Ako slovenský vlastenec bol tiež presvedčený o prirodzenom práve národa na život vo vlastnom štáte
8. augusta 2022 vo veku 98 rokov nás navždy opustil posledný slovenský kardinál Jozef Tomko. Viac o jeho celoživotnom diele prezradila slovenská historička, vatikanistka a členka Pápežského výboru pre historické vedy profesorka Emília Hrabovec.
Akým spôsobom by mal slovenský národ vnímať jeho celoživotné dielo?
Odchodom kardinála Jozefa Tomku do nebeskej vlasti sa končí nielen pozemská púť jednej výnimočnej osobnosti, ale uzatvára sa celá kapitola slovenských dejín. V ich dlhom a často bolestnom priebehu zosielal Boh ubitému národu mimoriadne generačné zoskupenia, ktoré mu dávali silu a svetlo a ukazovali cestu, aby dokázal dôstojne prežiť a zostať verný svojej identite. Jednou z týchto generácií boli aj dnešní deväťdesiatnici či o málo starší, ktorí v ostatných rokoch pred našimi očami odchádzajú z tohto sveta. Na rozdiel od bernolákovcov, štúrovcov či hlinkovcov im dejiny neprisúdili spoločné meno, lebo boli oveľa početnejší a rôznorodejší. To však nič nemení na tom, že boli mimoriadne silnou generáciou, ktorá sa zásadným spôsobom zapísala do našich dejín. Narodili sa do vtedy ešte mravne a duchovne zdravých slovenských rodín, temer bez výnimky ich formovala mladosť v materiálnom nedostatku, aký charakterizoval medzivojnové roky na Slovensku, v skromnosti a tvrdej práci, akú by dnešní mladí ťažko zvládali, ale aj silné ideály, aké dnešná mlaď takisto nepozná – ideály vernosti Bohu, Cirkvi, národu, túžba po lepšom svete a lepšej budúcnosti pre národ, ochota obetovať sa, nadšenie z autonomistických zápasov, silný národný vplyv školstva prvej Slovenskej republiky. Osobitné miesto má v tejto generácii skupina slovenských kňazov, ktorá po roku 1945 v rôznych fázach odišla do exilu a tam vytvorila silné zoskupenie, vďaka ktorému po celom nekomunistickom svete vznikli ohniská slovenského duchovného, intelektuálneho a kultúrneho života, ktoré v časoch, keď národ žil bez slobody i vlastného štátu, svetu pripomínali, že jestvuje a má prirodzené právo na život pod slnkom, a ktoré spätne vyžarovali aj na Slovensko a mali nemalú zásluhu na postupnej emancipácii národa. Do tejto silnej skupiny patril aj Jozef Tomko.
Kde sa odštartovala takmer storočná pozemská púť Jozefa Tomka?
Narodil sa v roku 1924 v skromnej slovenskej katolíckej robotnícko-roľníckej rodine v malej dedinke Udavské na východe Slovenska. Po skončení ľudovej školy v rodisku navštevoval v rokoch 1935-1943 gymnázium v Michalovciach, ktoré mu dalo nielen solídne vedomosti, ale utvrdilo ho aj v katolíckej viere a národnom povedomí – v prvých rokoch v konfrontácii s ateizačnými a čechizačnými snahami českých profesorov, po vzniku Slovenskej republiky pod vplyvom nového katolíckeho a národného ducha formácie.
Po úspešnom vykonaní maturitnej skúšky ho biskup Jozef Čársky poslal na štúdiá na Katolícku bohosloveckú fakultu Slovenskej univerzity do Bratislavy a na jeseň 1945 na štúdiá do Ríma. Aké boli jeho prvé začiatky vo Večnom meste?
Prvý pobyt v kolégiu Nepomucenum nebol bez ťažkostí. Mladí muži, ktorí tam spoločne s Jozefom Tomkom prišli zo Slovenska v bezprostredne povojnových rokoch, sa všetci bez výnimky identifikovali s myšlienkou vlastného slovenského štátu a „československú” atmosféru v kolégiu prijímali s ťažkým srdcom, tým viac, že ich českí spolubratia, ktorí prežili predchádzajúce roky v úplne inej situácii, a českí predstavení, vychovaní v masarykovsko-benešovskom duchu „československého národa”, vnímali Slovákov iba ako „zradcov” a „rozbíjačov štátu” a prísne im zakazovali akékoľvek prejavy slovenskosti. Jozef Tomko o týchto skúsenostiach, ktoré až do konca života vnímal ako bolestné, hovoril iba zriedka. V jednom zo spoločných rozhovorov v jeho rímskom byte však pisateľke týchto riadkov prezradil, že slovenskí bohoslovci 18. apríla 1947 vstúpili do hladovky, vyvolajúc obrovský odpor českých spolubratov, a on sám sa neskôr nechtiac stal svedkom konverzácie medzi vicerektorom kolégia Josefom Bezdíčkom (ktorý reálne riadil inštitúciu, pretože vtedajší formálny rektor – taliansky kňaz – do jej chodu nezasahoval) a špirituálom, v ktorom na margo Slovákov zazneli slová: „Voni si myslej, že jsou národ!”
Táto nepríjemná skúsenosť ho však neodradila pokračovať ďalej v teologických štúdiách…
Máte pravdu. Po získaní licenciátu z katolíckej teológie na Lateránskom ateneu (dnes Pápežská lateránska univerzita) prijal v marci 1949 v Lateránskej bazilike kňazskú vysviacku. Keďže domov sa vrátiť nemohol, pretože v Československu v zime 1947/48 definitívne prevzali moc komunisti a rozpútali tvrdú perzekúciu Cirkvi, zostal Tomko so súhlasom biskupa Čárskeho v Ríme a pokračoval vo vyšších štúdiách. V roku 1950 sa zároveň stal vicerektorom kolégia Nepomucenum a prvým Slovákom vo vedení kolégia od jeho vzniku v roku 1929. Vďaka vrodenej schopnosti diplomacie, dialógu a vyrovnávania dokázal Tomko neľahkú úlohu vicerektora ekonóma úspešne zastávať pätnásť rokov. Funkcie sa vzdal v roku 1965, aby sa popri kuriálnej práci sústredil na budovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, kam sa aj presťahoval. Jeho odchod z Nepomucena urýchlili aj rozhodnutia nového rektora kolégia, kňaza pražskej arcidiecézy Františka Plannera, ktorý zakázal slovenským bohoslovcom akýkoľvek kontakt so slovenskými kňazmi v Ríme – nesmeli sa zúčastňovať ani na bohoslužbách v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda.
Krátko po kňazskej vysviacke sa Jozef Tomko pustil aj do prípravy doktorátu z dogmatickej teológie, ktorý nakoniec obhájil pod vedením neskoršieho kardinála Pietra Parenteho v roku 1951. Rozhodol sa napriek tomuto úspechu pokračovať ďalej vo svojich štúdiách?
Áno. Po získaní doktorátu z teológie sa Jozef Tomko, ktorý mal od mladosti veľkú citlivosť pre robotnícku a sociálnu otázku, prihlásil na štúdium sociálnych vied na novootvorenom rovnomennom inštitúte na Pápežskej gregoriánskej univerzite, na ktorom vtedy prednášali najlepší európski odborníci na katolícku sociálnu náuku, sociálnu filozofiu, sociológiu, ekonomické teórie a marxizmus. Štúdium, ktoré mu sprostredkovalo hlbšie porozumenie pre sociálne a ekonomické otázky z pohľadu katolíckej sociálnej náuky a kresťanskej antropológie a pre širšie súvislosti vývoja ľudských civilizácií, zavŕšil v roku 1954 doktorátom.
Do akej miery sa snažil svoje získané bohaté vedomosti prednášal študentom a poslucháčom?
Získané poznatky z oblasti praktickej aplikácie marxizmu najmä v Sovietskom zväze, ktoré boli v čase hrozby komunistickej expanzie, studenej vojny a hlbokých spoločenských transformačných procesov v západnej Európe veľmi aktuálne, sprostredkúval aj študentom ako prednášajúci na súkromnej univerzite sociálnych vied Pro Deo v Ríme, ktorú po vojne založil známy belgický dominikán Felix Morlion. Túžba po poznaní a rozširovaní horizontov napokon Tomku viedla k tretej dizertačnej práci z kánonického práva, v ktorej si opäť zvolil tému na rozhraní disciplín a metodologických perspektív, na pomedzí kánonického práva a cirkevných dejín, perspektívy univerzálnej a partikulárnej. Dizertáciu, venovanú erigovaniu troch slovenských diecéz v roku 1776 a najvyššiemu kráľovskému patronátnemu právu uhorských kráľov, obhájil na Pápežskej lateránskej univerzite v roku 1961.
Vďaka svojmu vzdelaniu sa veľmi rýchlo uplatňoval v službách Rímskej kúrie. Aké boli jeho začiatky na pôde Svätej Stolice?
Vyzbrojený vynikajúcimi intelektuálnymi predpokladmi, troma doktorátmi, jazykovými znalosťami, širokým kultúrnym horizontom a dobrou znalosťou Cirkvi mal Jozef Tomko všetky predpoklady, aby sa mohol uplatniť v službe Rímskej kúrie. V roku 1961 bol na základe konkurzu prijatý za pracovníka Najvyššej Kongregácie Svätého Ofícia. Nastúpil do sekcie Indexu zakázaných kníh, ktorá sa po zrušení Indexu premenila na doktrinálnu. Od roku 1966 do konca roku 1974 ju Tomko viedol. Z pozície vysokého úradníka kľúčového dikastéria Svätej stolice pôsobil v úzkej spätosti s dianím na Druhom vatikánskom koncile.
Do akej miery sa Jozef Tomko angažoval v rámci Druhého vatikánskeho koncilu?
S nadšením sa s jeho závermi stotožnil. Práve na svojom poste sa začal profilovať v úlohe uvádzať do života koncilové reformy vrátane zásadnej reštrukturalizácie Sv. Ofícia, ktoré bolo nielen premenované na Kongregáciu pre náuku viery, ale najmä vnútorne pretransformované na kongregáciu, ktorej hlavnou úlohou nemalo byť iba chrániť katolícku náuku pred možnými herézami, ale ju aj vysvetľovať a rozvíjať. Jozef Tomko sa podieľal aj na zakladaní doktrinálnych komisií jednotlivých biskupských konferencií, ktoré boli prejavom úsilia decentralizovať časť kompetencií kongregácie a zdôrazniť princíp spoluzodpovednosti biskupov za univerzálnu Cirkev. Keď pápež Pavol VI. zriadil Medzinárodnú teologickú komisiu s úlohou spolupracovať so Svätou stolicou pri skúmaní vieroučných otázok, dostal Tomko za úlohu spolupôsobiť pri jej založení a organizácii jej prác. Tu sa konkrétnym spôsobom skrížili jeho cesty s najvýznamnejšími osobnosťami vtedajšieho teologického sveta, s ktorými potom po zvyšok života spolupracoval, medzi nimi s Josephom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom XVI. Bohaté znalosti a skúsenosti zo života univerzálnej Cirkvi predurčili Tomku pre ďalšie významné úlohy v Rímskej kúrii. V decembri 1974 ho tak pápež Pavol VI. vymenoval za podtajomníka Kongregácie pre biskupov, ktorá mala v kompetencii najmä otázky menovania biskupov a zriaďovania diecéz.
Do akej miery voľba poľského pápeža Jána Pavla II. na jeseň 1978 znamenala ďalší medzník v jeho živote?
Ján Pavol II. sa so slovenským kuriálnym prelátom bližšie zoznámil pri návštevách kongregácie, ale najmä počas historickej návštevy tretej generálnej konferencie Rady latinskoamerických biskupov (CELAM) v Pueble v Mexiku, počas ktorej bol Jozef Tomko členom pápežovej delegácie. Pápež a Tomko zdieľali mnohé: od slovanského pôvodu spoza železnej opony a eminentného záujmu pomôcť prenasledovanej Cirkvi, cez duchovnú blízkosť k fenoménu „ľudového katolicizmu”, ako ho poznali z Poľska a Slovenska, citlivosť pre sociálnu otázku a teologické pozície stredu, až po lásku k horám. Tomkova osobnosť pápeža natoľko zaujala, že ho už v júli 1979, teda iba niekoľko mesiacov po nástupe na Petrov stolec, vymenoval za titulárneho arcibiskupa dukljanského (Doclea) a generálneho tajomníka Biskupskej synody.
Aký signál vyslalo do sveta jeho menovanie za titulárneho arcibiskupa?
Menovanie bolo nepochybne prejavom úcty a dôvery k Jozefovi Tomkovi, ale aj snahy vyjadriť podporu prenasledovanej Katolíckej cirkvi na Slovensku a lásku k slovenskému národu, ktorý sa bez vlastného štátu nachádzal v zložitejšej situácii, než väčšina ostatných národov komunistického bloku. Mimoriadnym prejavom pápežovej blízkosti bolo napokon rozhodnutie, že Jozefa Tomku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie patrónky slovenského národa a vo výročný deň posviacky Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme osobne vysvätí v Sixtínskej kaplnke, kde sa takéto slávnosti konajú iba výnimočne. Na pápežovu žiadosť vysviacku v priamom prenose vysielal Vatikánsky rozhlas, aby ju tak mohli sledovať aj slovenskí veriaci doma a vo svete, ktorí sa jej nemohli osobne zúčastniť.
Zúčastnila sa osobne tejto vysviacky aj jeho najbližšia rodina?
Pre situáciu na Slovensku bolo príznačné, že zo slovenských biskupov nesmel prísť do Ríma nikto a aj z rodiny režim povolil vycestovať iba štyrom príbuzným. Za biskupské heslo a program si Tomko zvolil slová Ut Ecclesia aedificetur (Aby sa Cirkev vzmáhala), ako biskupský erb si s pomocou slovenských kňazov v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, osobitne výtvarníka dona Andreja Paulinyho, vytvoril znak, ktorý vyjadroval jeho viacvrstvovú identitu a poslanie: tri ľalie symbolizovali znak Košickej diecézy ako miestnej Cirkvi, z ktorej vyšiel, z trojvŕšia vyrastajúci dvojkríž Cirkev na Slovensku, príslušnosť k slovenskému národu a cyrilo-metodskú tradíciu ako východisko a živnú pôdu slovenskej duchovnej a kultúrnej identity, a zemeguľa univerzálnu Katolícku cirkev. Súčasne s arcibiskupskou hodnosťou prevzal Jozef Tomko zodpovednú úlohu na čele novej cirkevnej inštitúcie – Biskupskej synody, ustanovenej po Druhom vatikánskom koncile, ako jej druhý generálny sekretár v dejinách.
Aký blízky vzťah mal s pápežom Jánom Pavlom II.?
Počnúc rokom 1979 sa Jozef Tomko postupne stal jedným z najbližších a najdôvernejších spolupracovníkov Jána Pavla II., ktorého sprevádzal pri najdôležitejších rozhodnutiach a udalostiach pontifikátu až po koniec životnej púte. Bol to Tomko, kto priblížil pápežovi cyrilometodskú úctu a s ktorým sa pápež radil, akým spôsobom sprostredkovať veľké cyrilometodské bohatstvo celej univerzálnej Cirkvi. Tomko pápežovi odporučil, aby solúnskych bratov vyhlásil za učiteľov Cirkvi, pápež sa však nakoniec rozhodol vyhlásiť ich za spolupatrónov Európy (1980). V nasledujúcich mesiacoch sa Tomko zásadným spôsobom podieľal na šírení cyrilo-metodského posolstva v univerzálnej Cirkvi prostredníctvom liturgických slávení, homilií, prejavov a publikácií. Medzi poľským pápežom a slovenským kardinálom sa vytvorila osobitná interakcia, vychádzajúca zo vzájomného hlbokého porozumenia: pápež jeho prostredníctvom podporoval Slovákov v ich ťažkej situácii, kardinál vedno so slovenskými kňazmi v Ríme zase poskytovali svoju podporu pápežovi, ktorý sa v Kúrii a v talianskom prostredí nestretal vždy iba s pochopením. Symbolicky v jubilejnom svätometodskom roku 1985 pápež Tomku kreoval za prvého slovenského kuriálneho kardinála v dejinách.
Ako prijal česko-slovenský komunistický režim jeho menovanie za kardinála?
Kým na odovzdávanie kardinálskeho klobúka maďarskému kardinálovi Lászlóovi Lékaiovi vyslala Budapešť do Vatikánu – komunizmus sem alebo tam – vysokokarátovú štátnu delegáciu a zorganizovala diplomatickú recepciu, svätoštefanskú korunu od amerického štátneho tajomníka Cyrusa Vanca v budapeštianskom parlamente za prítomnosti najvyšších funkcionárov strany preberal maďarský prímas, delegácia poľských komunistov na návšteve v Bratislave reagovala na správu o voľbe poľského pápeža oduševnenými prípitkami a ich stranícke vedenie vo Varšave síce triezvejšími, ale stále vlasteneckými slovami „Je to veľká udalosť pre poľský národ a mnoho komplikácií pre nás”, vymenovanie historicky prvého slovenského kuriálneho kardinála Jozefa Tomku považovala Praha za nepriateľský čin, o ktorom sa na Slovensku nesmelo ani písať, nieto vyslať do Vatikánu nejakú delegáciu. Písať o Tomkovi nesmeli ani bratislavské Katolícke noviny a o nejakej štátnej delegácii sa nikomu ani neprisnilo. Dôvod bol jednoduchý. Kým Poľsko či Maďarsko ako národné štáty dokázali napriek ideologickým bariéram aspoň do istej miery ticho vnímať udalosti očami spoločného vlasteneckého záujmu, Praha videla v slovenskom biskupovi či kardinálovi v exile, ktorý sa hlásil k svojej identite, iba dvojitého nepriateľa: ideologického i politického, ktorého samotná existencia potenciálne ohrozovala „československú jednotu”. Nemenej trpké pre Tomku bolo, že časť tohto „československého” myslenia prežívala i v časti exilného českého katolíckeho prostredia, ktoré síce zdieľalo so slovenským katolíckym exilom protikomunistický postoj, iba ťažko však prijímalo existenciu samostatnej slovenskej identity a jej prirodzené právo na život.
Súčasne s jeho povýšením na kardinála bol Jozef Tomko menovaný aj za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Čo si máme predstaviť pod touto funkciou?
Pápež mu zveril jedno z najväčších a najvýznamnejších dikastérií, ktorého úlohou je ohlasovať evanjelium a riadiť Cirkev na obrovských misijných územiach na celom svete, menovať tam biskupov a zriaďovať cirkevné provincie a biskupské konferencie, starať sa o misionárov, o výchovu misijného dorastu v miestnych seminároch i v Ríme, ale tiež koordinovať misijnú dynamiku v celej Cirkvi, šíriť misijnú myšlienku a rozvíjať teológiu misií, čo v čase jeho pôsobenia už znamenalo aj čeliť rastúcej kríze misijnej identity a zmyslu misijnej práce. Význam a náročnosť úlohy prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov vyjadruje aj skutočnosť, že sa často nazýva červeným pápežom. Jozef Tomko viedol túto Kongregáciu s veľkým apoštolským úspechom a veľkou láskou dlhých šestnásť rokov, až dokiaľ ho Ján Pavol II. v roku 2001 ako 77-ročného, dva roky po tom, čo podľa kánonického práva ponúkol demisiu pre dosiahnutý vek, z úradu neuvoľnil. Až do dovŕšenia 80. roku života potom pokračoval v práci v rôznych iných kuriálnych orgánoch, ktorých bol členom (Kongregácia pre náuku viery, Kongregácia pre Boží kult a sviatosti, Rada pre vzťahy so štátmi, Pápežská rada pre podporu jednoty kresťanov, Pápežská rada pre interpretáciu právnych textov a i.).
Na jar roku 2012 mu pápež Benedikt XVI. prejavil veľkú dôveru, keď ho vymenoval za člena trojčlennej kardinálskej komisie so zvláštnym mandátom na vyšetrenie tzv. aféry Vatileaks (krádež dôverných pápežských dokumentov). Našiel si však aj čas pre Slovensko a Slovákov?
Hoci Jozef Tomko prežil väčšinu života v zahraničí a v službách univerzálnej Cirkvi, zostal „srdcom na Slovensku”, uchoval si pevnú slovenskú identitu a nikdy neprestal pracovať aj pre dobro Cirkvi na Slovensku a slovenského národa. Patril k iniciátorom myšlienky založiť inštitúciu, ktorá by zastrešila slovenské náboženské a kultúrne aktivity vo Večnom meste, akú Slováci bez vlastného štátu na rozdiel od iných národov v Ríme dovtedy nemali. Spontánny konsenzus, aby ústav prijal meno sv. Cyrila a Metoda a bol dokončený v jubilejnom cyrilometodskom roku 1963, nesvedčil iba o živej úcte k solúnskym bratom v radoch slovenského exilu, ale bol aj symbolickým vyjadrením úloh, ktoré mal ústav po vzore oboch vierozvestcov plniť a ktoré sa sústredili na štyri ťažiskové oblasti: založiť malý seminár a duchovne a intelektuálne formovať budúcich kňazov a katolíckych vzdelancov, viesť duchovnú službu pre Slovákov v zahraničí, šíriť poznanie a vieru tlačeným slovenským slovom a stať sa duchovno-kultúrnym centrom Slovákov v Ríme a slovenských pútnikov prichádzajúcich do Večného mesta.
Do akej miery sa podieľal na zriadení tohto ústavu?
Jozef Tomko sa stal členom organizačného výboru na založenie ústavu a dušou úsilia získať potrebné finančné prostriedky. S týmto cieľom viackrát navštívil USA a Kanadu, kde pre jeho myšlienku získal slovensko-americké katolícke inštitúcie a fraternalistické organizácie a vplyvné osobnosti slovensko-amerického života. Predovšetkým však musel Tomko a spolu s ním neskorší prvý rektor ústavu Štefan Náhalka a ďalší slovenskí kňazi v Ríme čeliť tvrdému odporu, ktorý proti založeniu slovenskej inštitúcie kládli českí kňazi v Ríme najmä z okolia kolégia Nepomucena, ktorí videli v myšlienke slovenského ústavu nielen ohrozenie vlastnej inštitúcie, ale aj československej politickej a „národnej“ jednoty a využili všetky prostriedky, aby proti jej uskutočneniu intervenovali pri Svätej stolici, argumentujúc, že Slováci rozbíjajú najvyššou cirkevnou autoritou ustanovené rímske kolégium. Vďaka trpezlivej a citlivej, ale odhodlanej diplomacii slovenských kňazov v Ríme, medzi ktorými hral kľúčovú rolu práve Jozef Tomko, sa napokon podarilo prekonať cirkevno-politické a psychologické prekážky a ústav získal cirkevné schválenie, na sviatok Sedembolestenj Panny Márie roku 1963 bol posvätený a na jar 1964 sa doň postupne nasťahovali chovanci gymnázia a malého seminára, ich saleziánski učitelia, diecézni slovenskí kňazi i rehoľné sestry. Okrem toho bol tiež zakladajúcim členom Slovenského ústavu v Ríme, vedeckej inštitúcie, združujúcej slovenských vzdelancov v zahraničí, a spolupodieľal sa na príprave osláv viacerých cyrilometodských jubileí, počas ktorých sa v Ríme schádzali početní slovenskí pútnici a organizovali sa náboženské, vedecké a kultúrne podujatia.
Aký je podiel Jozefa Tomka pri kreovaní samostatnej slovenskej cirkevnej provincie na konci roka 1977?
Veľké diplomatické úsilie vyvinul Jozef Tomko vedno s ďalšími slovenskými kňazmi z okruhu Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme vo veci erigovania slovenskej cirkevnej provincie. V tejto veci spoluzostavil a spolupodpísal celý rad vecne a citlivo argumentujúcich podaní adresovaných pápežovi Pavlovi VI. a Štátnemu sekretariátu, ktoré v čase, keď Československo odmietalo akékoľvek rokovania na túto tému, udržiavali pri živote myšlienku slovenskej cirkevnej provincie a poskytovali Svätej stolici potrebné argumenty a podklady, a tak zásadným spôsobom pripravili pôdu pre erigovanie slovenskej cirkevnej provincie v roku 1977.
Akým spôsobom sa kardinál Jozef Tomko sa podieľal na obnovovaní slovenskej katolíckej cirkvi po roku1989?
Po páde komunistického režimu kardinál Jozef Tomko z pápežovho poverenia vysvätil početných nových biskupov do slovenských diecéz a sprevádzal Jána Pavla II. počas všetkých troch návštev Slovenska v apríli 1990, na prelome júna a júla 1995 a v septembri 2003, keď bol pre ťažko chorého pápeža aj jeho „hlasom”, ktorý čítal časť jeho príhovorov. Jozef Tomko sa aktívne podieľal aj na príprave územnej reorganizácie slovenských diecéz, erigovania východnej provincie so sídlom v Košiciach (1995) a novej cirkumskripcie diecéz zavŕšenej v roku 2008, keď vznikla Bratislavská arcidiecéza a Žilinská diecéza a novú organizáciu dostala aj Gréckokatolícka cirkev vznikom vlastnej cirkevnej provincie pre veriacich východného obradu. Tomko si však veľmi dobre uvedomoval, že nestačilo iba inštitucionálne a personálne obnoviť cirkevné štruktúry, ale slovenský národ a Cirkev na Slovensku potrebovali predovšetkým hlbokú duchovnú, morálnu a kultúrnu obrodu, aby dokázali prekonať zhubný vplyv desaťročí komunizmu a čeliť prenikaniu liberálneho sekularizmu po roku 1989.
Ako vnímal národno-emancipačný proces slovenského národa v období rokov 1990-1992, ktorý bol zavŕšený vytvorením samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?
Ako slovenský vlastenec bol tiež presvedčený o prirodzenom práve národa na život vo vlastnom štáte. V početných verejných prejavoch, ktoré po roku 1989 na Slovensku predniesol, osobitne v historickom príhovore na pôde Slovenskej národnej rady 24. apríla 1991 a v príhovoroch pri udeľovaní rôznych ocenení preto opakovane zdôrazňoval potrebu návratu ku koreňom slovenskej národnej identity a viery a vyzýval k obnove historickej pamäte a národného citu a k úcte k národnej identite a kresťanským hodnotám.
Otázka na záver. Aký je odkaz kardinála Jozefa Tomka pre súčasnú slovenskú generáciu?
Rovnako ako životne dielo, aj životný odkaz kardinála Jozefa Tomku je bohatý. Vyberiem z neho iba zopár myšlienok: Kardinál opakovanie varoval národ pred slepým podľahnutím hodnotovému relativizmu a sekularizmu, ktorý zaplavil Slovensko v ostatných desaťročiach, pred stratou kresťanskej identity, pred ľahostajnosťou, rezignáciou na húževnanú, usilovnú a systematickú prácu, bez ktorej sa nedá dosiahnuť žiadne dobré ovocie, a vyzýval k návratu k zdravým koreňom národa a k historickému a národnému povedomiu ako základným pilierom, bez ktorých nemožno budovať budúcnosť. Samotná jeho životná púť bola živým dôkazom, že univerzálne a národné hodnoty sa nevylučujú, ale sú kamienkami jednej veľkej syntézy.
Zhováral sa: Matej Mindár
