V 17. storočí Vatikán viedol vojnu proti nezvyčajnému nepriateľovi – nie heretikom, ale kýchnutiu. Presnejšie povedané, proti tabaku, ktorý kýchanie spôsoboval. A keďže vtedy ešte nikto nevedel o rakovine pľúc, hlavný dôvod zákazu bol prekvapivo… teologický.
Kýchnutie ako hrozba pre dôstojnosť liturgie
V roku 1624 pápež Urban VIII., známy svojím nekompromisným postojom voči neúcte k svätým miestam, vydal celosvetový zákaz fajčenia a šnupania tabaku v kostoloch. Tvrdil, že šnupanie vyvoláva nekontrolované kýchanie – a to sa až nebezpečne podobá sexuálnemu vyvrcholeniu. A predstava, že by niekto počas omše zaklonil hlavu, zatriasol sa a slastne zakýchal, bola jednoducho príliš telesná pre tak duchovné prostredie. Takéto správanie vraj rušilo slávnosť a zneucťovalo liturgiu. Pápež preto prikázal, že každý, kto bude šnupať alebo fajčiť v chrámoch, môže byť exkomunikovaný.
Tabak ako diablovo dielo
Urban VIII. nebol prvý ani posledný, kto mal s tabakom problém. Už pred ním niektorí cirkevní predstavitelia tvrdili, že tabak je „vynález Satana“, pretože narúša čistotu mysle a pokušenie tela. Tabak sa rozšíril z Ameriky vďaka moreplavcom a obchodníkom, a pre mnohých v Európe bol spočiatku zmätočný a podozrivý – niečo medzi liekom, drogou a magickým rituálom.
Pápež, ktorý si rád šnupol
No ako to už býva, jeden pápež zakazuje, iný povoľuje. O sto rokov neskôr, v 18. storočí, na pápežský trón zasadol Benedikt XIII., ktorý mal na tabak úplne iný názor – hlavne preto, že sám bol vášnivým šnupačom. Exkomunikácia za kýchnutie mu pripadala prehnaná. Zrušil teda všetky predchádzajúce zákazy fajčenia v cirkevných priestoroch. A nielen to – v roku 1779 Vatikán dokonca založil vlastnú tabakovú továreň, aby z popriemyselného boomu niečo mal aj Svätý stolec.
Od duchovného ohrozenia k daňovému príjmu
Z tabaku sa napokon stal bežný produkt, ktorý mal svoje miesto aj v ekonomike Cirkvi. Aj keď neskôr prišli pápeži, ktorí tabak opäť kritizovali – napríklad Pius IX. či Lev XIII., žiaden z nich ho už výslovne nezakázal. Moderná Katolícka cirkev fajčenie neschvaľuje zo zdravotných dôvodov, no nijako ho nedémonizuje. V súčasnosti sa skôr zdôrazňuje etická povinnosť starať sa o svoje zdravie, no šňupací tabak v skrinke biskupa už nevyvoláva morálne pohoršenie.
Z kýchnutia počas omše tak nevznikla revolúcia, ale aspoň jedna dobre mienená bula a zopár prísnych pohľadov zo sakristie. Dnes už tabak nie je vnímaný ako sexuálne podozrivý, no v niektorých kostoloch by vám za fajčenie aj tak dali aspoň napomenutie – alebo facku od babky v treťom rade.
Autor: Marek Kurta