentovaní onej doby, ktorú považujem v histórii slovenskej spravodlivosti za obdobie temna. Toľko sektárskeho fanatizmu, nenávisti, krivenia práva, toľko politickej vendety by sme nenašli ani v histórii mafiánskej enklávy na Sicílii. To všetko sa dialo v súčinnosti bývalého ministra vnútra, bývalého šéfa špeciálnej prokuratúry, vyšetrovateľov a sudcov i médií hlavného prúdu v štýle Josepha Goebbelsa, ríšskeho ministra pre propagandu: „Dajte mi do rúk médiá a ja z národa urobím stádo svíň.“
Za vaše prvé dve knihy „Vojna v tieni Majdanu“ a „Prepisovači dejín“, ktoré vyšli aj v češtine, ste dostali v Prahe v roku 2020 Krameriovu cenu za nezávislú žurnalistiku a literatúru faktu. Prečo v Čechách oceňujú slovenských novinárov?
Odpoveď je jednoduchá: Na Slovensku sú nezávislí novinári a spisovatelia nežiadúce persóny, hoaxeri čiže mistifikátori. V Čechách tiež nemajú ustlané na ružiach, ale majú organizáciu, ktorá sa vie účinnejšie brániť, upozorňovať na práce nezávislých žurnalistov a otvárať čitateľom oči. Treba si vážiť, že českí priatelia majú prehľad o tom, čo sa píše na Slovensku.
Súčasná vláda Roberta Fica bude mať na jeseň tohto roka za sebou polovicu svojho funkčného obdobia. Ako by ste zhodnotili jej doterajšie vládnutie, ktoré bolo sprevádzané aj takmer ročnou vládnou krízou?
Kríza, krátka či dlhá, nie je v politickom živote ničím výnimočným. Kríza akú prekonal premiér Robert Fico, sa v mnohých iných štátoch končí obvykle pádom vlády. Robert Fico však vidí za roh, je skvelým politikom i štátnikom. Žiaľ v koalícii nemá rovnocenných partnerov a v chvalabohu v opozícii už vôbec nie.
Otázka na záver. Dokáže si podľa vás súčasná vláda udržať svoje postavenie moc v nasledujúcich parlamentných voľbách?
Postavenie si obháji, ale či zostaví vládu, teda moc aj po nasledujúcich voľbách na to si netrúfam odpovedať. V turbulentných časoch aké zažívame dnes je všetko možné. Morové rany – covid a slintačka s krývačkou aj obchodná vojna s USA a hysterické vojnové šialenstvo Európskej únie, poznačia globálny svet a predovšetkým Slovensko. Preto nad našou budúcnosťou visí veľký otáznik.
Zhováral sa: Matej Mindár
Foto: Internet
