Kto si myslí, že stredovek bol nudné obdobie plné bahna, moru a svätých, ktorí sa pozerali nevinne do diaľky – mal by poznať Eleanoru Rykener. Táto osoba by dnes mala na TikToku milión sledovateľov, minimálne jednu spoluprácu so značkou parfumov a podcast s názvom „Život v hábite aj v sukni“.
Ale poďme od začiatku. Píše sa rok 1394 a Londýn je ako vždy miestom, kde sa mieša svätosť s hriechom, pivo s dažďom a pravda s poriadnou dávkou klamstiev. Do tohto sveta vstupuje Eleanora Rykener — alebo John, podľa dňa, nálady a účesu.
Keď si muž oblečie sukňu a začne zarábať viac ako farár
Eleanora bola vyučená v dvoch povolaniach: vyšívať a zvádzať. Niekedy súčasne. Tvrdila, že ju to naučila istá Anna z Nizozemska, a že neskôr pracovala pre istú Elizabeth, ktorá viedla verejný dom maskovaný ako „kurz ručných prác“. Veľmi nenápadný pseudonym.
A stredovek sa naozaj nezdal taký prudérny ako by sme očakávali, pretože na zozname Eleanoriných klientov boli traja oxfordskí učenci, štyria františkáni (jeden zaplatil prsteňom — romantik!), jeden karmelitán, traja kapláni, mnohí kňazi „bez hodnosti“ a poltucet „cudzincov“, ktorí platili podľa sadzobníka od 12 pencí do 2 šilingov. K tomu pár mníšok a dáma menom Joan, s ktorou sa Eleanora zabávala, keď mala „pánsky deň“.
Proces, pri ktorom sa nevedelo, koho vlastne súdia
Keď ju/jeho/to prichytili s Johnom Britbym po ôsmej večer (čo bolo po stredovekej večierke – teda zákaz vychádzania pre „cudzincov“), úradníci si najprv neboli istí, aký paragraf vytiahnuť. Sodomiu? Prostitúciu? Alebo len porušenie hodiny večierky?
Všetko bolo nejasné. V stredovekom Londýne totiž ešte nemali kategóriu „osoba, ktorá je muž aj žena, ale práve flirtuje s farárom“. Tak sa Eleanora ocitla v právnom vákuu – a v 14. storočí to nebolo miesto, kam by si chcel patriť.
Súd zistil, že Eleanora nielenže poskytovala služby, ale aj prezrádzala mená svojich klientov – a medzi nimi sa ocitli aj duchovní. To už nebola len morálna otázka, to bola malá mestská bomba.
Londýn panikári: cudzinci, mnísi a sukne
Celé to zapadlo do atmosféry morálneho chaosu. Kráľ Richard II. práve zrušil mestské privilégiá, zaviedol zákaz vychádzania a Londýn sa dusil v paranoji. Ľudia sa báli „obchodníkov s telami“, ktorí vraj unášali ženy, farári sa báli, že ich chytia pri hriechu, a mešťania sa báli všetkých, čo hovorili s prízvukom.
A potom prišla Eleanora – osoba, ktorá bola všetkým, čoho sa báli: „cudzinec“, „hriešnik“, „nejasné pohlavie“ a navyše v sukni. V podstate chodila po meste s nápisom „Som stelesnenie paniky“.
Ako sa z Eleanory stala ikona chaosu
Či Eleanora bola muž, žena, to sa už nikdy presne nedozvieme, hoci máme náznaky. Ale vieme, že dokázala prežiť v spoločnosti, ktorá milovala škatuľky – a ona sa do žiadnej nezmestila.
Jej prípad sa stal jediným známym súdnym záznamom o „homosexuálnych vzťahoch“ v neskorostredovekom Anglicku. A hoci pisári naškrabali protokol, snažiac sa nájsť vhodné slová, výsledkom je dokument, ktorý je znepokojený nie z nejednoznačnosti, kým vlastne Eleanor bola, ale z toho, že prebehla „nečestná transakcia“, bol porušený zákaz vychádzania s „cudzincom“ a potom ešte jeden malý detail, o ktorom sa hovoriť nesmelo: nemorálnosť členov cirkvi.
Eleanor totiž prekabátil(a) všetkých. Prostitúcia bola považovaná výlučne za ženské povolanie, sodomia bola obmedzená na mužov a pojmy ako bisexualita a transvestitizmus sa v stredovekých textoch neobjavujú. Preto ostalo len pri výpovedi a neexistujú dôkazy o tom, že by Eleanor bol(a) stíhaná za ktorýkoľvek z týchto trestných činov.
Autor: Marek Kurta
