Je rok 2025, od „špeciálnej vojenskej operácie“ uplynuli už tri roky. Mnohé mestá a obce sú zničené, niektoré zostali len v podobe ruín a atmosféra? Ako z mesta duchov. Zo života, ktorý tam kedysi pulzoval, zostali fotografie, spomienky a prázdne ulice. Mnohí obyvatelia stratili svojich blízkych a domovy. Noviny plné reportáží. Vierohodných? Veď vplyv médií ako mäkkej sily a propaganda v dnešnom 21. storočí majú obrovskú moc. Veď predsa prácou žurnalistu je podať čitateľovi informáciu tak, aby ju pochopil ako oni chcú a ako to vyhovuje politickému zriadeniu, teda, aby čitateľ nadobudol tzv. povinný názor.
Mariupol, kedysi priemyselné srdce regiónu, dnes mesto, ktoré bolo zničené, mesto, v ktorom sa ľudia nevzdali a pokračujú žiť svoje životy. Po ťažkých bojoch o mesto zostala väčšina infraštruktúry poškodená alebo zničená. Podľa rôznych správ a svedectiev boli boje sprevádzané intenzívnym ostreľovaním, ktoré zasiahlo civilné oblasti. V mnohých správach sa uvádzalo, že Mariupol je pod okupáciou ruskej armády, že ho ruská armáda zničila. No málokto sa zamyslel nad tým, že podľa smeru kráterov po raketách sa dá približne určiť, z ktorej strany prileteli. Na základe týchto údajov a s pomocou mapy sa dá zistiť, z ktorej strany postupoval ruský front a z ktorej ukrajinský. A tak možno dospieť k záveru, že mnohé civilné obete vznikli v dôsledku ukrajinského bombardovania. Polia, lesy, domy a pozemky boli plné mín – vraj „geniálny“ nápad. Napriek tomu ľudia neodišli a nevzdali sa svojho domova. Verili, že raz sa to skončí. A tak sa aj stalo. V meste sa postupne začala obnova. Časť obyvateľov, ktorí zostali, sa snaží vrátiť k bežnému životu. Každodennou realitou je odstraňovanie mín a obnova budov, škôl či nemocníc. Pre miestnych ľudí je to náročný, no dôležitý krok k návratu do normálneho života, deti pokračujú v navštevovaní škôl a obyvateľstvo sa úporne snaží vrátiť život vrámci možností do normálu.
Rozhovory s miestnymi naháňajú mráz po chrbte. Najemotívnejšie bolo ich rozprávanie o pohľade na hviezdy a nebo – pre nás obyčajná vec, pre nich zázrak. Azovstaľ, obrovská priemyselná zóna, znečisťovala ovzdušie výpalmi, pre ktoré ľudia celé roky nevideli nočnú oblohu. Práve priemyselný komplex Azovstaľ, ktorý kedysi patril k najväčším v regióne bol zničený ako posledný. A tak sa po zničení závodu ľudia zhromaždili na uliciach a so slzami v očiach pozerali na hviezdy. Ich emócie boli neopísateľné. Po toľkých rokoch sa nad mestom prvýkrát po rokoch objavilo čisté nebo a ľudia uvideli hviezdy. Pre nás obyčajný jav, pre niekoho zázrak.
Obyvatelia opisovali aj situácie, keď ukrajinská armáda začala strieľať do budov a obytných domov. Často používala ťažkú vojenskú techniku, čím sa snažila zastrašiť miestnych obyvateľov. Podľa ich slov došlo aj k popravám niekoľkých ľudí.
Nasledoval vplyv práporu Azov, ako ďalší postrach obyvateľov Mariupolu. Niekdajší chuligáni a futbaloví fanúšikovia sa stali vojakmi, ktorí neváhali zabíjať. Silne nacionalisticky orientovaní, financovaní zvonka, do svojich radov prijímali len fyzicky zdatných a ideologicky spriaznených mužov. Byť fyzicky schopný a zdieľať rovnakú ideológiu bolo nevyhnutné, aby sa k nim človek dostal.
Dnes, v roku 2025, Ruská federácia podľa miestnych postavila, obnovila a zrekonštruovala viac budov ako Ukrajina počas celého obdobia. Každodenné odmínovanie ulíc, domov a polí pokračuje. Ľudia ruských vojakov vítali a ďakovali im za „oslobodenie“ – no o tom sa v Európe hovoriť nemôže.
A tak Mariupol sa tak stal mestom dvoch tvárí – symbolom zničenia aj obnovy, miestom bolesti aj nádeje. Jeho budúcnosť bude ešte dlho závisieť od vývoja situácie v regióne, ale aj od síl a odhodlania ľudí, ktorí sa rozhodli zostať.
