Väčšina debát o hoaxe sa neustále točí okolo predpokladu, že ľudia, ktorí im veria, sú jednoducho nevzdelaní, leniví myslieť alebo emocionálne labilní. No poďme si priznať nepríjemnú pravdu: šírenie hoaxov nie je primárne dôsledkom individuálnej hlúposti, ale prepracovaným zlyhaním celého systému, ktoré v skutočnosti vyhovuje mnohým stranám – vrátane tej, ktorá sa tvári, že proti nim bojuje. Predstava, že stačí „viac kritického myslenia“ a hoaxy ( a cielené zmanipulované články ) zmiznú, je naivná.
Skutočným hnacím motorom nie je nedostatok logiky, ale nedostatok času a emočná únava. V záplave informácií a neustálej digitálnej stimulácii náš mozog prirodzene uprednostňuje rýchlosť pred presnosťou. Ak dostanete správu, ktorá potvrdzuje vaše už existujúce presvedčenie – váš potvrdzovací kognitívny skres –, je pre mozog energeticky výhodnejšie ju prijať a zdieľať, než venovať drahocennú mentálnu energiu hlbšej analýze. Hoax je navrhnutý tak, aby zapadol do vašej bubliny, a preto pôsobí dôveryhodnejšie ako neosobné, suché fakty . Ľudia neveria konšpiráciám, pretože sú paranoidní, ale často preto, že netolerujú neistotu. V komplikovanom, chaotickom svete, ponúka hoax vzácny dar: pocit kontroly a kompletného príbehu. A tým narážam aj na mainstreamové médiá, ktoré neetickým spôsobom využívajú rýchlé a zavádzajúce titulky . spoliehajú sa na to, že ľudia nebudú mať čas prečítať si celý článok.
Oficiálne vysvetlenia sú často komplikované, a preto si vyžadujú čas a záujem spoznať hlbšie problém, resp. udalosť. Ľudský mozog miluje rýchlosť a bohužial aj povrchnosť.
Hlavným aktérom v šírení dezinformácií nie sú seniori na Facebooku, ale algoritmy sociálnych sietí. Tie sú nastavené tak, aby maximalizovali vašu angažovanosť, teda čas, ktorý strávite na platforme. A čo vás udrží najdlhšie? Extrémne emócie: strach a hnev.
Hoaxy sú odmenené, pretože sú senzačné a dramatické. Systém sociálnych sietí priamo odmeňuje zavádzajúci a polarizujúci obsah vyšším dosahom. Tvrdiť, že za to môže „nedostatok kritického myslenia“, je len pohodlná výhovorka, ktorá odvracia pozornosť od skutočných štrukturálnych problémov a od biznis modelu, pre ktorý je chaos ziskový. Pre mnohých používateľov sa zdieľanie šokujúceho obsahu stalo návykom, bez ohľadu na jeho pravdivosť – ide o rýchle neurobiologické uspokojenie, podobné droge. O to viac, ak máte verejne známeho vinníka – premiér Fico je vďačný objekt a ak ide o svetovú úroveň, máme tu ešte Putina.
A v neposlednom rade, hoaxy a neustála dezinformačná vojna prinášajú kontroverzný, no hmatateľný zisk nielen ich tvorcom. Polarizácia a nedôvera v inštitúcie sú priamym dôsledkom dlhodobého šírenia dezinformácií a slúžia politickým a ideologickým cieľom. No paradoxne, aj boj proti hoaxom sa stal obrovským priemyslom a mocenským nástrojom. Fact-checkeri, vládne kampane a mimovládne organizácie, ktoré sa tvária, že bránia „jedinú pravdu“, si taktiež budujú vplyv a autoritu v systéme, ktorý je narušený. Kto má právo určiť, čo je „jediná pravda“, a v koho prospech?
Pokiaľ sa nezačneme pýtať na skutočné motívy a štrukturálne príčiny chaosu, a budeme sa len pokrytecky sťažovať na „hlúposť národa“, budeme vždy len obeťami systému, ktorý sme si sami vytvorili.
Autor: Michala Gánovská
