Rok 1835 priniesol svetu nielen jednu z najjasnejších Halleyho komét, ale aj narodenie jedného z najslávnejších amerických spisovateľov – Marka Twaina, vlastným menom Samuel Langhorne Clemens. Už od malička sa zdalo, že jeho život bude prepojený s hviezdami a vesmír si s ním pohral až do samotného konca. Twain bol známy svojím humorom, iróniou a schopnosťou vidieť absurdity života – a takým malo byť aj jeho zakončenie.
Zrodila sa hviezda: na nebi aj na zemi
V noci, keď sa Clemens narodil, 30. novembra 1835, sa naskytol nádherný pohľad na Halleyho kométu letiacu priamo nad jeho rodným mestom Florida v Missouri – znak žiarivého talentu, ktorý priniesol svetu. Vyrastal v Hannibale pri rieke Mississippi, kde dni trávil dobrodružstvami vonku alebo sledovaním parníkov, a zároveň pozorne vnímal prácu svojho otca, miestneho sudcu, ktorý urovnával hádky obyvateľov mesta.
Otec zomrel, keď mal Clemens 11 rokov, a mladý Sam sa musel učiť praktickému životu – najprv u staršieho brata v tlačiarni, potom ako riečny lodivod. Práve odtiaľ pochádza jeho pseudonym „Mark Twain“, pocta rieke Mississippi a hĺbke, bezpečnej pre plavbu parníkov. „Mark Twain“ bol totiž jeden z pokrikov, ktorým sa udávala hĺbka rieky, znamenal hĺbku 2 siahy (asi 12 stôp, alebo 3,7 m), čo bola bezpečná hĺbka pre plavbu.
Mladosť, vojna a prvé pero
Keď vypukla občianska vojna, mladý Twain krátko slúžil v Konfederačnej armáde, ale rýchlo dezertoval, obávajúc sa trestu od vlastných aj od Únie. V roku 1863 získal prvú prácu novinového reportéra vo Virginia City. Miestna legenda tvrdí, že až tu vzniklo jeho nové meno – údajne podľa dvoch panákov whisky, ktoré si objednal naraz, pričom barman si ich označil kriedou.
Twainove satirické články mu priniesli lepšie úlohy, vyšší plat a uznanie. Čoskoro sa stal literárnou celebritou, autorom „Dobrodružstiev Toma Sawyera“ a „Huckleberryho Finna“, ktoré Ernest Hemingway označil za základ modernej americkej literatúry. Twainove diela, kritické voči otroctvu a plné rasových napätí, boli od svojho vydania často kontroverzné.
Slávny a chudobný
Hoci bol koncom 19. storočia najslávnejším americkým spisovateľom a denne písal tisícky slov, Twainove financie zaostávali – skrachoval kvôli zlému hospodáreniu a riskantným investíciám. V posledných rokoch života trpel častými záchvatmi angíny pectoris a postupne strácal silu aj na jednoduché činnosti. Útek do svojho sídla Stormfield v Connecticute mu poskytol pokoj, no už nedokázal písať ani prednášať.
Predpoveď, z ktorej mrazí
V roku 1909, keď sa Halleyho kométa pripravovala na ďalší prelet, Twain neodolal a vyhlásil:
„Prišiel som s Halleyho kométou v roku 1835. Príde znova budúci rok a očakávam, že s ňou aj odídem. Bolo by to najväčšie sklamanie môjho života, ak neodídem s Halleyho kométou. Všemohúci nepochybne povedal: Tu sú títo dvaja nevysvetliteľní čudáci; prišli spolu, musia spolu aj odísť.“
A nakoniec to nebola len poetická fráza. 21. apríla 1910, v deň, keď sa Halleyho kométa znovu blížila k Zemi, sa Twain po dvoch dňoch slabosti konečne posadil a rozprával s rodinou. Požiadal si knihu o Francúzskej revolúcii od Carlylea, no bez okuliarov ju sotva dokázal prečítať. S úsmevom a svojimi bielymi fúzikmi si nakoniec zapísal svoju poslednú požiadavku na papier – a toto bolo posledné, čo kedy napísal veľký Mark Twain.
Smrť načasovaná do hviezd
Halleyho kométa práve dosahovala svoj najjasnejší jas, pretože práve bola najbližšie k Slnku. Vtedy osud zasiahol – Mark Twain dostáva infarkt, z ktorého sa už nepozviechal. Jeho predpoveď vyšla: prišiel a odišiel s kométou. Jeho príbeh tak zanecháva mrazivý aj fascinujúci dojem.
New York Times o jeho smrti referovalo poeticky: „Pomaly a s povzdychom odložil knihu. Čoskoro sa zdalo, že sa cíti ospalý, a usadil sa na vankúši. Postupne klesal a upadol do letargie… O tretej hodine upadol do úplného bezvedomia. Rodina sa zhromaždila pri posteli a dvadsaťdva minút po šiestej, keď sa slnečné svetlo práve sfarbovalo do červena, keď sa v dokonalom tichu vkrádalo do okna, vydýchol naposledy.“
Záver: legenda alebo vesmírny žart?
Halleyho kométa preletí okolo Zeme približne každých 76 rokov a od roku 1705 inšpiruje predpovede, báje a horory. Twain sa stal živým dôkazom toho, že vesmír dokáže hrať svoje hry až do samotného konca – a že aj smrť môže byť načasovaná tak dokonale, že aj humorista z nej cíti svoju poslednú iróniu.
Autor: Marek Kurta
