fbpx
- Reklama -
KultúraRoman Michelko: Zajtra by sa Vladimír Mináč dožil 100...

Roman Michelko: Zajtra by sa Vladimír Mináč dožil 100 rokov. Bol to verejný intelektuál par excellence, preto pridávam svoju krátku reflexiu na jeho osobu.

-

Roman Michelko: Zajtra by sa Vladimír Mináč dožil 100 rokov. Bol to verejný intelektuál par excellence, preto pridávam svoju krátku reflexiu na jeho osobu.

V košeli zo žihľavy možno byť len rebelom.

- reklama -

Vladimír Mináč vyoral v našej literatúre aj v spoločenskom diskurze hlbokú brázdu.

Skôr než sa začnem venovať zástoju Vladimíra Mináča v slovenskej politike, musím si postaviť základnú otázku. Bol vôbec Vladimír Mináč politik? Odpoveď na túto otázku vôbec nie je jednoznačná. Vladimír Mináč určite bol intelektuálom, ktorý sa akosi náhodou, sem-tam počas svojej životnej púte ocital aj v politike, ale definovať ho ako profesionálneho politika by bolo veľmi nepresné.

Vladimír Mináč nemohol byť profesionálnym politikom minimálne z dvoch dôvodov. Predovšetkým mu bol mentálny svet alebo presnejšie mentálna úroveň politického prostredia – a je jedno či v predprevratovom alebo poprevratovom období – mentálne cudzia, svoje politické okolie vysoko intelektuálne presahoval. Druhá okolnosť, ktorá ho z úspešnej politickej kariéry diskvalifikovala, bola tá, že celý život bol svojím založením rebel.

■ STRETY S POLITIKOU

Poďme však chronologicky a zmapujme si všetky Mináčove strety s politikou.

Mináč a už jeho účasť v SNP bola jednoznačným „politickým aktom“. Táto životná skúsenosť ho doživotne determinovala. Jeho neprijatie slovenského štátu bolo silne iracionálne podmienené klenovsko-luteránskym prostredím. Sám o tom v knihe V košeli zo žihľavy hovorí: „Všetkým Klenovčanom bolo jasné, že slovenský štát je historická nespravodlivosť. Pritom klenovský roľník sa mal oveľa lepšie ako kedykoľvek za prvej republiky; svine, ktoré dochoval, chodili nakupovať Bratislavčania vlastnými autami a za dobré ceny. Naopak, sociálne bol uspokojený. Klenovský roľník nemal príčinu sťažovať sa na štát. Ale cítil sa ohrozený vo svojom duchovnom svete, v tom, čo považoval za svoj ostrov, za svoj hrad prepevný, teda v luteranizme, lebo slovenský štát nebol kresťanský, ale štát katolícky – aspoň pre nás v Klenovci.“

Paradoxom je, že Mináč si uvedomoval, že slovenský štát dáva jeho generácii, a to napriek tomu, že ho vnútorne neprijal, možnosti, aké žiadna generácia predtým nemala. V košeli zo žihľavy o tom hovorí: „Na druhej strane je pravda, že mi slovenský štát nikdy nerobil nijaké zvláštne prekážky. Bez problémov som mohol študovať, čo som chcel, a dokonca aj akým tempom som chcel.“

Ako sa ukázalo, svojej nináklonnosti k všetkému ľudáckemu sa v podstate nezbavil až do svoje smrti a veľmi výrazne sa to prejavovalo aj v čase, keď pôsobil ako predseda Matice slovenskej. V košeli zo žihľavy spomína: „ Aby som to zostručnil, moje skúsenosti boli celkom iste protiľudácke, takže všetko, čo tuho voňalo a aj zapáchalo ľudáctvom, som odmietal nie preto, že to odmietal štát, alebo preto, že mi to zakazoval štát, ľudákov som odmietal z vlastnej vôle, z vlastného presvedčenia. Naozaj by som klamal, keby som hovorili niečo iné. Rozlišovať medzi jednotlivými prúdmi alebo aj jednotlivými osobnosťami emigrácie na to treba čas. Ale neexistuje také niečo, že sú dobrí novoľudáci alebo zlí novoľudáci.“

■ SKÚSENOSŤ Z BÚROK

V kontexte týchto názorov je potom logická jeho povstalecká skúsenosť, ako aj neskoršia skúsenosť s nemeckými koncentrákmi v Mauthausene a v Dachau. Ako vieme, takéto skúsenosti zväčša natrvalo sformujú svetonázor človeka a je len prirodzené, že po oslobodení načas zakotvil v redakcii odbojárskych novín Obrana ľudu.

V roku 1946 prvýkrát vstúpil do KSČ. Sám o tom hovorí takto: „V roku 1946 som prvý raz vstúpil do KSČ, keď ma tam dotlačil Janko Sekaj, ale našťastie som v 48. stratil legitimáciu – odviezla mi ju desiatarka do Izraela.“ (V košeli zo žihľavy)

Vladimír Mináč tak začal svoju povojnovú činnosť ako angažovaný novinár. Čoskoro sa stal zodpovedným redaktorom a zástupcom šéfredaktora, ako aj členom Ústredného výboru Zväzu československých novinárov a členom výboru Zväzu slovenských novinárov. Ďalším krokom, vďaka ktorému sa stal známym, bolo publikovanie jeho románu Smrť chodí po horách, ktorý spolu s Jilemnického Kronikou a bol odmenený v literárnej súťaži na počesť výročia SNP. Táto skutočnosť potom v značnej miere ovplyvnila jeho ďalšie smerovanie.

Od februára 1950 zastával funkciu vedúceho tajomníka slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov. Táto funkcia z neho načas urobila vplyvnú osobu v slovenskom literárnom kontexte. Boli však veľmi zložité päťdesiate roky. V roku 1951 aktív komunistov – členov slovenskej sekcie ZČSS – aplikoval tézy o buržoáznom nacionalizme na oblasť literatúry. Z týchto pozícií bola veľmi ostro kritizovaná skupina DAV a niektorí vtedajší spisovatelia, medzi nimi aj Vladimír Mináč.

Po odznení tejto politickej búrky sa v roku 1953 stal šéfredaktorom Kultúrneho života a 11.decembra 1953 znova vstúpil do KSČ. Medzitým v roku 1954 dostal štátnu cenu Klementa Gottwalda, čo bol akýsi predstupeň k titulu zaslúžilý umelec, a v roku 1956 sa stal šéfredaktorom Slovenských pohľadov.

Mináč sa od roku 1959 až do roku 1969 venoval výlučne spisovateľskému povolaniu. V tejto súvislosti však nemožno nespomenúť publikovanie povstaleckej trilógie Generácia, za ktorú dostal v roku 1962 druhú štátnu cenu Klementa Gottwalda. Od začiatku šesťdesiatych rokov sa teda Mináč profiloval ako významný predstaviteľ slovenskej prózy, angažovaný autor, ktorý publikovaním Generácie, minimálne na pôde literatúry, oficiálne interpretoval tento dejinný akt. Je potom logické, že v súvislosti s rehabilitáciou davistov a SNP (teda tzv. buržoáznych nacionalistov) sa v roku 1964 znova dostával na politické výslnie a stáva sa poslancom Národného zhromaždenia v Prahe za bratislavské obvody Petržalka a Prievoz.

Treba si však uvedomiť, že v tom čase bol post poslanca podstatne menej významný než post člena ÚV. Preto skutočný prielom do politiky nastal až v rokoch 1966, keď sa stal kandidátom ÚV KSČ a zaslúžilým umelcom, predovšetkým však v roku 1968, keď najprv dostal Rád práce a následne bol zvolený do ÚV KSČ.

■ ZOSTAL SÁM SEBOU

Rok 1968 bol pre ďalší vývoj Slovenska dôležitý nielen pokusom o demokratizáciu, ale aj federalizáciou. V tejto súvislosti sa dokonca o ňom istý čas uvažovalo aj ako o ministrovi kultúry SSR. Nakoniec, ako vieme, sa to nenaplnilo a ministrom sa stal Miroslav Válek. Ťažko dnes posúdiť, kto by bol lepším ministrom kultúry, ale práve osobnosť ministra Válka spôsobila, že normalizácia na Slovensku bola podstatne znesiteľnejšia než v Česku.

Treba zdôrazniť, že Vladimír Mináč prežil normalizáciu s istým poklesom vplyvu, ale na rozdiel od mnohých kolegov bol a zostal národným umelcom aj rebelom v štruktúre moci, aj keď skôr na pôde slovenskej politiky než tej celoštátnej. V roku 1970 sa stal predsedom Slovenského literárneho fondu, kde zotrval až do svojho odchodu do Matice slovenskej v roku 1974. V roku 1971 sa stal členom ÚV KSS a zároveň ho zvolili za poslanca SNR. Jeho odchod z čela Litfondu do „martinského vyhnanstva“ súvisel s tým, že Litfond udelil štipendiá viacerým vylúčeným spisovateľom. Jeho „úhlavný priateľ“ Ľudovít Pezlár si myslel, že uprataním nepohodlného „enfant terrible“ slovenskej politiky sa ho zbaví. V skutočnosti však práve vďaka Mináčovmu exilu sa podarilo dostavať budovu Matice slovenskej na Hostihore a vôbec sa mu podarilo podstatne zvýšiť zástoj Matice slovenskej v slovenskej spoločnosti.

V roku 1975 sa Mináč stal národným umelcom, čím dosiahol najvyššie umelecké ocenenie, aké vtedajší režim udeľoval.

Svoju povesť rebela naplno prejavil v roku 1987, keď sa na pôde SNR zastal ochranárov vydávajúcich samizdat Bratislava nahlas. Vyslúžil si za to tvrdý odsudok z pera Dany Piskorovej v straníckom denníku Pravda. Jeho odchod z čela Matice slovenskej po známom decembrovom aktíve nebol ani dôstojný, ani spravodlivý, ale v čase revolúcie sa konajú aj onakvejšie nespravodlivosti.

Druhá fáza jeho spoločenskej angažovanosti nastala teda po roku 1990, keď v slobodných pomeroch zasadol ako poslanec KSS, neskôr KSS – SDĽ do lavíc Federálneho zhromaždenia. Sympatické je, že na rozdiel od mnohých svojich súpútnikov, napríklad Ľubomíra Feldeka, ani po prevrate neprevrátil kabát. Nepridal sa k falošným vyhláseniam radových komunistov, ktorí „trpeli, aj keď de facto vládli celej slovenskej literatúre a vlastne nič nemohli“.

Mináč vždy ostal sám sebou, neokresaný samorast, pevne ukotvený v hodnotách, z ktorých vyrástol a ktoré nikdy nezradil. A paradoxne, práve pobyt v opozičných „somárskych laviciach“ bolo možno to pravé, čo umožnilo naplno prejaviť sa Mináčovmu mysliteľskému esejistickému talentu. V tom čase vidíme akoby renesanciu jeho tvorivých schopností.

■ TRVALÉ HODNOTY

V poprevratovom čase vyšlo z jeho pera zopár skvostov trvalej hodnoty. Popri už často citovanej knihe biografických rozhovorov s Petrom Holkom V košeli zo žihľavy to bola brilantná analýza revolúcie 1989 Návraty k prevratu či kongeniálne ironizujúce esejistické pamflety s filozofickým jadrom Sub tegmine. Mináč v nich priebežne komentoval súčasné dejinotvorné procesy, prognózoval naše budúce žitie a ako bonus poskytol výťažok zo svojho dvojročného priameho pozorovania federálno-parlamentných dejov, úkonov a výkonov.

Pohľad do vtedajšieho politického panoptika bol iste rovnako nepekný ako dnes, len dnes už v politike nemáme takého bystrého pozorovateľa, ktorý by to tak kongeniálne zaznamenal. Kým Návraty k prevratu pravidelne vychádzali v Slovenských pohľadoch, Sub tegmine pravidelne publikoval na stránkach Literárneho týždenníka.

Priznám sa, že až v tom čase som naplno pochopil, aká osobnosť, s akým rozhľadom, so znalosťami a s talentom sa vyskytla v slovenskom literárnom a spoločenskom priestore. V tých časoch, teda v ranných deväťdesiatych, bol každý jeho publikovaný text (aspoň v okruhu národne a sociálne cítiacej akademickej mládeže) menšou udalosťou. Dobre si pamätám, ako sa čakalo na každé nové číslo Literárneho týždenníka či Slovenských pohľadov, v ktorých bola nová časť Sub tegmine či Návratov k prevratu.

Problém je, že v pozícii opozičného poslanca mohol reálnu slovenskú či federálnu politiku ovplyvňovať len nepriamo. Po revolúcii „vtrhlo“ do politiky viacero spisovateľov – a ja ako študent politológie som sledoval ich pôsobenie. Okrem Vladimíra Mináča to bol Ivan Hudec, Gabriela Rothmayerová, Peter Jaroš či Ladislav Ballek. Až na malú výnimku Ivana Hudeca sa však nikomu z nich nepodarilo presadiť sa aj v exekutíve.

■ ZRKADLO MOCI

Z poprevratovej politiky sa veľmi skoro stala čistá technológia moci, z ktorej boli myslitelia a vizionári veľmi efektívne vytesňovaní. Spomínam si na jedno vystúpenie Ladislava Balleka na pôde SNR. Svoj brilantne premyslený a štylisticky vytríbený prejav prednášal za absolútneho nezáujmu kolegov, ktorí sa počas celého vystúpenia bavili, telefonovali, resp. boli v rokovacej miestnosti v minimálnom počte. Prejav tak narazil akurát na nezáujem, ignoranciu a nepochopenie.

Chcem tým len povedať to, čo som naznačil už na začiatku. Mináč a jeho súpútnici sa vstupom do politiky ocitli v mentálne cudzom prostredí. Ich reči takmer nikto nerozumel. Na druhej strane sa však zrodil fenomén kritických intelektuálov, ktorí začali nastavovať transformujúcej sa spoločnosti začiatku deväťdesiatych rokov krivé zrkadlo. Okrem už spomenutého Vladimíra Mináča to bola trebárs aj Nora Krausová, ktorá sa mu rozsahom svojich vedomostí, ale aj intelektuálnou odvahou hádam ako jediná vyrovnala.

Vladimír Mináč vyoral v slovenskom spoločenskom diskurze hlbokú brázdu svojimi názormi, postrehmi a myšlienkami a značne ovplyvnil aj niektoré politické procesy, predovšetkým ten národno-emancipačný. Bohužiaľ, po jeho odchode osobnosť podobného formátu v slovenskej spoločnosti absentuje. Niet sa však čo čudovať. Osobnosti podobného formátu sa totiž rodia raz za niekoľko desaťročí.

Zdroj:

spot_imgspot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás