Dejiny poznajú veľké bitky, slávnych vojvodcov a hrdinské víťazstvá. A potom poznajú Karánsebeș 1788 – vojenský výkon, pri ktorom by sa aj Švejk chytil za hlavu a poznamenal: „To už je trochu veľa, páni.“
Rok 1788. Rakúske cisárstvo je opäť vo vojne s Osmanskou ríšou. Cisár Jozef II., syn Márie Terézie, si celý život niesol sen o veľkom vojenskom triumfe. Vybudoval obrovskú armádu, osobne sa pripojil k ťaženiu a dúfal, že dejiny si ho konečne zapamätajú ako víťazného vojvodcu.
Zapamätali si ho. Len trochu inak, než dúfal.
Keď zvedovia namiesto Turkov objavia pálenku
Keďže o Turkoch nebolo ani chýru, ani slychu, velenie sa rozhodlo vyslať husárov na prieskum. Odvážni jazdci prekročili rieku Timiș… a narazili na skupinu Cigánov, ktorí si tam hodovali v tradične útulných osadách. Pohostinní usadlíci neváhali pozvať nečakaných hostí na oslavu.
Pohostinnosť zafungovala okamžite. Navyše sa rozšírila „lekárska“ správa, že alkohol je výborný liek proti úplavici. Táto choroba prejavujúca sa častými hnačkami dlho sužovala statočné vojsko. Niekde sa objavila správa, že práve alkohol pomáha odstrániť tento neduh, čo by mimoriadne znížilo náklady na spodné časti uniformy a zmenšilo rady k poľným latrínam. Takúto parádnu ponuku nemohli hrdí husári odmietnuť i pridali sa teda k partii usadlíkov. Menej hnačky = menej praných nohavíc = spokojnejšie vojsko.
Husári ochutnali.
A potom ochutnali ešte raz.
A potom už neriešili vôbec nič.
Zvedovia sa nevracajú, nervozita rastie
Ubehli hodiny a v rakúskom tábore sa stupňovala nervozita. Vyslaní zvedovia sa nevracali, správy o Osmanoch neprišli žiadne. Zišlo im teda na um, či vyslanci nedajbože nenarazili na tých Turkov a nepadli v urputnom boji s nimi. A tak poslali ďalšie skupiny vojakov preskúmať situáciu.
Pomaly postupovali vpred, keď po nejakom čase jeden z pešiakov uzrel v diaľke stratených kamarátov. Tí potácajúc sa v sedle viedli svoje kone prechádzkovým tempom, aby im božechráň nevypadla z ruky fľaša. Pátracej jednotke až zablyšťali oči i rozbehli sa oni rýchlo za nimi, že aj oni sa chcú „liečiť“ z tej prekliatej choroby.
Lenže liek bol drahý a husári ho nechceli pustiť. Začali hádky, nadávky, gestikulácia a keďže rakúska armáda bola zmesou Nemcov, Maďarov, Slovákov, Chorvátov, Srbov, Čechov a ďalších národov, nikto poriadne netušil, na koho sa vlastne kričí.
Jeden výstrel a koniec rozumu
Dorozumievanie sa, niekedy aj v posunkoch, nemusí byť vždy druhou stranou správne porozumené. V tomto prípade ale gestá začali byť dostatočne zrozumiteľné, keď prišli na rad päste. Situácia sa vyhrotila natoľko, že pri dohadovaní sa medzi omámenými lakomcami a smädnými vášnivcami zrazu padol výstrel.
Vojaci, ktorí stáli vzadu, o tejto hádke nemali ani poňatia a keď začuli ranu, celí prestrašní si začali myslieť, že na nich zaútočili Turci. Navyše bola už temná noc, čím sa situácia stála úplne neprehľadnou. Niektorí z vojakov navyše začali geniálne kričať: „Turci, Turci!“. a rakúska armáda spúšťa plnohodnotnú bitku… sama proti sebe.
Nastal chaos, ktorý nikdy predtým, ani potom, nemal obdoby. Vojaci neboli pripravení na okamžitý boj, ale z obavy o život siahli po zbrani a začali v tme naslepo strieľať do všetkého, čo sa hýbalo. Ani jazdci nevedeli, čo sa vlastne deje a tiež na koňoch vhupli do absolútneho prítmia, kde šabľami sekali všetko navôkol. Niekoľko z nich ale rýchlo zistilo, že Turka tu na míle nevidieť, a vracali sa rýchlo späť, aby zastavili krviprelievanie. Nikto ich však nevypočul, pretože v domnienke osmanského útoku im dezorientovaní pešiaci z diaľky postrieľali kone, než stihli so svojim varovaním prísť. Hluk ako na bojovom poli privolal ďalšie jednotky z tábora a keď prišli aj velitelia delostrelectva nariadili paľbu z kanónov, pretože si tiež mysleli, že ich ide napadnúť nepriateľská jazda.
„Halt!“ ktoré nikto nepochopil
Takto prebehlo niekoľko minút, až vyšší rakúski dôstojníci konečne zbadali, ako na seba útočia vlastné jednotky. Rozhodli sa toto absurdum zastaviť jednoznačným nemeckým zvolaním: „Halt!“, teda „Stoj!“ alebo „Zastavte (paľbu)!“
Udalostiam to však vôbec nepomohlo, pretože pri ohlušujúcej streľbe a chabých znalostiach nemčiny vystrašeným vojakom znelo v ušiach namiesto Halt slovo „Alah“, a tak teraz už celkom presvedčení o osmanskom útoku, začali ešte húževnatejšie brániť svoju vlasť. Nemeckí hovoriaci branci zas v tom rachote počuli slovo „Hurra!“, čo ich tiež len viac povzbudilo a strieľali v ešte väčších dávkach.
Ešte viac streľby = Ešte viac mŕtvych.
Most, rieka a cisár vo vode
Väčšina zúčastnených si myslela, že sa nachádza v regulárnej bitke. Mnoho z nich sa v zmätku rozutekalo kade ľahšie. Opodiaľ stál most cez rieku, kde videli svoju záchranu. V tlačenici však jeden druhého radšej hodili do rieky, len aby mali priestor na útek. Na mieste „bitky“ sa v tom čase nachádzal už aj sám cisár. Panovník si uvedomil, čo sa deje, až keď šialenci strhli aj jeho spolu s koňom do rieky. Snažil sa ešte situáciu zachrániť, ale pohroma už bola neodvratná.
Keď sa rozvidní, ostáva len ticho… a približne 10 000 mŕtvych a zranených. Turci nikde. Jozef II. si z „bitky“ odniesol len žltú zimnicu, pľúcnu chorobu a definitívny koniec snov o vojenskej sláve.
Turci prídu až po bitke
O dva dni na to sa na miesto konečne dostal aj sultán a pri pohľade na rozkladajúce sa telá neveril vlastným očiam. Čoskoro na to sa stretol aj so zdecimovanou a demoralizovanou rakúskou armádou a rýchlo ju vyprášil.
Úbožiaci z cisárskeho vojska sa možno už aj báli bojovať, aby náhodou nepozabíjali svojich spolubojovníkov. Karánsebeș pripadol Osmanom takmer bez námahy. Táto epizóda bola pre Habsburgovcov taká trápna, že sa ju snažili utajiť. Prvé oficiálne správy o nej sa objavili až 43 rokov po udalosti.
Dejiny sa opakujú, len mapy sú modernejšie
Aby sme však nesúdili len minulosť – v roku 2010 použil nikaragujský veliteľ Eden Pastora Google Maps na orientáciu pri hraniciach s Kostarikou. Aplikácia posunula hranicu o 2,7 km.
Výsledok? Vtrhol na cudzie územie, vyrúbal les, prekopal rieku a zvesil vlajku, lebo: „Google sa predsa nemýli.“
Lenže mýlil. Incident musela riešiť samotná OSN, pretože kostarický prezident s príznačným menom Chinchilla vyplakával, že Kostarika takto stratila svoju dôstojnosť a jej národná hrdosť bola pošpinená.
Google nakoniec svoju chybu priznal, pretože sa potvrdilo, že hranica bola posunutá o 2,7 km oproti skutočnému pomedziu. Na obranu tohto koncernu môžeme len dodať, že spory okolo predmetného územia siahajú medzi zúčastnenými štátmi až do polovice 19. storočia. O tom svedčí aj list nikaragujského ministra zahraničných vecí, ktorý spoločnosti Google napísal, aby kartografické zobrazenie nemenili, pretože oni považujú danú oblasť aj tak za územie Nikaraguy.
Poučenie z dejín
-
Alkohol nie je vojenská stratégia
-
Jazyková bariéra môže byť smrteľná
-
Povel „Halt“ nie je univerzálny
-
A slepo veriť mapám – papierovým či digitálnym – sa môže skončiť katastrofou
Dejiny sú plné veľkých plánov… a ešte väčších trapasov.
Autor: Marek Kurta
