Priekopníci emancipácie – keď sa muži ochotne delili o ženy

„Postoj chvíľu, mladý pánko!“, prehovoril postarší muž, „Vidím, že si urastený, nechcel by si stráviť noc s mojou ženou?“ I takýto výrok by sme mohli počuť v uliciach starovekej Sparty. Tej istej hrdinskej Sparty, ktorú poznáme z filmového kinohitu pod názvom 300. Vzájomné zdieľanie žien u nich totiž nebolo nič netradičné. Práve naopak, bolo to priam v súlade so zákonom.

Ženské práva, ktoré by im závideli aj moderné štáty

Sparťania boli v mnohom mimoriadne a prekvapujúce spoločenstvo. Hoci išlo o vojenskú spoločnosť, ktorá by nám mohla pripomínať tvrdý patriarchát, ženy v Sparte mali privilegované postavenie, aké sa inde v staroveku nevyskytovalo.

Mali právo vlastniť majetok, mohli sa rozvádzať, dokonca ich spoločnosť ctila rovnako ako mužov padlých v boji. Dôkazom je pozoruhodný fakt, že vlastný hrob so menom dostali iba dve skupiny ľudí:
– vojaci padnutí v bitke
– ženy, ktoré zomreli pri pôrode.

Pôrod bol totiž vnímaný ako rovnako hrdinská obeť pre štát ako smrť na bojisku.

Sparťanky sa živým zaujímali aj o vojenské úspechy. Jeden známy príbeh opisuje, ako otrok oznámil žene, že v bitke jej padli traja synovia. Jej odpoveď? „Či na to som sa ťa pýtala otrok? Povedz mi hlavne, kto zvíťazil!“

A keď ženy vyprevádzali mužov do boja, nezaznelo nič sentimentálne. Len tvrdé: „So štítom alebo na štíte.“ Teda: vráť sa ako víťaz, alebo vôbec.

Obr. 1: „So štítom, alebo na štíte.“

Kto tu rodí skutočných mužov?

Vysoké sebavedomie Spartianok nebolo náhodné. Manželka kráľa Leonida, Gorgó, to vystihla presne: „Veď napokon sme jediné, ktoré rodia (skutočných) mužov.“ A mala pravdu – ženy boli vychovávané rovnako tvrdo ako muži.

Nie je preto prekvapujúce, že bola to práve spartská princezná Kyniska (v preklade Fenka, kto by dnes takto nazval svoju dcéru?), ktorá sa v roku 396 pred Kr. stala prvou ženskou olympijskou víťazkou vôbec. A to napriek tomu, že ženy boli z účasti v atletických disciplínach vylúčené, často dokonca nemohli byť ani v obecenstve.

To už však neplatilo pre jazdecké disciplíny, kde súťažil majiteľ koňa alebo záprahu, vtedy nevadilo, ak šlo o ženu. Kyniskin brat Agesilaus II. ju nahovoril, aby sa zúčastnila súťaže, hoci už mala okolo 40 rokov a atletické sily ju dávno opustili. Nie však preto, že by sestre doprial slávu, naopak, chcel konské preteky zdiskreditovať.

Podľa neho totiž nemali vôbec patriť na olympijské hry. Kým atletické disciplíny si vyžadujú špeciálnu zručnosť, pre jazdecké stačilo byť bohatý, dobrého koňa si za peniaze kúpil ktokoľvek. Jeho zámer nakoniec vyšiel, keďže dokázal, že túto disciplínu môže vyhrať v konkurencii mužov naozaj aj žena. Kyniska so svojím štvorzáprahom získala rovno dve zlaté medaily na olympiáde po sebe, v Sparte jej bol postavený svätostánok a v Olympii bronzová socha. Jej vzorom sa inšpirovalo v budúcnosti mnoho gréckych žien.

Ktože to vystavuje stehná?

Na rozdiel od iných Grékyň, Sparťanky neboli nijako obmedzované ani v osobnej slobode. Kým inde bolo ich úlohou akurát sa tak naučiť domáce práce, v Sparte boli ženy hýbateľkami spoločnosti, činné osobnosti so sympatickou hrdosťou.

Mali podobnú výchovu ako chlapci, naučili sa čítať aj písať, súťažili s chlapcami v hrách. O domáce práce sa nestarali vôbec, na to mali Sparťania dosť otrokov. Nosili výhradne krátke šaty, ktoré im nebránili v pohybe, čím si za hranicami mesta vyslúžili prezývku „tie, čo vystavujú stehná“. Tým sa jemne naznačovalo, že ide skôr o ľahké dievčatá. Ich voľnosť bola známa široko ďaleko, takže aj Aristoteles sa o Sparťankách vyjadril, že ich uvoľnené mravy sú tak veľmi škodlivé, že podľa neho práve kvôli nim Sparta ako mocnosť postupne upadla.

Na druhej strane boli známe svojou fyzickou krásou a veď nakoniec aj Helena Trójska, ktorej únos mal podľa povesti spôsobiť tak vážny vojenský konflikt, pochádzala pôvodne zo Sparty. Liberálne Sparťanky neváhali v období sviatkov na verejnosti dokonca zhadzovať svoje šaty a celkom nahé tancovať a spievať pre potešenie mužov. Mnohí z nich to nevydržali a rovno dotyčnú dámu uniesli, čo bol prvý krok k uzavretiu manželstva.

Obr. 2: Bronzová soška dievčaťa v sparťanskom oblečení, datovaná do obdobia medzi rokmi 520 a 500 pred n. l.

Manželstvo v Sparte: tajné svadby a návštevy „pod rúškom noci“

Manželstvo nebolo romantické spojenie – bol to štátny nástroj. Každý muž sa musel oženiť, aby splodil potomstvo.

A tu vznikol problém:
– muži sa mohli ženiť až od 20 rokov,
– ale plnoprávnymi občanmi sa stávali až v 30 a dovtedy nesmeli opustiť výcvikový tábor.

Výsledok? Tajné svadby a ešte tajnejšie návštevy manželky. Plutarchos to vystihol geniálnym bonmotom: „Niektorí Sparťania sa dokonca stali otcami skôr, než videli svoje ženy za denného svetla.“

To na druhej strane vylučovalo to ranné sklamanie po vášnivej noci, kedy nie je vidieť všetko. Avšak nie je div, že život vo výchovnom tábore prebúdzal aj sklony k homosexualite. Zaujímavosťou ale bolo, že Sparťania vo svojej armáde homosexuálne zväzky podporovali. Príčina bola jednoduchá: ak budú vo vojsku bojovať páry, budú sa o to viac snažiť navzájom sa chrániť.

Keď je cudzoložstvo povinnosťou

Na zhýralosť Sparťanov, a to predovšetkým práve žien, upozorňovali mnohí starovekí spisovatelia, filozofovia a historici. Lakedaimoňanky opisuje i veľký Cicero, ktorý vraví, že Sparťania museli mať jedného samostatného úradníka, ktorý dával mužom rady, ako skrotiť svoje ženy. Inak by ich nemali šancu ustrážiť.

I spomínaný Aristoteles vyjadruje veľké pohŕdanie nad chlipnosťou Sparťanov, veď samotní muži prezentovali veľmi uvoľnený postoj k posteľným aktivitám. Nevera, cudzoložstvo, ani prostitúcia sa nepovažovala za niečo nemorálne, a to bolo medzi Grékmi veľmi výnimočné.

Hlavne cudzoložstvo bolo všade inde považované za neodpustiteľný trestný čin. Vydatá žena bola považovaná za mužov majetok a pokiaľ ju jej muž pristihol in flagranti mohol s ňou naložiť ako sa mu zachcelo a aj záletníkovi, ktorý mu nasadil parohy, mohol na mieste odrezať pohlavné orgány alebo ho rovno zabiť. U Sparťanov to bolo presne naopak. Pojem ako cudzoložstvo ich zákony vôbec nepoznali. Keď zavítala do niekoho domu návšteva, muži nemali problém hosťovi ponúknuť svoju ženu, aby sa ňou pochválili, aká je výkonná. Dá sa len predpokladať, že hostia sa nenechali dlho núkať.

Pojem nevera bol v spartskej spoločnosti vlastne úplne neznámy. No nie preto, že by neexistovala. Plutarchos v tejto súvislosti pripomína, že práve muži sami povzbudzovali svoje ženy, aby s inými mužmi plodili deti, ktoré potom prijímali za vlastné. Ústava totiž nadraďovala prospech obce, čomu sa rozumelo zaistenie zdravého a početného potomstva, nad osobnú žiarlivosť jednotlivcov. Priateľská dohoda o požičaní si ženy bola v Sparte teda bežná. Aténčan Xenofón o tom píše: „Lykurgova ústava požadovala, aby starnúci muž (prirodzene s mladšou manželkou, o staré záujem nebol) pozval do svojho domu muža, ktorého telesné i morálne dispozície sú vhodné pre plodenie detí.“

Ale na toto všetko nemožno vôbec pozerať šovinisticky a považovať to za výmysel mužov, ktorí si robili so ženami čo chceli. Xenofón totiž pokračuje a oboznamuje nás, že ženy takú sexuálnu voľnosť úplne vítali, pretože „im to dávalo možnosť riadiť viac než len jednu domácnosť.“ Čo nebolo nijako časovo náročné, keďže, ako sme už uviedli, nemuseli variť ani prať, to všetko mali na starosti otrokyne.

Obr. 3: Grécka váza zobrazujúca svadobné prípravy a vedľa je svadobný sprievod.

Vlastenecké orgie? Polybios si servítku pred ústa nedával

Na základe týchto pseudomravných princípov sa v Sparte vytvoril priestor i na niečo ako vlastenecké orgie. Presne nám to opisuje historik Polybios: „Medzi Lakeidamončanmi existoval dedičný zvyk a bol celkom bežný, že traja alebo štyria muži spolu zdieľali jednu alebo viac žien, a pokiaľ boli títo muži bratmi, potom deti boli ich spoločným vlastníctvom. A pokiaľ mal človek už dostatočný počet detí, bolo čestné a celkom normálne odovzdať svoju manželku jednému zo svojich priateľov.“ Sparťania si teda občiansku povinnosť plnili nielen vojenskou chrabrosťou, ale aj sociálnymi orgiami.

Ak mali muži detí nadostač, manželku pokojne posunuli priateľovi. Deti boli spoločným vlastníctvom, podobne ako vojnové korisť či majetok rodiny. A to všetko sa dialo nie v záujme potešenia (aj keď to tak pôsobí), ale v mene ideológie: obec je viac ako jednotlivec.

Sparta: vojenská veľmoc, ale aj spoločnosť extrémnych paradoxov

Moderného človeka môžu spartské zvyky ohromovať, poburovať alebo fascinovať. No všetky mali jeden účel – posilniť štát, zabezpečiť populáciu a vytvoriť od detstva až po starobu jediné pravidlo:

Sparta je všetko. Jednotlivec je nič.

A tak sa v Sparte rodili muži – a ženy, ktoré tieto mužov vychovali, neboli o nič menej tvrdé. Nie nadarmo môžeme antickú Spartu považovať za priekopníkov v ženských právach.

Autor: Marek Kurta