Zuby, ktoré patrili mŕtvym, sa stali najnovším módnym hitom medzi elitou!
Bitka pri Waterloo: Zuby ako vojnová korisť
Bitka pri Waterloo, ktorá sa odohrala v roku 1815, bola jednou z najkrvavejších v histórii. Lenže veľa obetí znamená aj … veľká šanca na obchod! Počujete správne. Po skončení bitky sa na mieste smrti tisícov mužov totiž objavili zubári (a nielen oni), ktorí mali úplne iný plán než pomáhať raneným. Ich cieľom bolo nájsť čosi veľmi cenné: zuby mŕtvych vojakov. A nie, nemali záujem o suveníry – išlo čisto o biznis. Vtedy bolo totiž známe, že najlepšie a najcennejšie protézy sa vyrábali práve z mladých nebožtíkov.
Protézy z vojenských zubov: Nový hit medzi aristokratmi
Po tom, čo zubári nazbierali dostatok zubov z bojového poľa, priniesli tieto „suveníry“ do svojich ambulancií a začali vyrábať zubné protézy. A čo je na tom najzaujímavejšie? V tom čase boli tieto protézy považované za znak bohatstva a prestíže. Bohatí a mocní ľudia začali nosiť protézy vyrobené z týchto vojakov, pričom tieto zuby sa stali obľúbeným módnym doplnkom medzi elitou. Takže ak ste mali „zuby z bojiska“, boli ste v spoločnosti vnímaní ako niečo ako influencer v dnešnej dobe.
V roku 1815 bola stomatológia totiž ešte v plienkach a ústa tých bohatých? No, boli doslova prehnité! Našťastie sa bojovalo veľa často, takže stačilo len trošku počkať a už mal sedemdesiatnik chrup mladého junáka. Stalo sa to tak populárne, že do zubného kšeftu sa mohol zapojiť naozaj každý – stačilo mať len nejaké zručnosti a trochu kreativity. Od sústružníkov slonoviny cez klenotníkov, chemikov, výrobcov parochní až po kováčov – každý mal ruky v zuboch! Takto vznikol zaujímavý obchod s vojnou – zuby z bojiska sa stali symbolom prestíže a bohatí začali predávať zuby ako súčasť spoločenského statusu.
Vylamovanie zubov sa stalo takou bežnou praxou, že univerzitný študent Karl Ludwig Sand v roku 1818 spomínal: „Navštívili sme lipské bojisko, aby sme sa popýtali na hroby našich bratov, no roľníci si mysleli, že sme vylamovači zubov. Povedali nám, že tu po piatich rokoch nič nenájdeme, že tu bolo už príliš veľa takých ľudí.“ Iný nemecký chirurg žijúci v tej dobe neskôr tiež spomínal: „Pamätám si, ako jeden spolužiak mal „veľmi krásne“ predné zuby, ktoré po bitke pri Lipsku vytrhli mŕtvym kozákom a vložili mu ich do úst.“
Nemáme mrtvých? Berieme aj od živých!
Existujú dôkazy, že praktika využitia chrupu cudzích ľudí bola ešte pred napoleonskými vojnami. Je známy inzerát z Británie z roku 1792, v ktorom stojí výzva na výkup zdravých zubov. Chudobní ľudia stáli v radoch – stali sa živými darcami v prospech majetnejších zubných pacientov. Získali tým významný zárobok, zuby boli totiž drahé a vykrádači hrobov mohli ponúknuť len obmedzené zásoby. Áno, vykrádači hrobov (!), pretože ako píše uznávaný nemecký archeológ Arne Homann: „V 18. a na začiatku 19. storočia väčšinu surovín na výrobu zubných protéz dodávali vykrádači hrobov, ktorí obchodovali so všetkými druhmi ľudských pozostatkov – medzi nimi aj s celými telami, ktoré sa predávali praktickým lekárom, anatómom a univerzitám alebo lekárskym fakultám na pitvu.“
A nešlo naozaj o žiadny lacný špás. Podľa záznamov si v roku 1781 si londýnsky „zubný chirurg“ Paul Eurialus Jullion účtoval dve libry a dva šilingy za „nasadenie a opravu ľudského zuba“. Nekvalifikovaný robotník musel v tej dobe na takúto sumu pracovať dlhšie ako 3 mesiace. Oplatilo sa teda mať zuby radšej zdravé.
Prax využívania zubov od mŕtvych aj živých sa začalo znižovať od polovice 19. storočia, čiastočne preto, že sa objavovali nové produkty, ktoré mohli nahradiť skutočné zuby. Objavili sa dokonca už prvé porcelánové zuby, čo je určite príjemnejšia predstava než si odhrýzť z bochníka chrupom nejakého nebožtíka.
Zuby mŕtvych teda v istej dobe naozaj predstavovali úplne nový trend, ktorý v historickom kontexte vyzerá ako veľmi bizarný, ale zároveň fascinujúci „módny hit“. Takže keď si nabudúce budete po zubnej návšteve sťažovať na cenu protéz, spomeňte si, že kedysi by ste na jeden zub museli tvrdo pracovať aj tri mesiace a ešte čakať, že zomrie vhodný darca! 😜
Autor: Marek Kurta
