Mnohí z nás si dnes kladú otázku, aké miesto má konflikt medzi Ruskom a NATO-Ukrajinou v porovnaní s Braudelovým dlhým trápením, s megatrendmi súčasného sveta. (Ferdinand Paul Achille Braudel je považovaný za jedného z najväčších historikov 20.storočia. V troch zväzkoch Materiálnej civilizácie, ekonómie a kapitalizmu obhajuje najmä myšlienku, že kapitalizmus nie je ideológia, ale ekonomický systém, ktorý sa postupne rozvíjal strategickou hrou mocností. Podľa Braudelovho názoru štát v kapitalizme slúži skôr ako garant monopolistov než ochranca voľnej súťaže, ako sa to bežne vysvetľuje. Povedal, že kapitalisti majú na svojej strane moc a prefíkanosť a s týmito zbraňami sa postavili na stranu proti väčšine obyvateľstva).
Prebiehajúca vojna predstavuje zvrátenie dlhodobého trendu ústupu vojen a násilia, ktorý sa na planéte zintenzívnil po páde Berlínskeho múru v roku 1989 a ktorý takmer eliminoval vojnu ako nástroj na riešenie sporov medzi štátmi.
Je súčasný konflikt predurčený na rozšírenie a prehĺbenie, čím sa otvorí nový cyklus nestability a konfliktov, ktoré by mohli viesť k novej studenej vojne, prelomeniu jadrového tabu a tretej svetovej vojne?
Odohráva sa táto vojna v znamení Mackinderovejmantry, že roztržka medzi západnou Európou a Ruskom zaručuje stálosť Amerického impéria?
Sú pokračujúce vojenské nepriateľské akcie vo východnej Európe schopné prerušiť stáročný trend euroázijskej integrácie na neurčitý čas?
Dlho som premýšľal nad týmito otázkami a dospel som k jednoznačnej odpovedi. Neverím, že súčasný konflikt povedie ku katastrofickému scenáru, ktorý nakreslili a tajne dúfali médiá a niektorí západní lídri.
Nová studená vojna ani tretia svetová vojna nebude, pretože:
1) 90 % členských krajín OSN nemá v úmysle postaviť sa na stranu NATO proti Rusku alebo dokonca proti Ukrajine. Dominantné chápanie konfliktu zo strany „globálneho juhu“ je subregionálna otázka ako každá iná, ktorá sa má riešiť a riešiť prostredníctvom bežných nástrojov prímeria, rokovaní a mierovej dohody. Jediný, kto kladie otázku v apokalyptickom zmysle – o strete medzi najvyššími hodnotami a medzi demokraciou a tyraniou – sú krajiny Európskej únie a Spojené štáty americké.
2) Multipolárna diverzita planéty už funguje. Vylučuje vznik dvoch hlavných strán v štýle druhej svetovej vojny a studenej vojny. Každý pól, každá veľká a malá mocnosť, má tendenciu sledovať trajektóriu svojich vlastných záujmov, čiastočne diktovaných potrebami ich vlastnej populácie. Posledná vec, na ktorú občania sveta myslia, je financovanie pretekov v zbrojení na úkor boja proti chudobe a rastu blahobytu. To vysvetľuje, prečo všetky hlavné neeurópske krajiny okrem Japonska – od Mexika po Indonéziu, od Pakistanu po Brazíliu po Indiu, Južnú Afriku a dokonca aj Izrael a Saudskú Arábiu – odmietli mobilizovať po boku NATO v protiruskej krížovej výprave. Na zhromaždení OSN, samozrejme, odsúdili inváziu do suverénneho štátu,
3) Úpadok Spojených štátov, ich impéria a ich systému spojenectiev je v terminálnej fáze a táto vojna určite nezmení jeho smer. Stanoveným americkým cieľom je rozšírenie politickej a vojenskej koalície zameranej na oslabenie Číny a Ruska.
4) Je to nebezpečný a neúspešný nápad. USA majú len 4,2 % svetovej populácie a len 16 % svetového HDP. HDP krajín BRICS (Čína, Brazília, Rusko, India a Južná Afrika) teraz prevyšuje HDP krajín G7, ktorých populácia predstavuje iba 6 % svetovej populácie, oproti 41 % BRICS. Podľa údajov Medzinárodného menového fondu z roku 2022 „rozvíjajúce sa a rozvojové“ krajiny teraz dosiahli 58 % globálneho HDP meraného z hľadiska kúpnej sily v porovnaní s 30 % krajín G7.
5) Pokus opäť rozdeliť svet medzi dva tábory – tentoraz sú to proamerické liberálne demokracie proti pročínskemu a proruskému neliberálnemu režimu – je politická operácia odsúdená na porážku. Dokazujú to tie isté parametre, ktoré stanovili tí, ktorí prijali túto perspektívu. To je prípad University of Cambridge, ktorá práve zverejnila štúdiu o svetových prieskumoch verejnej mienky ( https: //www.bennettinstitute.cam.ac.uk /…/ A_World … ).
6) Štúdia je zanietene neobjektívna, ale nemôže nám pomôcť informovať nás, že táto polarizácia má za následok veľmi jasnú porážku takzvaného „liberálneho demokratického“ tábora: 70 % zo 6,3 miliardy ľudí žijúcich v 137 „neliberálnych“ krajinách má názor na Čínu pozitívny a 66 % súhlasí s tým, že vníma Rusko priaznivo. Opak sa deje vo svete takzvaných „liberálnych demokracií“, kde 75 % nemá rado Čínu a 84 % nemá rado Rusko. Ale to je 1,2 miliardy jednotlivcov oproti 6,3. Pomer je teda 5 ku 1 v prospech Ruska a Číny.
Toto číslo je v súlade s výsledkami prieskumu z roku 2021, ktorý si objednal ultraatlantický zdroj, akým je napríklad Nadácia Alliance of Democracies: takmer polovica (44 %) respondentov z 53 krajín považovala Spojené štáty za hrozbu pre demokraciu krajiny. USA sú vyšším indexom ako Čína (38 %) alebo Rusko (28 %) – pozri P. Wintour, vnímané ako väčšia hrozba pre demokraciu, čo zistil globálny prieskum v „TheGuardian“ 5. mája 2021.
Prebiehajúca vojna preto nedokáže zastaviť cestu megatrendov smerom k mieru, uvoľneniu napätia, multipolarite a euroázijskej integrácii. Jeho najhlbším koreňom je pokus USA spomaliť zánik svojho impéria tým, že naláka Rusko do konfrontácie na hranici euroázijského zjednotenia.
Je v záujme Ruska, Ukrajiny a nás všetkých, aby sme sa z „vojnovej pasce“ dostali čo najskôr a mierovou cestou. V každom prípade som naďalej presvedčený, že prebiehajúci konflikt môže len spomaliť a neprerušiť pochod dlhého súženia.
PINO ARLACCHI – bývalý námestník tajomníka OSN.
